border
<< zpět

V NOVEJ SITUÁCII - O SÚČASNEJ SLOVENSKEJ MAĽBE

Beata Jablonská


Súčasná slovenská maľba nie je ani znovuobjavený kostlivec, ani úzkostlivo strážené rodinné striebro umeleckej scény. Jej terajšie zviditeľnenie je výsledkom prijatia pravidiel mediálneho sveta, v ktorom sa dokáže pohybovať bez avantgardnej sebaštylizácie, či frustrácie, blízkej jej „tradičnej“ povahe. Sledované pozície obsadili predovšetkým tie jej polohy, ktoré si privlastnili konceptuálny jazyk, zjednodušený prítomnosťou informačných a reklamných médií. Netrvalo dlho a zvýšená citlivosť voči maľovanému obrazu sa zrazu objavila takmer vo všetkých galerijných výstavných plánoch. Vpustením maľby do ich postkonceptuálneho sveta sa konečne ukončila deštrukčná rozprava o existencii, či neexistencii obrazu a maliarstva, aktuálna niekedy na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.
 
 
 
Do slovenských galérií sa maľba vrátila vlastne pod tlakom vonkajšieho prostredia, ovládnutého aukciami súčasného umenia, niekoľkými súkromnými zbierkami, konečne suverénnejšími absolventmi maliarskych katedier a jednou dobre honorovanou súťažou. Je pravdou, že toto formujúce sa podhubie má svoje pozitívne a negatívne stránky, ktoré sa dajú prečítať nielen v tom viditeľnom obraze súčasnej maľby, ale aj v jej reálnej, postotalitnej existencii. Za najkontroverznejší jav jej najnovšieho životopisu sa považuje komerčné zázemie vytvorené aukčnými spoločnosťami. Pochopili, že súčasné umenie je nielen obchodovateľným segmentom, ale jeho zviditeľnením a umiestňovaním na trhu je aj mocensky lákavou možnosťou „písať jeho dejiny“. Najmä katalógy vydávané k jednotlivým aukciám sa stali relevantnou prehliadkou toho, čo sa dá nájsť v ateliéroch tvoriacich i tých mŕtvych umelcov. Vzhľadom k tradícii závesného obrazu sa maľba stala úspešnou aukčnou položkou, čo v nekonzumne sa tváriacej umeleckej komunite vyvolalo prinajmenšom pochybnosti a rozpaky. Je prekvapením, že po osemnástich rokoch existencie zákonov trhu ich výtvarná obec nedokáže prijať ako prirodzenú súčasť životného cyklu umenia. Krajné názorové stereotypy, že umelecká hodnota toho-ktorého diela je jeho skutočnou cenou a naopak, že hodnota je daná len jeho trhovou cenou, nie sú až tak zriedkavé. A pritom „výmena umenia za peniaze“ je vlastne naplnením všetkých pred a porevolučných túžob o vlastnom umeleckom trhu a scéne podobnej krajinám na západ od slovenských hraníc.
 
Len z postkomunistickej perspektívy bola videná utopicky ružovo, ako vytúžený ideál slobody, regulovaný ochrannou rukou všadeprítomných peňazí.
Aukčná prax nepriniesla len kapitál do slovenského umenia, ale paradoxne aj rovnostárskeho ducha, ktorý zrušil zaužívanú hierarchiu vysokého umenia voči strednému prúdu, či primitívnemu gýču. Keďže dražba je svojím spôsobom súťaž, jednotlivé diela umelcov, vyňaté z dejinných a spoločenských väzieb, hrajú zrazu len za seba, vlastnými zbraňami a vo vlastnej réžii. Na strane druhej, vpád peňazí do slovenského umenia ešte len čaká na svoje vyhodnotenie, a čas ukáže, ako sa tlak komerčného úspechu, či nezdaru odrazí v umeleckej a osobnostnej integrite umelca.
 
 
 
 
 
 
Aj keď obraz súčasnej maľby vytváraný aukčnými spoločnosťami patrí skôr do kategórie sezónnych hitparád, obraz tvorený súkromnými zbierkami sa stáva podrobnou mapou skutočného diania. Zbehlí zberatelia, riadení vlastnou intuíciou, alebo odbornou radou vedia, že aukčný výber súčasného umenia je len základným prehľadom toho, k čomu sa dá ľahko a mimo dražobnej súťaže dostať. Najmä maľba „čerstvých“ maliarov sa teší slušnej zberateľskej obľube, či už ako výsledok prirodzenej túžby po niečom novom a neopozeranom, alebo praktickej viery v zhodnotenie vynaloženej investície. Nákup školských a diplomových prác zo semestrálnych prieskumov sa stal už zaužívaným zberateľským zvykom a dopĺňanie zbierky z ateliérov a výstav samozrejmosťou.
 
Pod mediálne prepieraný obraz mladej maľby sa už dva roky podpisuje udeľovanie finančne príťažlivej sumy Cenou Nadácie VÚB, za maliarske dielo pre mladých umelcov. Minulý rok sa jej podarilo rozohrať internetovo-kuloárovú debatu o nezaslúženom víťazstve, opakovaní stále tých istých finalistov, protekciialobbingu. Aj keď pravidlá súťaže sú nastavené štandardne, rozhodnutie poroty bolo pravdepodobne nestráviteľným prekvapením pre tipujúci okruh priaznivcov. Sčítanie hlasov je síce cestou k najobjektívnejšiemu výsledku, ale je to vždy len súčet subjektívnych postojov. Ale ak sa podarí v súťaži pokračovať, kontinuálna finančnápodpora pre existenciu súčasnej maľby je vždy vítanou pridanou hodnotou aj napriek sprievodu sezónnych šumov.
 

S výčitkou, ktorá sa týka opakujúcich sa mien finalistov, sa nedá ne súhlasiť. Ale kto je súčasná maliarska scéna? O kom sa hovorí? O kom počuť? Koho ohovárajú? Koho nakupujú? Kto vystavuje? Koho vidieť? Stačí si odpovedať na tieto jednoduché otázky a obsah odpovedí napovie sám. Prvé miesta budú určite obsadené absolventmi Ateliéru maľby prof. Ivana Csudaia. Príčina ich trvajúceho, i keď stále len lokálneho úspechu vyplynula z konkrétnej situácie, v ktorej sa maľba na Slovensku ešte pred pár rokmi nachádzala. Aj keď na začiatku deväťdesiatych rokov sa maľba stránila technických vylepšení, na ich konci sa hrdinsky vyrovnala s ponukou rôznych digitálnych pomôcok. A nový „look“ maľby bol zrazu na svete. Noví študenti prichádzajúci na bratislavskú VŠVU po roku 2000 bez predsudkov siahali po štetci, čo sa ešte o predchádzajúcej generácii študentov povedať nedalo. Práve Ivan Csudai vytvoril ateliér, v ktorom sa mohlo pracovať s veľkým formátom, rýchloschnúcim akrylom, fotografiou, cudzou predlohou a Photoshopom. Zrazu, v bývalej prevahe intermediálnych pokusov, sa v ateliéroch školy objavili veľké plátna výrazných, jasných farieb a zrozumiteľných tém. Csudaiov ateliér sa stal akousi liahňou nezakomplexovaných maliarov, využívajúcich od raných študentských začiatkov ponuku výtvarnej prevádzky. Po čase ich skoro nadobudnuté sebavedomie síce domáca výtvarná scéna pokorne prijala, ale niekde vzadu, v podvedomí s ním nesúhlasila. I keď unáhlené oslavné výroky pri podobných absolventských „nástupoch“ patria skôr do repertoáru galeristov a zberateľov, z pohľadu opatrnej kunsthistórie sa im jedno uprieť nedá: nasadenie, s akým pristupujú k svojej práci (teda k maľovaniu), k vystavovaniu a komunikovaniu s k umeniu nakloneným okolím.
Keďže začali vystavovať ešte počas štúdia, ich vstup na scénu sa automaticky stotožnil s objavením maľby v aktuálnych dejinách výtvarného umenia. V podstate, každý viditeľný návrat, každé presadenie tendencie a umeleckého smeru je na Slovensku spojené s vedome organizovaným či volným generačným hnutím. Pri hrubom zjednodušení by sa dalo povedať, že nositeľmi nového akceptovaného kánonu súčasnej maľby sú potom absolventi Csudaiovho ateliéru, končiaci v rokoch 2005 a 2007. Ak si ale všimneme tých najvýraznejších absolventov tohto ateliéru: Martina Sedláka, Dávida Baffiho, Michala Czinegeho, Erika Šilleho, Andreu Bartošovú, Rasťa Sedlačíka, Julianu Mrvovú, Michala Černušáka, tak ich generačná väzba je to jediné, na čo sa môžu kolektívne odvolávať. Nachádzanie iných výtvarných súvislostí je neraz len pomocné kunsthistorické klišé, pretože spoločný menovateľ ich malieb vlastne neexistuje. Ak predsa, tak jedine v potrebe podať maľbu ako príbeh. Ale aj tu sa pomocná „škatuľka“ môže rozsypať, pretože príbehy súčasnej maľby nie sú uchopiteľné v jednote filozofických a formalistických problémov avantgardy, ani mýtickými témami postmoderny. Možno jedinou overenou istotou súčasnej maľby je to, že jej príbehy zostávajú záhadou. A je úplne jedno, či politicky angažovanou, alebo sentimentálne gýčovou. Pravidlá ani kódy jej čítania neexistujú. Ak odstránime nezmyselnú snahu po generačnej jednote a prekročíme obmedzenie Csudaiovho ateliéru, do tejto „evolučnej“ línie súčasnej maľby treba ešte zaradiť obrazy Bohdana Hostiňáka, Vladimíra Havrillu, Marka Blaža, Laca Terena, Doroty Sadovskej, Stana Bubána, Veroniky Šramatyovej, Jany Farmanovej, Pavlíny Chrenkovej, Jána Vasilka, Juraja Králika, Moniky Mikyškovej, Igora Ondruša, Marcela Mališa, Aleny Adamíkovej, Veroniky Rónaiovej, Klaudie Kosziby, Rasťa Podobu, Juraja Kollára, Juraja Puchovského, Borisa Sirku, Jána Triašku, Michaely Nociarovej, Márie Čorejovej, Emöke Vargovej a v neposlednom rade aj samotného Ivana Csudaia...
 

Beata Jablonská je kurátorkou zbierky moderného a súčasného umenia Slovenskej národnej galéria v Bratislave.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 Veronika Šramatyová: Z cyklu Summer Set, gvaš na papieri, 2008; Dorota Sadovská: Lucia zostupujúca po schodoch, 2006,
125x90 cm, olej na plátne.

 Marko Blažo: Follow me, 2007, akryl na plátne. Všetky reprodukcie pochádzajú z archívov autorov.
 Martin Sedlák: Nightshot, 2006, sprej na papieri; Stano Bubán: Eruv. 2., 2007, olej na plátne;
Dávid Baffi:Dopravná zápcha, 2007, akryl na plátne;
Rasťo Sedlačík: Exit, 2008, akryl na plátne.
Erik Šille: My sweet home, Europa, 2007, akryl na plátne;

Michal Černušák: Antiglobal Party, 2006, akryl a olej na plátne, 160x130 cm.
Všetky reprodukcie pochádzajú z archívov autorov.