border
<< zpět

WAX TEARS CEREMONY

Gabriela Kisová


Žijeme v období, ktorému dominuje dôraz na esteticky dokonalý povrch, dôležitý je prvý dojem – či ide o vystupovanie na verejnosti, o obklopovanie sa dizajnovými predmetmi alebo o navodenie atmosféry štýlu a luxusu. Zároveň sme zahltení imitáciami prírodných materiálov, drahých kovov a módnych značiek. Žijeme s vedomím, že to pravé si často nemôžeme dovoliť, tak si vystačíme s napobeninou. Spoločná výstava Jara Kyšu a Dávida Demjanoviča v galérii Enter je aj o tom.
Oboch spája záujem o vzťah človeka k prírode ako k niečomu pôvodnému, ale ešte viac ich priťahuje skúmanie postmodernej existencie v urbánnom svete, ktorý prírodu vytesnil z každodenného života a nahradil technológiami, ponúkajúcimi rýchle a lacné náhrady. Problém je, že v umelom prostredí sa ťažko prežívajú skutočné emócie. Ich autorský prístup nie je v pravom slova zmysle ekologický či angažovaný, skôr pomocou bizarnej estetiky, situačnej komiky a irónie dokladujú tento stav bez toho, aby ho kriticky komentovali.
Demjanovič, študent ateliéru APK+ Antona Čierneho na bratislavskej VŠVU, sa vyjadruje predovšetkým v médiu objektu a inštalácie. Jeho práce sú vytvorené z dostupných materiálov, ktoré bežne kúpime v obchode. Autor sa pohráva s témou originálu a imitácie a zároveň krúži okolo témy smrti a pominuteľnosti. Zmenšenina obelisku z polystyrénu oblepeného tapetou so vzorom prírodného kameňa Home obelisk je smiešnou vyprázdnenou náhradou pomníka zosnulým. Tapeta z pestrých kondolenčných stužiek je milou dekoráciou, ktorá pôsobí až štýlovo – pekný povrch, no nič viac.
Kyša, ktorý je absolventom košickej Fakulty umení (ateliér prof. Juraja Bartusza), sa na výstave predstavil videom, fotografiou a dvoma objektami, ktoré vystavil procesu premeny: zatiaľ čo špendlíkmi dobodaná izbová rastlina s názvom Living is what scares me, dying is easy počas výstavy postupne hynie, na vypreparovanú vranu, ktorú si autor kúpil v jednom londýnskom obchode, necháva kvapkať vosk zo zapálenej sviečky (I can’t judge any of you). Obe práce pôsobia neúctivo a akosi brutálne, ostáva dojem ľahostajnosti voči živej prírode. Sme zvyknutí, že všetko je možné nahradiť, no nedokážeme sa zmieriť s tým, že aj my sme nahraditeľní a pominuteľní a to nám naháňa strach. Nepomôžu ani slzy, lebo ani tie nie sú pravé, ale z vosku.
 
 
Pohľad do inštalácie výstavy Wax Tears Ceremony, Galéria Enter, 2010, foto: Peter Homola.