border
<< zpět

Documenta 13 PRIPRAVENÍ PRIJAŤ VÝZVU?

Michele Robecchi


PREHLIADKA makroskopickej povahy Documenta 13 s disproporčne vysokým počtom umelcov vo viac ako dvadsiatke výstavných priestorov a širokou škálou tém od vedy a ekológie až po politiku sa podľa niektorých ľudí vyhla autoritárskemu pohľadu a monokracii, ktorá charakterizovala jej niektoré predchádzajúce edície.
Ak konceptuálna a formálna rôznorodosť slúži ako pomôcka na zahrnutie akéhokoľvek typu umenia, Documenta 13 ju nepochybne využíva. Kurátorský prístup Carolyn Christov-Bakargiev je nepochybne založený na skúmaní a následnej reprezentácii rôznych protikladov, kedy má myšlienka neoddiskutovateľnú zásluhu na tom, aby sa neuzavrela pred žiadnou možnosťou vyjadrenia. Okrem iného demonštruje i rešpekt voči umelcom, často chýbajúci pri tomto type mastodontských prehliadok. Sivé zóny sú rozsiahle a nepohodlné a príležitostne miznú až dostratena, na druhej strane ponúkajú otvorenú možnosť interpretovať a diskutovať, čo nie je málo na takúto udalosť, koncipovanú ako moment reflexie o stave umenia v časovom rozsahu jedného desaťročia.
Tradičné centrum výstavy Museum Fridericianum, príznačné svojím minimalizmom, slúži viac ako čokoľvek iné najmä ako návod – manuál s inštrukciami. Centrálnym konceptom prízemia je absencia, s vánkom Ryana Gandera, ktorý sprevádza divákov po budove, pripomínajúc dočasnosť, nestálosť vecí, nádherný hymnus od Ceal Floyer o úpadku a tvrdohlavosti a listu určeného na počúvanie od Kaia Althoffa, ktorý vysvetľuje motívy, kvôli ktorým sa výstavy nezúčastnil. Séria železných sôch od Julia Gonzáleza bola ako akási historická poznámka reinštalovaná presne tak, ako ich vystavil Arnold Bode v roku 1959, zatiaľ čo tapisérie o africkom kolonializme na vyššom poschodí od Hannah Rygge vysielajú prvé signály politického zemetrasenia. Tie sa vo vyššie umiestnenej sále prelínajú s filmom/prieskumom Maria Garcia Torresa o presnej lokalite One Hotelu, ktorý v Kábule otvoril Alighiero Boetti, ktorý bol pedantne doplnený komentármi o význame fotografie a umenia.
Nepostrádateľná mapa je tentokrát vystavená s jedným významom naviac ako zvyčajne – ide vlastne o prácu, zamýšľanú pre Documentu 5 v 1972, no napokon na nej nevystavenú, o čom svedčí i korešpondencia medzi umelcom a kurátorom Haraldom Szeemannom, bonus pre tých neveľa divákov, ktorí vedia po taliansky. Afganistan bol v centre pozornosti od prvého dňa, vďaka novinárom a zopár zainteresovaným divákom, ktorí sa odviazali na tlačovej konferencii v deň otvorenia – ako aj na seminári, organizovanom spolukurátormi v spolupráci s Dorou Garciou v Ständenhause. Najväčšia časť kritík a obvinení z oportunizmu, vypočítavosti a faloše sa javí s odstupom času ako banálna. Carolyn Christov-Bakargiev a jej tím strávili tri roky prácou na tomto koncepte, vrátanierôznych výprav do Afghanistanu a dlhotrvajúcich okrúhlych stolov s lokálnymi a medzinárodnými účastníkmi, ktoré boli venované tomuto historickému okamihu, v ktorom sa kultúrny diskurz v afganskej spoločnosti ešte stále javí ako intelektuálny. Bolo by hlúpe domnievať sa, že každý uhol pohľadu nebol dostatočne analyzovaný prv, ako bolo interpretované toto dobrodružstvo. Sekcia výstavy, vyhradená téme Afghanistanu v Elisabeth Krankenhaus, má dvojsečný efekt, ktorý posilňuje identitu, ale aj izoláciu. Ide o však o aspekt, ktorý môže byť ľahko obrátený na výhodu, predovšetkým vtedy, ak ho vnímame ako metaforu aktuálnej situácie krajiny. Ako by sa dalo predvídať, kvalita je diskontinuitná, má však tri autenticky silné body – v poetike videoprojekcie Lidy Abdul, v sérii obrazov vychádzajúcich zo starých rodinných fotografií umelkyne Jeanno Gaussi a v dokumentárnych a archívnych filmoch zo sedemdesiatych rokov.
Podobne bio-ekologické témy, ktoré dominujú Ottoneu, škodia individuálnym úsiliam umelcov, aj keď výpoveď Marie Therezy Alves o ekologickej katastrofe na jazere Lago Chalco v Mexiku a oktogonálna knižnica Marka Diona, pozostávajúca zo zväzkov vyrobených z dreva, to ustoja. V blízkej Documenta Halle sme svedkami iného typu protikladov. Ak inštalácia motorov Thomasa Bayrle prináša v prvom pláne obraz, ktorému bola donedávna neprávom pripisovaná druhoradá úloha, kresby Gustava Metzgera, znovobjavené na jeho pôjde po desaťročiach zapadania prachom, sa priveľmi nenamáhajú, aby ospravedlnili toto načrenie, pokračujúc v tradícii započatej Alexom Katzom a Louise Bourgeois v tom, ako sa dlhovekosť môže stať určujúcim faktorom pri hodnotení práce umelca. Podobne ako pri hľadaní pokladu, ozajstného napätia zažijeme viac na jednotlivých stanovištiach ako v konečnom finále. Potulujúc sa Kasselom nájdeme autentické skvosty ako napríklad dark room zaľudnenú tanečníkmi Tina Sehgala, vzkriesenie Hugenottenhausu, realizované Theasterom Gatesom s mnohými hudobnými performance a rôznymi okamihmi spolunažívania, koláže a obrazy Francis Alÿs (brilantne pripomínajúce jeho film, ktorý je na programe v Kábule v septembri), nádherné kresby afganských pohorí od Tacity Dean, zničené knižnice Matiasa Faldbakkena, architektonický nájazd Renaty Lucas v Galérii Kaufhof, naprogra- mované jukeboxy s pacifistickými piesňami od Susan Hiller, rozptýlené v rôznych baroch a reštauráciach v meste.
Hauptbahnhof získava silné body v zvukovej inštalácii Susan Philipsz na nástupištiach (séria skúšok sláčikových hudobných nástrojov, ktoré majú pozoruhodnú schopnosť zušľachtiť aj tie najbezútešnejšie scenérie), v monumentálnej skulptúre z industriálnych reliktov Lary Favaretto, vo vynikajúcom filme Muster (Ruster) (2012) od Clemensa von Wedemeyera a v The Refusal of Time (2012) od Williama Kentridgea, v priestorovej inštalácii, tak teatrálnej a príťažlivej, až nám dovolí zabudnúť na prehnaný manierizmus, ktorý občas preniká do jeho práce.
Ak nám mnohé mená nie sú povedomé ako mená umelcov, je to preto, lebo nimi nie sú. Výsledok týchto infiltrácií, aj keď konceptuálne a antropologicky opodstatnený, je často nepotrebne preťažený a ťažko zaraditeľný. Tento fenomén je viditeľný predovšetkým v Orangerii, kde architektúra súperí s vystavovaným umením a celkom pohlcuje príspevky Davida Linka a Konrada Zuse. Projekcia Jeronima Vossa v planetáriu je majstrovsky premárnenou šancou a iba film The Most Electrified Town in Finland (2012) od Miku Taanilu a binokulárny pohľad na hodiny Anriho Salu v priľahlom parku sa dokázali zachrániť v tejto celkovo najslabšej časti výstavy. Karlsaue Park je zas miesto, kde dostáva riadne zabrať fyzická výdrž i najväčších nadšencov. Chalet model (pavilóny majúce podobu chatiek), poňatý väčšinou umelcov, sa stáva monotónnym i v tak liberálnom kontexte. Medzi najlepšie patria film Continuity (2012) Omera Fasta (napínavá správa so znepokojúcimi črtami o procese vyrovnávania sa s nedávnymi zážitkami mladého vojaka po návrate z frontu), záhrada/obydlie Garetha Moorea (kde umelec býva od jari minulého roku), strmý chodníček so zvukovou inštaláciou Natasche Sadr Haghighian, krehká interiérová architektúra od Thea Djordjadze, sanatórium pre mestské choroby od Pedra Reyesa, skulptúra Giuseppeho Penone, konečne s prirodzenými prvkami po rokoch príliš učesaných výstav, poľovnícke trofeje od Fiony Hall a predovšetkým stan Robina Kahna a Medzinárodnej únie žien zo Západného Sahrawi, oáza relaxu, venovaná témam zneužívania, ktoré podstúpila populácia v Západnej Sahare po rokoch marockej okupácie a medzinárodnom spolupáchateľstve (alebo nezáujme). Na prehliadke takýchto rozmerov je prakticky nemožné nevytvoriť si individuálnu líniu rozprávania. Slávnostné otvorenie v Kongress Palais bolo zaliate fľašami od jablkovej šťavy z produkcie Jimmieho Durhama. Po dlhej prechádzke poza krovím pri východe z parku na druhej strane mesta sa vynára jabloň, ktorú umelec priniesol priamo z Arkansasu, ako kvázi pripomienka toho, že storočia civilizácie, konfliktov, bojov, kultúrnych revolúcií, technologického pokroku a geografických zmien sú stále málo v porovnaní s najelementárnejším prírodným úkazom. Možno najvhodnejšou prácou na zhodnotenie a vytvorenie záverov o zmysle tejto edície Documenty je park sôch Adriana Villara Rojas v Weinbergterrassen.
Ak necháme voľnú cestu našej zvedavosti a prekonáme prvú časť, blokujúcu vstupné schodisko, otvorí sa nám dokorán univerzum podivuhodností, vyzývajúcich k bádaniu a rozjímaniu. Documenta 13 určite nie je ľahká výstava, ale nepochybne garantuje bohaté uspokojenie pre toho, kto je ochotný akceptovať výzvy.
 
 
ROSEMARIE TROCKEL, Pavilón Tea Party, 2012, drevo, kov, rôzne materiály, courtesy Sprüth Magers, Berlín, Londýn, foto: Nils Klinger.
MARIO GARCIA TORRES, Have You Ever Seen The Snow?, 2010, 89 záberov, audio, 52 minút, courtesy umelec a Jan Mot, Brussel, foto: Roman März.
THEASTER GATES, 12 Ballads for Huguenot House, 2012, dekonštruované trámy a iné stavebné materiály, video, zvuk, 9 × 18 × 36 m, courtesy umelec, Kavi Gupta, Chicago a White Cube, Londýn;
ADRIÁN VILLAR ROJAS, Return the World, 2012, inštalácia, rôzne médiá, variabilné rozmery, courtesy umelec;
TACITA DEAN, Fatigues, krieda na tabuli (Spohrstr. 7, bývalá budova financií), courtesy umelkyňa, Frith Street Gallery, Londýn a Marian Goodmann, New York, Paríž. Foto: Nils Klinger.