border
<< zpět

ALL LIGHTS ARE FIRE

Omar Mirza


Som pomerne nedôverčivý k výstavným konceptom, ktoré spájajú odlišných výtvarníkov len na základe vágne sformulovaných zámerov, aj keby ich tvorba patrila k tomu najlepšiemu, čo doma máme. So zmiešanými pocitmi som si preto pozrel výstavu All Lights Are Fire v bratislavskej galérii SPACE, kde kurátorka Diana Majdáková vyzvala k spolupráci Patríciu Koyšovú a Jaroslava Kyšu, ktorý si do tvorivého tandemu prizval Jána Gašparoviča. Kurátorka v texte k výstave uvádza, že „napriek odlišným východiskám a práci v iných médiách výtvarníkov spája cieľavedomá kreatívna práca s formou, vizualitou a priestorom“... Mám pocit, že podobné floskulovité tvrdenie by sa dalo použiť pri spojení ktorýchkoľvek ľubovoľných výtvarníkov. Podstatnejšie by však bolo dozvedieť sa, či táto stimulácia spoločnej tvorby mala aj dlhodobejší efekt. Akej povahy bol vlastne výsledok ich spolupráce? Aký prínos mala výstava pre divácku recepciu ich diel? Na jednej strane musím súhlasiť s kurátorkou, že pre všetkých autorov je charakteristický experiment, skúmanie nových možností vyjadrenia, postupov a procesov v tvorbe, často až vedecký prístup k rôznym fyzikálnym javom alebo práca s konkrétnym priestorom. Na druhej strane by sa však vystavená monumentálna maľba a socha-objekt Patrície Koyšovej dali zaradiť skôr do formálno-analytickej kategórie, pričom Jaroslav Kyša vo svojej tvorbe na pozadí minimalistických „sochárskych“ výstupov, vytvárania nových efemérnych situácii a súvislostí, či práce s transformáciou hmoty a svetla komentuje zásadným spôsobom rôzne oblasti a problémy našej minulosti a prítomnosti. Jeho spojenie s Jánom Gašparovičom, ku ktorého hlavným záujmom patrí skúmanie fyzikálnych a chemických procesov, sa mi v rámci tejto koncepcie – a z formálneho hľadiska – zdalo logickejšie a prínosnejšie. O opodstatnení účasti Patrície Koyšovej som však presvedčený nebol. Výstava síce pomerne dobre „držala pokope“ v zmysle akéhosi laboratória v galérii, kde bol divák konfrontovaný s atraktívnym, i keď miestami príliš ambivalentným spojením vedy a estetiky, no napriek tomu mi akosi unikla pointa tohto projektu.
 
 
JÁN GAŠPAROVIČ a JAROSLAV KYŠA, Opus #2, 2012, ortuť, lupa;
Pohľad do inštalácie výstavy. Foto: Paťo Safko.