border
<< zpět

Neexistuje žiadna alternatíva?

18.06.2018

image online (id-10-0)   

Kristína Országhová
 
Pozorovala som ľudí, ako vchádzajú a vychádzajú. Príliv a odliv. Výstavný priestor sa im stal dočasným biotopom. A tvoje video, na ktorom predslovom rozozvučíš lavicu na Námestí slobody, bývalom Gottwaldovom. Verejné priestranstvo je miesto potenciálu utvárania vzťahov. Možno je však koprezencia niekedy dôležitejšia ako vzájomné pochopenie. Nie sme sami/y v sebe. Utvára nás neustále vyjednávanie s druhými, stávame sa nimi. Ani umenie neexistuje samo v sebe. Je výsledkom komplexných vzťahov medzi tým, čo dokážeme povedať, vnímať a pochopiť. Udalosti a objekty existujú len v pletive diskurzu a sú vnímané ako umenie len v rámci tejto štruktúry. Všetko je interakcia.
Názov výstavy je Stratená forma. Páči sa mi. Núti ma rozmýšľať nad tým, aká forma sa vlastne stratila. A je naozaj stratená, alebo ju len pre svoju sleposť nevidíme? Práve nastal odliv. Odliv ľudí z priestoru. Organické mramorové objekty, ktoré v priestore zostali, akoby boli fragmentami subjektivít, ktoré po sebe zanechali. Krehké a pevné zároveň. Akoby tieto voľne stojace objekty reprezentovali našu vlastnú zraniteľnosť a pripomínali nám, že v nej nie sme samy. Sme závislí/é od starostlivosti druhých. Táto závislosť však nie je len ontologická, ale aj spoločenská. Neoliberálna požiadavka individualizmu a trvanie na jeho udržiavaní ako na zdroji úspechu, neistota, ktorá vstupuje do našich subjektivít a prostredníctvom ktorej sme ovládaní/é, nás nútia neustále sa chrániť od druhého, ktorý vystupuje ako naša hrozba. Našim vzťahom vládne akási socializovaná izolovanosť, ako to nazýva Isabell Lorey. Stekutievajú. Utvárame vzťahy, ale chránime sa pred ich špinou, lepkavosťou a pachom. Individualizmus, ktorý nás rozdrobuje, nám zároveň zabraňuje vytvárať kolektívne siete solidarity, ktorá by bola solídna a umožňovala nám vzájomnú obranu vtedy, keď sme vystavovaní systémovému násiliu a nespravodlivosti.
Stratená forma. Aká forma sa stratila? Akoby ten názov odkazoval nielen k sochárskej technike, ale aj k absencii organizovania produkcie diel vo verejnom priestore v období komunistického režimu, v ktorom štát vystupoval ako investor, ale aj k absencii formy utvárania verejného priestoru samotného a v súčasnosti jeho postupného zanikania. To som videla na archívnych fotkách tvojho otca – stratenú formu. Tou formou participácie sa však umelci/umelkyne nepodieľali len na tvorbe verejného priestoru, ale aj spoločnosti a sociálna. Neslobodné prostredie, v ktorom tieto diela vznikali, a ideológiu, ktorej sa podrobovali, nie je nutné nijako romantizovať. Umelci/umelkyne čelili otázke miery morálneho kompromisu, ktorú boli ochotní/é prijať. Dnes akoby mnohí/é z nás prítomnosť morálneho kompromisu prehliadali a svoju „nezávislú“ činnosť hájili morálnou čistotou. Čelíme však kalkulu korporácií a súkromných investorov a náš život sa odohráva medzi jednotlivými krátkodobými projektami. Náš politický postoj ostáva často nejednoznačný – medzi podrobením sa a rezistenciou, spolupáchateľstvom a kritikou. Peniaze predsa nikdy netečú bez agendy.
Len máloktoré iné prostredie prešlo v postkomunistických krajinách po roku 1989 takou zásadnou rekonceptualizáciou, redefiníciou a kontestáciou, ako práve to verejné. Štát, štátna správa, verejný život, verejné inštitúcie a verejný priestor. Inštitúcie nás vystavujú symbolickému a štrukturálnemu násiliu, nerovnému prerozdeleniu a prístupu k zdrojom. Narážam tak na teoretickú a politickú dilemu. Možno napriek tomu, či práve preto, že sú účastné na našom trápení, sa ich nesmieme vzdávať. Stratou verejných inštitúcií strácame tiež možnosť kolektívnej mobilizácie voči tomu, čomu je treba odporovať, oponovať, čo je treba nanovo vytvoriť, redefinovať či reformovať, ale aj schopnosť byť spolu a vytvárať verejnosti, ktoré by boli takejto aktivity schopné.
Pádom štátneho socializmu, ktorého ústredným heslom antikomunistickej ideológie boli výrazy individuálny a individualizmus, a postupným nástupom neoliberalizmu tu zostalo prostredie nechránené voči systému hlásajúcemu voľnú, neobmedzenú a súkromnú iniciatívu. Pokusy o vytvorenie odlišného politického a sociálneho subjektu v krajinách bývalého východného bloku od svojho začiatku vytesňujú akúkoľvek spojitosť alebo nadväznosť na socializmus či sociálne formy života. Vystavení/é vodám kapitálu a iracionálnym prílivom a odlivom ekonomických vĺn, ktoré definujú našu materiálnu existenciu bez imunitného systému, čo by nás chránil, sme spolu so zvyškom Európy ako bubliny plynu uviaznuté v tvojom diele Zväčšenina. Ostali sme chytení/é vo vyhlásení: Neexistuje žiadna alternatíva. Kedy budeme – v prostredí tak zaťaženom kolektívnou traumou minulého režimu – pripravení/é túto traumu prekonať a pozrieť sa za jej horizont?
 
titulná fotografia
Juraj Gavula,Prsník, mramor, 1969, foto Adam Šakový