border
<< zpět

Ako zostať umelcom po skončení školy?

10.07.2018

image online (id-14-0)   

Ako zostať umelcom po skončení školy?
 
Hostia: Tomáš Vaněk, Ilona Németh, Jozef Kovalčík, Peter Tajkov, Viktor Frešo, Jaro Varga, Dalibor Bača
Moderuje: Fedor Blaščák
 
FB: Sú umelci niečo viac než ostatné sociálne skupiny a mali by mať nárok na nejakú špecifickú podporu, o ktorej sa hovorí, napríklad v podobe základného príjmu, alebo aspoň rôznych štipendií? Túto tému otvorila aj kritika počas minuloročného odovzdávania Ceny Oskára Čepana v Nitre. Umelci sa ohradili, že organizácia ceny nespĺňala základné nároky na prácu umelca pre galériu alebo pre výstavu. Začnime týmto príkladom – ako ste vy vnímali vtedy túto debatu?
 
PT: Vyzerá to, že sa niečo stalo v rámci ich interných debát o tom, čo organizátori chceli od umelcov – pravdepodobne išlo o sprievodný program, ktorý sa zrejme zdal umelcom nezaplatený, resp. že to všetko, čo mali robiť, bolo na nich priveľa. Toto by mi však nevadilo, keďže to je legitímna vec (vieme, že tých peňazí je málo atď.). Mňa skôr zaskočilo to, že vôbec nechcú súťažiť. To mi príde divné, pretože ak sa raz prihlásim a potom zmením názor, tak sa niečo vážne musí stať. Z tých vyhlásení sme sa však nedozvedeli, čo sa presne stalo a o čo v skutočnosti išlo.
 
FB: Bolo to produktívne, že tému „vykorisťovania“ umelcov otvorili cez kritku Ceny Oskara Čepana ako inštitúcie?
 
JK: Čo sa mne na tom nepozdáva, je, že ide o vykalkulovanú záležitosť. Oni už minimálne tri týždne dopredu vedeli, že takto zareagujú – to nebola len ad hoc reakcia na vzniknutú situáciu. V Fonde na podporu umenia si podali žiadosť (ide o verejnú informáciu), v ktorej už počítali s tým, ako zareagujú na udelenie ceny, lebo uzávierka bola niekoľko týždňov pred udeľovaním ocenenia. Ako donora nás to znepokojuje, pretože umelci znevažujú cenu, do ktorej sa dobrovoľne prihlásili. Osobne sa mi zdá absurdné, že ju spochybňujú, keďže pristúpili na pravidlá hry.
Druhá stránka tohto problému je produkčná. Nechce sa mi teraz hodnotiť, ako to bolo zrealizované, a v princípe ma to z hľadiska vonkajšieho pozorovateľa ani nezaujíma. Zvnútra si to so žiadateľom, ktorý dostal podporu na túto akciu, vieme vyriešiť a aj sme si to vydiskutovali. Organizačná stránka nejakého ročníka nemôže byť meradlom celej ceny, preto sa mi zdá postoj víťazov ako trochu nudná epizóda. Ako som povedal, vidím za tým pragmatický (a nepodarený) kalkul, ktorý možno nazvú aj konceptom.
 
FB: Ale nemali by sme brať vážne, keď hovoria, že sú vykorisťovaní?
 
JK: Môžeme sa baviť o pozícii umelca, je to aj téma celej diskusie, ale toto je iná záležitosť. Vykorisťovaní v kontexte ceny? To naozaj nie je adekvátne.
 
IN: Ja si myslím, že práve preto je táto kauza zaujímavá. Niektoré časti síce absolútne nesedia, ale niektoré sú veľmi zaujímavé a pravdivé. Ja súhlasím s tým, že to bolo dobré, že generovali nejakú diskusiu o týchto témach, ale nebolo to premyslené. Celá tá vec je omnoho komplexnejšia. Neviem, či bol najlepší moment použiť to v rámci COČ, keďže je to jediná cena, ktorá ešte funguje a pomáha mladým umelcom ísť do zahraničia. Ja si myslím, že je potrebné to rozobrať a vytvoriť okruhy problémov, o ktorých treba rozprávať.
 
FB: Pomáha táto cena umelcom v kariére?
 
IN: Ja si myslím, že vo väčšine prípadov áno. O čosi viac je to platné pre Cenu Jindřicha Chalupeckého v Česku, pretože oni mali od začiatku lepšie podmienky, robili katalógy a to je veľmi dôležité a nápomocné pre umelcov na začiatku kariéry.
 
FB: Čiže jedna z možných odpovedí na otázku „Ako zostať umelcom po skončení školy?“ je: vyhrajte cenu?
 
IN: Nie.
 
JV: Ja som bol vo finále dvakrát, a následne po tom vznikli zaujímavé spolupráce (napr. s Mirou Keratovou) práve z toho, že tí ľudia, ktorí ťa dovtedy nepoznali, sa o tebe po prvýkrát dozvedia.
 
FB: Vráťme sa k pôvodnej otázke. Vy ste tu umelci, ktorí to zvládli. Ako sa tebe, Viktor Frešo, podarilo ostať umelcom po škole?
 
VF: Nie vždy som bol umelec a robil som aj iné aktivity. Je to tiež povolanie, profesia, ktorá má nejaké pravidlá, ktoré ak fungujú a robíš to zdravo a dodržuješ nejaké princípy, tak hypoteticky, a aj prakticky sa z toho dá existovať a fungovať.
 
FB: Čo je tým najdôležitejším pravidlom?
 
VF: Funguje tu veľmi veľa aspektov a jedným z nich je aj zhoda okolností – v akom kontexte sa objavíš, v akej súvislosti. Je rozdiel byť napr. etablovaný umelec v Bratislave a byť britský etablovaný umelec. Človek formátu Ilony Németh je v Londýne možno Damien Hirst. Dôležitá je tiež vnútorná, pracovná a mentálna disciplína. Musíš byť pracovitý, mal by si mať aj talent, tvoja tvorba by mala byť zaujímavá pre sektor komerčný, inštitucionálny alebo pre kurátorov. Myslím si, že tie cesty sú v zásade dve a stretávajú sa v jednom bode: buď teda ideš vizuálnou a akoby komerčnou cestou a tvoje veci ľahko fungujú a od začiatku sa ľahko predávajú. Alebo potom ideš ťažšou cestou konceptuálneho umelca, ale v istom okamihu sa cez tie inštitúcie dostaneš do bodu, že si vystavený aj na tom Art Basel či v Bass Múzeu. Tvrdím, že sa to dá, a nech sú príkladom Roman Ondák či Ilona Németh.
 
 

 
FB: Aká je tu úloha školy? Naučí umelca škola pracovitosti? Vytvorí lepšie predpoklady pre šťastné zhody okolností?
VF: Nie, pracovitý som asi prirodzene, resp. životaschopný. Čo sa školy týka, tak veľké pozitívum vidím v tom, že som utiekol z VŠVU a odišiel na AVU v Prahe – to mi dalo veľmi veľa.
 
TV: Pojem, resp. pozícia umelca sa neustále rozdeľuje na dve kvality: práca a status.
Obidve tieto kvality sa musia nejakým spôsobom pestovať. Tá práca vyzerá, že je nezávislá, že sa môže uskutočňovať v súkromí, doma, ale ona je taktiež inštitucionalizovaná a súvisí s požiadavkou, aby bola zaplatená. Status je závislý na tom, akú hodnotu má umenie v spoločnosti, a to dokážu umelci nejakým spôsobom formovať. Ako umelci si ten status aj sami vytvárame. A na tom pracujeme úplne iným spôsobom.
 
FB: V deväťdesiatych rokoch prevládal tvrdý individualizmus, možno aj a ako reakcia voči predchádzajúcej dekáde a celej tej kolektivistickej ideológii. Máte pocit, že sa to opäť mení, keď prichádza nová generácia dvadsiatnikov, ktorí sa vymedzujú práve voči tomuto individualizmu a zároveň nemajú averziu voči rokom osemdesiatym? A ich novou hodnotou je byť spolu, spolupracovať a nesúťažiť?
JV: Nemyslím, že to je nejaký trend, ktorý prevažuje.
 
PT: Tak ako bolo zmienené, APART išiel síce na to „kolektívne“, ale v zásade to zahral na seba, aby pracoval na svojom statuse. Podľa mňa to bolo veľmi individualistické gesto.
 
JK: Ak to chceme porovnávať, je to možné, avšak je potrebné tiež povedať, že sa diverzifikovali spôsoby prezentácie (a teraz nechcem rozprávať banálne fakty o internete).
Ak hovoríme o statuse alebo nejakej sláve umelca, o postupoch, akými môže penetrovať umeleckú realitu, tak tie nástroje sú už iné v porovnaní s minulosťou. Spôsob presadenia sa bol v 90. rokoch iný, tradičný, išlo o analógový spôsob – nájsť si kurátora, resp. dealera umenia, presadiť sa v zahraničí, či v domácom kontexte, a začať predávať. Tieto stratégie boli takmer totožné s tými, ktoré boli pred 30-40 rokmi. Momentálne si možno cez sociálne siete vytvoriť svoju slávu alebo predávať aj na opačnej strane sveta. Dielo samotné, ktoré sa predtým muselo predať, už možno nie je ani tak podstatné. Podstatný je status a brand, ktorý sa k nemu viaže.
 
IN: Ja nesúhlasím so zmieneným individualizmom 90. rokov. Myslím, že práve vtedy bol kolektívny fenomén, súdržnosť medzi umelcami, ktorá vychádzala zo skúsenosti z čias socializmu. Na VŠVU dnes vnímam, že sú študenti omnoho viac individuálni ako predtým.
 
VF: Tú cestu si každý razí sám. Ak sa však rozprávame o tom, čo ti má okrem statusu, že si skončil ako Mgr. art, poskytnúť škola; tak mal by si mať vzdelanie – teoretické aj praktické (mal by si vedieť, čo je to napr. videoart a aspoň v základných obrysoch si nastrihať niečo v Iphone a vedieť aj niečo nakresliť), a zároveň by si mal vyjsť zo školy ako človek, ktorý má portfólio a tá škola by ťa mala zároveň prepojiť s reálnym prostredím. A práve tu vidím problém, pretože to sa nedeje. Študenti sú v takom vákuovom balení, v beznádeji. Mnohí z nich ako čerství absolventi nemajú za sebou ani jednu výstavu.
 
JV: To závisí aj od ateliéru, pretože niekde sa vystavuje aj počas školy.
 
FB: Môže učiť človek, ktorý za posledných 30 rokov nič poriadne neurobil?
 
IN: Nemôže.
 
PT: Čo sa týka napr. architektov u nás (FU TUKE), tak tí majú napr. výhodu v tom, že už počas štúdia sa zúčastňujú mnohých súťaží, ktoré posúvajú ich kvalitu vpred a často sa zamestnajú v dobrom ateléri a fungujú. Pedagóg je však presne ten, ktorý im otvára tie dvere: posúva im možnosti realizácie, napriek tomu, že sa sami napríklad až toľko nerealizujú, no majú prehľad.
 
FB: Čo teda čaká na mladého umelca po škole, na ktorej bol pracovitý a mal aj šťastie?
 
IN: Študent, ktorý skončí ekonómiu a nemal už počas štúdia žiaden kontakt s reálnym svetom, je po skončení školy bez práce. A sú študenti, ktorí začínajú ihneď pracovať. A to platí aj pre umenie.
 
FB: S tým podstatným rozdielom, že umenie akumuluje veľmi špecifický druh zručností.
 
IN: Ale život nie je rozdelený tak, že teraz je škola a potom bude po škole. Počas školy sú študenti aktívni v rôznych veciach: buď si sami vytvárajú možnosti vystavovania, alebo vystavujú vo verejnom priestore, chodia na festivaly, stretávajú sa so zberateľmi atď. Kariéra sa začína už počas školy.
 
VF: Zabudla si však na malý detail, a to, že počas štúdia je študent podporovaný a živia ho rodičia. Takže on naozaj príde do voľného priestoru a hľadá, čo bude robiť, pričom teda môže mať za sebou aj nejakú tú výstavu v DOT Gallery či v Galérii Medium.
 
IN: To hľadali aj tí etablovaní. Ale mnohí študenti nemajú dnes tú podporu a pracujú kdekoľvek.
 
PT: Existuje veľmi veľa študentov, ktorí sú talentovaní, no veľmi málo pracujú na svojom statuse. Pričom škola im dáva falošnú ilúziu tým, že ich oznámkuje A-čkami a prízvukuje im, že ich obrazy sú výborné. Avšak akonáhle opustia školu, tá pozornosť odborného publika je preč.
 
IN: My by sme ich však mali na tých školách informovať o tom, že ten čas štúdia je niečo veľmi „exkluzívne“. Na škole majú zaručenú pozornosť. To treba vedieť a aj chcieť využiť.
 
FB: Vám sa podarilo ostať v profesii: čoho je to zásluhou?
 
JV: Ja som si spoločne s Dorotou Kenderovou vytvoril vlastné prostredie – galériu HIT. To je napr. jedna z možností.
 
DB: Dnes je napr. väčšia možnosť ísť na doktorandské štúdium oproti minulosti.
 
VF: Ja som absolvoval sériu zbytočných rezidenčných pobytov, kde som dostal štipendium v hodnote cca 2000 eur. Je to prostriedok, vďaka ktorému je možné dva mesiace žiť. Môžeš robiť umenie, máš ateliér a máš vreckové. Ale privyrábal som si potom čímkoľvek. Je možné tiež žiadať o granty, čiže na prežitie môžeš istým spôsobom pozliepať tie spomenuté možnosti.
 
JV: Dnes je možné žiadať o štipendiá pre umelcov na Fonde na podporu umenia. Možno by však stálo za zváženie, či by nebolo dobré vytvoriť samostatnú kategóriu pre absolventov, pretože tí, pokiaľ si o štipendium zažiadajú, majú malú šancu získať ho – vzhľadom na kritériá posudzovania (doterajšia umelecká tvorba) – oproti už etablovaným umelcom s niekoľkoročnými skúsenosťami na scéne.
 
JK: Je to určite zaujímavý návrh, rovnako možno uvažovať o špeciálnej kategórii pre umelkyne-matky, ktoré pre materskú dovolenku prerušili svoju činnosť a je pre ne náročné vrátiť sa na scénu.
 
VF: Ideálny model je nájsť si v čase štúdia alebo na jeho konci kanál na to, aby si svoje umenie vedel nejakým spôsobom distribuovať a predávať. A najideálnejšie je, ak maľuješ „tenké obrazy“, ktoré nezaberajú veľa miesta, predávaš ich a žiješ z toho. Alebo si vyberieš ťažší segment a staneš sa videoartistom/kou – to sa predáva ťažko. Cesty sú rôzne, ale asi nikto nechce byť závislý na grantoch, no žiť si pokojne ako napr. krajčír, ktorý to, čo ušije, aj predá. To je podľa mňa cieľ.
 
IN: Cieľom umenia nie je len to že predávame, ale aj istá komunikácia...
 
PT: Práve preto existujú tie fondy, aby sa dostalo podpory aj tomu videoartu, aj tomu, kto nepredáva tie pekné obrazy.
 
VF: Áno, avšak ten človek má problém, pretože je závislý na tej inštitúcii.
 
JK: Granty tiež nemožno považovať za stálu vec. Pretože to neznamená, že každý rok dostanem automaticky štipendium.
 
FB: V čom sú umelci výnimoční?
 
TV: Pretože sa venujú tomu, čomu sa nevenujú ostatné skupiny. Zaoberáme sa nezmyslami, významami, estetikou, krásou, hnusom, gestom.
 
IN: Ja úplne nesúhlasím s tou výnimočnosťou, pretože v rôznych iných oblastiach sú výnimoční ľudia, ktorí sa venujú svojej oblasti bez toho, že by mali nejaký výnimočný zisk.
 
JK: Tak ako napr. botanik kultivuje svoju disciplínu, filozof pracuje s myslením a pojmami, tak sa vo vizuálnom umení kultivuje vizualita. V tom spočíva jej výnimočnosť, ide o komplexný spôsob práce s vizualitou v širokom zmysle slova, prostredníctvom ktorej sú artikulované isté posolstvá, otvárané isté témy. Spôsoby tejto práce sú nekonečne rozmanité – od tradičných médií až po najsúčasnejšie formy.
 
FB: Tak si to zhrňme. Odpoveď na otázku „Ako zostať umelcom po skončení školy?“ je, že je potrebné byť pracovitý, dokázať sa koncentrovať, mať šťastie, nájsť si už na škole kámošov a pootvárať si čo najviac dverí k novým možnostiam. A treba sa zoznámiť s teoretikom a hľadať si galeristu.
 
VF: Ja si napríklad nemyslím, že je veľký rozdiel medzi hudobníkom a výtvarníkom v zmysle kreativity, ja skôr rozdeľujem ľudí na dve kategórie: tí, čo to vymýšľajú, a tí, čo to robia. Lebo napr. tí umelci, ktorí mne pomáhajú v ateliéri, to nevymýšľajú, ale robia to lepšie ako ja. Ja si myslím, že my sme v tej skupine kreatívnej. A v rámci toho nejakého božieho „všehovšetkého“ je to jeden segment a každý ten segment je napojený na niečo iné a rieši iný príbeh. Nie je tam výnimočnosť, ale je tam skôr autentickosť. Neviem, či je možné talent nejako merať, ale ten príbeh – nie človeka, ale skôr tej veci – je zaujímavý. Celý čas sa bavíme o brande, to je však fiktívna vec. Ja vyrábam umenie, ktoré vykresľuje nejakého Freša, ale ten Frešo je niekto úplne iný. Ja vykresľujem fiktívnu bytosť v umení. Umenie je vykresľovanie niečoho, čo neexistuje v reálnom svete. To však nie je výnimočné, je to len veľmi sofistikované.
 
PT: Talent možno merateľný nie je, ale jeho súčasťou je špecifická umelecká koncentrácia. Práve koncentrácia vytvára predpoklady pre úspech a z môjho pohľadu je to neľahká vec, preto ich obdivujem. Schopnosť sústrediť sa na veci, ktoré nesúvisia len s každodennou prevádzkou, byť neustále v akejsi umeleckej „pohotovosti“. A na škole by sa tejto koncentrácii mal študent naučiť. Potom má šancu.
 
Záber z diskusie Ako zostať
umelcom po skončení školy?,
Nová synagóga v Žiline,
foto: Orsi Varga.