V novej michalovskej galérii Subteren predstavil Ján Vasilko svoj najčerstvejší cyklus s výstižným názvom Plukovníkovi prítomní prapredkovia pátrajú po ideálnom meste. Bezmála tri roky po Vasilkovom úspechu na udeľovaní Ceny Oskara Čepana môžeme bez rozpakov tvrdiť, že mladý košický absolvent Fakulty umení sa na našej výtvarnej scéne plne etabloval. Je určite neľahké odpútať sa od ocenenej série, pokúsiť sa ju preskočiť s udržaním jej úrovne a ešte to podtrhnúť komerčným úspechom.
Pokým sa formálna stránka Vasilkových obrazov postupom času mení, názorové ukotvenie a inšpirácia ideami medzivojnových avangárd zostáva pevné. Ak by sme to chceli odľahčiť, môžeme túto zmenu charakterizovať ako presun od Duchampa k El Lisickému. Vasilko si z avangárd vyberá to dodnes najpríťažlivejšie – ich idealizmus a romantizmus. Príznačné je aj jeho dávnejšie založená výtvarná skupina – Strana železných, kde sa spolu s Petrom Králikom zaoberali utopickou, absurdnou, melancholickou a romantickou činnosťou. Úsmevné napätie obrazu Samovražda vysávača (akryl, 2005) nahradilo teraz abstraktné skúmanie priestoru – Socha na námestí či Rodinné domy na vidieku – pohľad z výšky (digitálne tlače, 2007). Spojenie medzi týmito polohami predstavuje cyklus Utopické veže (akryl, 2006) prezentované na samostatných výstavách v bratislavskom Mirbachovom paláci a v košickom Löffleri, kde sme už mohli sledovať Vasilkove silnejúce zaujatie abstrahujúcou architektúrou. Aj v najnovších prácach autor kladie dôraz na formálnu prepracovanosť a geometrickú líniu s úplným potlačením farebnosti. Obmedzuje sa už vlastne len na „nefarby“ – odtiene čiernej a bielej. Pri Utopických vežiach, ktoré rovnako vystavil aj v Michalovciach, sú tieto formálne atribúty nositeľmi symbolického výrazu – metafyzickej stránky monumentálnej industriálnej architektúry. To, čo možno osobne pri jeho najnovších dielach postrádam, je melancholický humor, vrstvu jeho obrazov, ktorá prerážala spod kompozícií zabudnutých hybridostrojov a hybridoarchitektúr. Zdá sa, že Vasilko trocha zvážnel – najnovšie nám sprostredkúva svoj pohľad na architektúru a urbanizmus. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že si teraz autor dáva pomerne náročnú úlohu v podobe rozvíjania abstraktného výtvarného programu. K avangardným predstavám sa pripájajú vízie renesančných architektov; opäť je spojivom odveký idealizmus diktátu umenia. Konkrétne podmanivé plány ideálnych miest Luciana Lauranu sú pre autora ukážkovým protikladom k živelnému a nevkusnému bujneniu našich sídiel. Samozrejme, Vasilko nemoralizuje, podáva nám len svoju verziu ideálnej architektúry, v ktorej stále nechýba niečo z metafyzického napätia, vychádzajúceho hlavne z premyslených kompozičných riešení. S vedomím týchto inšpiračných zdrojov a ich spracovaním tak Vasilko predstavuje stále originálny zjav na našej súčasnej maliarskej scéne. Dodajme, že okrem starších obrazov, najnovších desať tlačí väčších formátov prezentovaných v Michalovciach sám autor považuje za rozpracované skice. Štúdie, smerujúce k projekcii krajšej a zaujímavejšej spoločnosti v budúcnosti.
Peter Tajkov
Ján Vasilko, Mesto – pohľad z výšky, digitálna tlač, 100×70 cm, 2007, foto: archív autora.