„Som skôr sprostredkovateľ. Predávam a sprostredkovávam nápady. V skutočnosti som pre ľudí oveľa viac než ten, kto maľuje obrazy.“
Martin Kippenberger2
Napriek skutočnosti, že súčasné maďarské maliarstvo sa v progresívnych kultúrnych inštitúciách neprezentuje dostatočne, v Maďarsku je stále najznámejším druhom umenia. Charakteristické prúdy súčasného maďarského maliarstva odzrkadľujú rozmanitosť dnešných prístupov. Historici umenia (kurátori) zatiaľ neponúkli súborný prehľad súčasného umenia, stále chýba základné utriedenie umeleckých postojov, smerov a ich súvislostí. Výstavy Olej/plátno3 v roku 1997 a Dialóg4 na prelome tisícročí pripomínali skôr charakter prehliadky so snahou predstaviť čo najviac autorov a diel, než snahu o teoretickú analýzu a zaradenie do širšieho zahraničného kontextu. Maliarstvo sa prevažne prezentuje v rozličných formách ako sú samostatné monografické výstavy, či skupinové výstavy, podľa rôznych zameraní, na viacerých úrovniach. V nasledujúcich riadkoch uvediem niekoľko príkladov, na základe ktorých môžeme získať obraz o súčasnom maďarskom maliarstve a o možnostiach jeho prezentácie.
Z aktuálnych umeleckých druhov je maliarstvo v najužšom vzťahu s obchodom, iné formy umenia ako media-art, inštalácia, ale aj fotografia sa v Maďarsku predávajú pomerne ťažko. Napojenie na obchod je pravdepodobne dôvodom, že v maliarstve je veľký priestor pre menej progresívne názory. Z rozmanitej škály umeleckých smerovaní, od fotorealistického až po abstraktné zobrazovanie, sa z času na čas sformujú trendy, o ktorých sa dá vo všeobecnosti povedať, že spravidla trvajú pomerne krátko (okrem niektorých výnimiek) a ich rozkvet súvisí s umeleckým trhom, ktorý je určovaný galériami, predávajúcimi umenie. Umelecká úroveň môže byť rôzna, preto je aj málo takých umelcov, ktorí „prežijú“ zmenu módy. Za trendy je možné považovať, napríklad tzv. „lyrickú abstrakciu“ s dekoratívnymi prvkami (medzi inými tvorba Andrása Bernáta, Józsefa Bullása a Gábora Erdélyiho, alebo maľba Andrása Brauna, zlučujúca prvky op-artu a pop-artu, s opakujúcimi sa geometrickými formami a figuratívnymi prvkami), expresívny figurativizmus (tento smer rozvíjajú József Csató, Bazil Duliskovich, Gábor Király) alebo najcharakteristickejšiu tendenciu minulého desaťročia – maliarstvo využívajúce fotografiu a digitálny obraz. Práve posledný zo spomenutých trendov bol predmetom živej diskusie na stránkach umeleckého časopisu Műértő v období medzi júnom 2003 a májom 2004. Diskusia sa týkala skúmania vzťahov medzi maliarstvom, fotografiou, digitálnou obrazovou kultúrou a mediálnymi prostriedkami, okrem toho sa však zaoberala aj otázkami technorealizmu alebo akademického hyperrealizmu v maliarstve a ich relevantnosťou. Maďarské výtvarné umenie bolo aj v medzinárodnom meradle novým a špecifickým zjavom v hnutí strednej a mladej generácie maliarov pre „oživenie realizmu“, ktoré sa začalo formovať v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Za základ svojej tvorby považovali využitie obrazových prostriedkov médií. Aktéri spomínanej diskusie nachádzali podstatu a príčiny tohto javu v kritickom nazeraní na médiá, v snahách o sformovanie akéhosi konceptuálneho realizmu, či o oživenie pre oči pôsobivého, atraktívneho maliarstva alebo jednoducho o vytváranie dobre predajného galerijného umenia. Znaky tohto prúdu sú sledovateľné v tvorbe umelcov ako sú Levente Baranyai, Kinga Hajdú, János Kósa, Ágnes Szépfalvi či Attila Szűcs a v dielach maliarov novej generácie nastupujúcej okolo roku 2000, ktorej reprezentantmi sú napríklad András Király, Tibor Iski Kocsis, Adrián Kupcsik a László Győrffy.
Z tých umelcov, ktorých tvorba obstála v skúške času, stojí za zmienku meno Attilu Szűcsa, najznámejšej osobnosti svojej generácie, ale i súčasného maďarského maliarstva celkom. Tento autor nedávno vyberal diela z vlastnej tvorby za posledných 16 rokov pre svoju výstavu s názvom Bubble Memory5 1991-2007. Jeho maliarstvo sa zakladá na klasických realistických tradíciách a hoci sa jeho umenie zvykne spájať s viacerými realistickými smermi a ich domácimi i zahraničnými predstaviteľmi, razilo očividne vlastnú cestu. Vo svojich obrazoch, pre ktoré ako východiská slúžili staré pohľadnice, fotografie, filmové scény a obrázky z internetu, „spája dokumenty vysokej i populárnej kultúry, záznamy emblematických momentov dejín i prírodovedeckých pokusov a osobností 20. storočia s citáciami zo známych filmov i s predmetmi jeho osobného prostredia.”6 „Tajuplne vrstvené konkrétne predmety a nepochopiteľné, nejasné, metafyzické zložky sa objavujú vo vznášajúcich sa, neurčiteľných priestoroch. Uplatnenie medzipriestorov a vizuálnych fragmentov dodáva obrazom tajuplnú, ťažko rozlúštiteľnú naratívnosť.“7
Diela prezentované na výstave s názvom Vágatlan változat8 (Needitovaná verzia) chcú podľa vyhlásenia kurátorov upozorniť verejnosť na expresívne maliarske snahy so subjektívnym nazeraním, ktoré boli v maďarskom umení vždy prítomné, ale v súčasnosti sú podhodnotené a kvôli aktuálnym módnym trendom posunuté do úzadia. Umelci, ktorých diela sa na výstave objavili, považujú za východisko pre svoju koncepciu zobrazovanie vnútorných duševných stavov, vízií a premien ľudského sveta. Najkompaktnejší celok výstavy bol, podľa môjho názoru, súbor diel v súčasnom maďarskom maliarstve obzvlášť prítomnej tendencie, ktorá vníma vnútorný subjektívny svet, vízie a videnia citlivými ženskými očami. Z maliarok tejto tendencie sa na výstave ukázali diela Márie Chilfovej, Eszter Csurkaovej, Zsuzsy Moizerovej a Dorotty Szabóovej. V dielach Márie Chilfovej lfovej vytvorených technikou akvarelu, často ako rýchle kresebné „poznámky“, sa objavujú s výnimočnou citlivosťou zachytené existenciálne dilemy, či duševné konflikty.
Z prostredia maďarského umenia je potrebné tiež vyzdvihnúť niekoľko ďalších umelcov a smerovaní, ktoré sú od aktuálnych trendov buď úplne nezávislé, alebo sa k nim viažu iba voľne a snažia sa raziť vlastnú cestu. Jedným z takýchto umelcov je Imre Bukta tvoriaci v duchu tzv. „agro-artu“. Vo svojich dielach sa venuje vidieckej tematike, bývaniu na vidieku a životu, ktorý ho na vidieku obklopuje. Sem patrí aj konceptuálne mysliaci Pál Gerber, ktorý by sa so svojím ironickým, reflexívnym a emblematickým chápaním dal spájať s avantgardnými paródiami, s postkonceptuálnymi, resp. kritickými snahami voči konzumnej spoločnosti. Pál Gerber stavia niekedy na banálnych, inokedy na sakrálnych motívoch, akoby obrazy chceli byť obrazovými hádankami, ktoré nikdy nemajú definitívne riešenie, slúžia skôr ako priestor na voľné asociácie. Príznačnú osobnú cestu si zvolil aj Gábor Roskó, ktorého tvorba pripomína naivné umenie. Jeho figuratívne diela charakterizujú irónia, humor, absurdita, grotesknosť a sklon k tajomnosti.
Zaužívanú tradíciu organizovania výstav – prehliadok jednoznačne odmietla výstava s názvom „Kedves festő, fessél nekem… szívvel és értelemmel”9 („Milý maliar, maľuj mi… so srdcom aj rozumom”) v Galérii Trafó v októbri 2007. Výstava sa opierala o konštruktívny dialóg a za cieľ si zvolila skúmanie maliarskeho žánru pomocou spoločnej tvorby mladých výtvarníkov, tvoriacich v rôznych žánroch. Výstava fungovala ako „experimentálna zóna“ a hľadala odpoveď na to, prečo sa môže zdať, že súčasné maliarstvo nedostáva miesto v mnohých výstavných priestoroch, prečo je jeho prítomnosť v umeleckých diskusiách taká nejasná, a napriek tomu, ako môže zostať so slučkou tradícií a očakávaní na krku stále súčasným médiom. Väčšina vystavujúcich umelcov nie sú maliari (zčasti sa špecializujú na intermédiá), ostatní maliari sú, venujú sa však iným druhom umenia alebo pracujú inými metódami a preto nie sú ovplyvnení konvenciami súvisiacimi s maliarstvom (prítomnými vo výuke, v múzeách a galériách, resp. na trhu s umením). Názov výstavy je pokračovaním názvu práce nemeckého maliara Martina Kippenbergera (1953-1997) Lieber Maler, mal mir… . Odvolávanie sa na nemeckého umelca, ktorý zomrel mladý, 44 ročný, je oprávnené nielen pre slobodu, ktorá jeho umeleckú aktivitu charakterizovala, ale je aj narážkou na spôsob tvorby, ktorú umelec preferoval – spoločnú umeleckú činnosť, oproti samostatnej izolovanej tvorbe. Umelci István Csákány, Judit Nagyová, Tamás Kaszás, Judit Fischerová, Miklós Mécs, Krisztián Kristóf, Anikó Lórántová, Hugo Canoilas a Beatrix Szörényiová, ktorí sa výstavy zúčastnili, mali možnosť spolupráce už predtým, a aj v rámci tohto projektu kládli dôraz na kolektívnosť. Pri vstupe do výstavnej miestnosti nadobudneme pocit, akoby na nás nepôsobili individuálne diela jednotlivých tvorcov v spoločnej miestnosti, ale že sama výstava je kolektívnym dielom, prejavom slobodných, živých myšlienok a nápadov.
Kati Simon je maďarská kurátorka pôsobiaca v Berlíne.
1. Názov katalógu Attilu Szűcsa, 2004
2. „Ich bin eher ein Vertreter. Verkaufe und vermittle Ideen. Ich bin doch viel mehr für die Leute als einer, der Bilder malt.” Martin Kippenberger
3. Olaj/vászon, Mûcsarnok, 1997, július 11- augusztus 17
4. Dialógus – Festészet az ezredfordulón. Millenniumi kiállítássorozat, Műcsarnok, 15. december 2000 -14. január 2001
5. Szűcs Attila: Bubble Memory — festmények, rajzok 1991—2007, WAX Kultúrgyár, Budapest, 6. október—23. november 2007
6. Páldi Lívia: Bevezető. Szűcs Attila: Bubble Memory 1991-2007, katalóg, ACAX-WAX, Budapest, 2007, s. 6
7. Dékei Kriszta: Egyensúlyozó művész. Balkon, 2007/11-12. s. 19
8. Vágatlan változat. Festészeti pozíciók, Ernst Múzeum, 7. december 2007 – 27. január 2008
9. Kedves festő, fessél nekem… szívvel és értelemmel, Trafó Galéria, 9 – 31. október 2007.
Adrián Kupcsik: Jóga I., 2001, olej na plátne, 140×200 cm, majetok Ferenca Karvalitsa, foto: József Rosta.
Imre Bukta: Drevorubači, 2001, kombinovaná technika, papier, 50×70 cm;
Pál Gerber: Namiesto kríža na anténe, 2005, ceruzka, akvarel, 70×100 cm;
Attila Szűcs: Pes so svetlami vianočného stromčeka, 2002, olej na plátne, 140×140 cm, zbierka Petra Rimára a Sylvie Koval.
„Milý maliar, namaľuj mi… so srdcom aj rozumom”, interiér výstavy, Galéria Trafó, 2007, foto: Gabriella Csoszó.