Galéria Kressling sa definovala ako malá komerčná galéria s dôrazom na súčasné umenie „best for money“ alebo ako píšu jej zakladatelia Viktor Frešo a Martin Sedlák: „najkvalitnejšie súčasné vizuálne umenie zo Slovenska a strednej Európy, do ktorého keď investujete, cena nikdy nepresiahne hodnotu die-la“. Táto galéria má za sebou rok existencie, pôvodne existovala na Grösslingovej ulici, z ktorej odvodila aj svoj názov. Nachádzala sa v malých priestoroch, čím bol ovplyvnený aj výber väčšiny doterajších diel na výstavách. Po roku sa presťahovala do obdobne komorných priestorov v centre Bratislavy na Zámočnícku ulicu, kde existujú ďalšie štyri galérie. V koncepcii výstav zostáva pri súčasnej tvorbe mladých autorov, po komerčnej stránke galériou pre „kamošššov a klientov“, čím vytvára akýsi showroom súčasného mladého umenia (viditeľne prístupný aj z ulice) najmä zo Slovenska a Českej republiky.
Výstava 9 Sculptures, ktorá sa konala v Kressling Gallery, bola súčasťou 13-teho ročníka série sochárskych výstav v galériách a na verejných priestranstvách Bratislavy s príznačným názvom Socha a objekt. Výstava 9 Sculptures autorov Krištofa Kinteru, Vladimíra Skrepla, Erika Bindera, Evžena Šimeru, Viliama Slaminku, Viktora Freša, Mária Chromého, Adély Svobodovej, Martina Sedláka, bola sprístupnená do 29. júla 2008.
„Bezkurátorský“ výber diel na sochársko-objektovej výstave mal niekoľko tendencií. Z hľadiska metódy, či techniky prevládalo „demonštrovanie materiality“, novoobjektovej „recyklácie“, či využívania tradičných sochárskych techník.
Je dobré spomenúť, že na podujatí, akým je Socha a objekt ťažko nájdeme inštalácie pracujúce s priestorom, odkazujúce k „vzťahovej estetike“, tematicky poukazujúcej k sociálnym podtextom, pretože tá by bola aj pre samotný priestor malej komerčnej galérie Kressling neúnosná, či možno povedať nerentabilná. Aj keď dielo Mária Chromého so svojím homeless podtextom k tomu jasne odkazuje. Z hľadiska formy vystavené objekty a sochy sú na rozhraní medzi objektom-obrazom, sochou-nábytkom, sochou-architektúrou, či sochou-užitým dizajnom.
Genéza analýzy návratu sochy do galérie v rámci výstav súčasného umenia sa popisuje ako trend, mnohí teoretici snaživo tento „návrat“ popisujú obdobne ako návrat maľby. Faktom je, že socha nikdy z komerčných galérií nevymizla, presne tak, ako maľba.
V nejakom smere mám pocit, že konkrétne socha (vzhľadom k svojim trom dimenziám) pôsobila vždy servilne a málo uvoľnene vo vzťahu k divákovi. Ak aj pôsobila „fresh“ a pútavo išlo o fenomén, ktorý si rýchlo našiel svojich komerčných, odborných divákov. Ak socha odišla a vrátila sa späť, tak jednoznačne zbavená nárokov na inštitucionálnu kritiku. Áno, socha je problematická po vystúpení z galérie, keď sa stáva súčasťou verejného priestranstva: v minulosti silne spolitizovaný nástroj propagandy, ako keby sa odstrihol od jednej zo svojich funkcií.
Tento trend na pomedzí „sochy v galérii“ a „sochy mimo galérie“ zahrnuli do inštalácie aj v rámci Kressling Gallery, kde bolo dielo Krištofa Kinteru nainštalované mimo priestorov galérie, ba čo viac, expandovalo do priľahlej steny – von z galérie.
9 Sculptures. Zľava: Erik Binder, Bez názvu, 2007; Adéla Svobodová, Bez názvu, 2008; Vladimír Skrepl, Bez názvu, 200, foto: gallerykressling.sk.
Ivana Moncoľová