VÍŤAZOM 13. ROČNÍKA Ceny Oskára Čepana, prestížnej súťaže mladých umelcov, organizovanej nadáciou – Centrom súčasného umenia, sa stal Svätopluk Mikyta. Spomedzi štyroch finalistov-Svätopluka Mikytu, Petry Feriancovej, Jána Šicka a Jaroslava Vargu – vybrala oceneného umelca deväťčlenná odborná porota, zložená poväčšine z domácich teoretikov a výtvarníkov. Uchádzačov, prihlásených do tejto slovenskej varianty ocenení YVAA – Young Visual Artists Awards, bolo tento rok takmer tridsať. Výstava prác finalistov bola nainštalovaná v Galérii Medium. Pri jej prehliadke som sa nemohla ubrániť dojmu, že títo štyria autori prišli z úplne rozdielnych umeleckých svetov.
Svätopluka Mikytu (1973) netreba zrejme nikomu obzvlášť dôkladne predstavovať. Táto osobnosť domácej scény takmer povinne figuruje na výberových výstavách slovenského súčasného umenia, predstavil sa aj na viacerých monografických výstavách. Jeho tvorba predstavuje stabilnú a dobre zrozumiteľnú líniu, vychádzajúcu z tradičných techník. Národniarske témy a motívy zo slovenskej minulosti sa u neho prelínajú so súkromnými mytológiami a ovplyvňujú aj jeho sebaštylizáciu. Finalistom Ceny Oskára Čepana sa stal už v roku 2003. V Galérii Medium tentokrát prezentoval svoju tvorbu prostredníctvom kontrastu medzi jej dvoma polohami. Osobnejšiu líniu predstavovala obsiahla séria denníkových kresieb a tlačí. Suverénne skicované štylizované autoportréty vystupovali po oceľových lankách za sebou z „kôlničky“ na náradie. Na vedľajšej stene bol umiestnený výber jeho dobre známych prekresieb starých fotografií, najmä tých spartakiádnych. V porovnaní so staršími Mikytovými inštaláciami však táto vyznela trochu nepresvedčivo. Pri pohľade na hrmotnú adjustáciu kresieb a tlačí v zavesených prefabrikovaných fóliách, v „súkromnej“ časti inštalácie, sa mi vybavila veselá, odľahčená inštalácia podobných prác za ružovou „šušťákovinou“ na výstave Permanentný romantizmus v roku 2003. Aj predchádzajúce propagandistické oltáriky z komentovaných fotografií v starých rámoch sa zdali byť o krok ďalej ako táto ich inštalácia v rade vedľa seba. To všetko spôsobil snáď trochu retrospektívny, bilancujúci zámer autora. Význam Mikytovej tvorby to však nespochybňuje.
Prekvapením finálovej štvorice bol tento rok grafický dizajnér Ján Šicko (1977). Niektoré negatívne ohlasy pripomínali situáciu s Patrikom Illom z minulého ročníka. To však len upozorňuje na fakt, že nikto iný, myslím z tých „voľných“, na Slovensku natoľko dôsledne nerozvíja možnosti nových médií. Je to jedinečná príležitosť, aby sa aj publikum dozvedelo, že nové médiá nekončia pri videoarte, a že ich interaktivita má aj vyššie levely, než len náhodné prebehnutie diváka popred dataprojektor. Šicko popri svojej dizajnérskej a pedagogickej činnosti rozvíja tvorbu multimediálnych, na pohyb reagujúcich inštalácií a počítačových programov. Generovaný premenlivý obraz vzniká obvykle v súčinnosti s divadelnými alebo hudobnými predstaveniami. V Galérii Medium bol na stenu premietaný premenlivý raster nešpecifikovaných znakových objektov. Projekcia kopírovala pohyb človeka po výstavnej miestnosti.
V tvorbe Jaroslava Vargu (1982), najmladšieho z finalistov, sa jednoznačne prejavujejeho doterajšie štúdium v ateliéri IN Ilony Németh na VŠVU v Bratislave. Ortodoxne konceptuálne a angažované projekty obvykle formou výskumu spracovávajú aktuálne spoločenské témy. Na výstave finalistov prezentova ldva projekty. V rámci jedného z nich sa témou ankety stali názory na hromadnú imigráciu poľských občanov do Veľkej Británie. Vystaveným artefaktom bolo percentuálne vyhodnotenie výsledkov tejto ankety.
Paradoxne, na prezentácii zrejme najzaujímavejšie vyznelo konečné vizuálne spracovanie výstupu. Druhá práca, ktorá vtipným spôsobom otvára problematiku množiacich sa anglických názvov lokalít a architektonických objektov u nás, bola spracovaná omnoho pútavejším a prístupnejším spôsobom.
Petra Feriancová (1977) je v rámci domácej scény známa skôr z jej galerijnej činnosti. Vo svojich videách a projekciách pracuje najmä s pamäťou, súkromným alebo kolektívnym zážitkom. Intímny, romantický charakter zmenšených projekcií ponechával v rámci výstavy v Mediu najväčší priestor pre predstavivosť diváka, ale napriek tomu pôsobil snáď najmenej vyhranene.
Výber finálovej štvorky Ceny Oskára Čepana 2008 bol pre mňa príťažlivý najmä spomínanou rôznorodosťou. Je zrejme nemožné objektívne porovnávať takéto odlišné autorské prístupy k tvorbe. Myslím, že napriek tomu je víťazstvo Mikytu, vzhľadom na komplexnosť a rozsah jeho doterajšej tvorby, rovnako ako pre neho príznačnú autorskú sebadisciplínu, celkom oprávnené.
Svätopluk Mikyta, Ja, Ludevít, 2008, fotografia,foto: Filip Vančo.
Ján Šicko, Bez názvu, 2008, kombinovaná technika, foto: Boris Németh;
Jaroslav Varga, Malé veľké mesto, 2008, foto: Boris Németh;
Petra Feriancová, Celkový pohľad na inštaláciu autorky, vpravo: Insomnia, neupravovaný záznam (18.06.2008, 6:10-6:48), projekcia na stenu s obmedzením výstupu na A4 v ploche, 2008, foto: Marko Horban.
Katarína Gatialová je výtvarná teoretička a vizuálna umelkyňa.
