La fleurauxdents

11. 7. 2008

AK ROZPRÁVANIE O UMENÍ nie je vyk­ladaním, interpretáciou, ktorá ľahko uniká zámeru umelca alebo diváka, môže sa stať hľadaním potenciálu umenia. Radim Labu­da ho rozvíja cez potencialitu momentov. V civilných, voyerských záberoch ručnej kamery sa akcia rozohráva medzi subtílny­mi, často len rutinnými pohybmi aktérov. Zvuk usmerňuje dynamiku pohyblivého obrazu. Vrstvenie zvuku a obrazu rozjatru­je instantné, jednoduché, magické momen­ty; transformuje dočasný a pretržitý pohyb – akúkoľvek limitovanú aktivitu na scéne, do slučky neopakovateľného, nekonečného detailu. Dramaturgia videí vzniká postpro­dukčnou kombinatorikou a anticipuje prie­bežné percepčné procesy diváka. Elementár­nou fyzickou, alebo dokonca iba mimickou aktivitou (prežúvanie, mrkanie oka, apod.), zrkadlia Labudove živé skulptúry, už exis­tujúce objekty, komunikujú s pozorovanou situáciou na scéne. Do štruktúry vrstvených audio a video frameov aranžuje autor per­formatívne akty, často vlastné autoportréty, v ktorých sa sám stáva označujúcim (signifi­ant), a súčasne označovaným (signifié)(viď.

Dokumentačné záznamy Labuda ošetruje údajom o dátume a mieste udalosti. Rozbí­ja časopriestorovú štruktúru surového materiálu a vysekáva z neho magické momenty, v ktorých akoby sa schyľovalo k malému zázraku (Fractal Zoom, Liberty St., 2007). V realite sa tieto chvíle preklopia do bež­ného plynutia, ktoré pomaly odplavuje ich potenciál. Obrazy a zvuky nemajú začiatok ani koniec. Sú zbavené lineárnej štruktúry deja, a menia sa na metafyzické okamihy. To pripomína haiku, ktoré obsahuje ucelenú víziu života len v troch krátkych riadkoch: The Nightingale is Singing / Its Small Mouth / Open (Buson, 18st.). Labudove situácie sa vymykajú bežnej kauzalite tak, ako sa vymy­kajú z rúk aktérov, pohltených automatickou motorickou činnosťou (postávajúca postava strečujúceho hotelového portiera (Chocola­te Grinder, 2004); brejkujúci bezdomovec (Dancer, 2004); dáma skúšajúca si večerné šaty v obchode (Vestido Nuevo, 2007), tre­potajúci sa vták za sklom (Bird, 2007), ob­sluhujúci čašníci (Desayuno, Sandwich con Jamón Serrano y Café con Leche, 2007); teenageri s loptičkou (Calves, 2006), posta­vy hudobníkov: hráči na akordeón (Black Angel, 2005; Boy with an Accordion, 2004); DJ (DJ Girsa, 2005); muž s gitarou (Sam, 2006), atď.). Vo svojich kompozíciách autor aktivuje známu dualistickú mantru, ktorá prechádza západnými dejinami ideí a dejina­mi umenia v ich permanentne prebiehajúcej minulosti. Téza o nefyzickej duši (vzťahy mentálnych fenoménov, ktoré sú v niekto­rých aspektoch nefyzické, a teda oddeliteľné od svojej fyzickej substancie) je umelcom priebežne vizualizovaná a konfrontovaná s materialistickou koncepciou sveta cez tie najsprofanovanejšie elementy, ktoré sa dnes naviac tak menia vo svojej definícii. Práca,resp. aktivita je opakujúcou sa zápletkou La­budových diel, v ktorých dokonca samotná láska je predovšetkým aktivitou. (Súčasťou výstavy Roses for Audrey Horne (Stredo­slovenská galéria v Banskej Bystrici, 2008) bola inštalácia nafukovacej figúrkyIdeal Lo­ver, a tiež raster 228 žuvačiek, ktoré autor po vyžutí roloval v ústach do tvaru ruže (Roses, By Night). Inštaláciu dopĺňala vystrihnutá scéna z Twin Peaks (Audrey Horne at One­-Eyed Jack’s), a záznam priemyselnej kame­ry z priebehu žuvania žuvačiek v galérii.)

Labudove performatívne akty tematizujú procesy prijímania, vylučovania, prepúšťa­nia, či presakovania z vnútra von a naopak. Interakcia fyzického tela s materiálnou lát­kou prebieha často orálne. Transformácia sa uskutočňuje aktom žutia (Roses for Audrey Horne, 2008; Self-portrait with a Hot Pep­per and Five Lei, 2007; Fibonacci Sequence, 2007), vypúšťania ústnych tekutín (Somebo­dy, 2004), lízania (Caro Gardavsky, 2006), hryzenia (lyrické video Rosa Lupina, 2008), fajčenia (Destructive Character, 2006), čka­nia (Hiccups, 2006; Untitled, Double Bust Self-Portrait with Hiccups, 2007; Requested Hiccups, 2008). Orálna fixácia sublimuje žiadostivé, animálne, vyprázdňujúce, frustrač­né, či narcisticky úchylné emotívne pnutia. Prieniky binárnych vzťahov sa uskutočňujú v procese mentálneho prežívania, ktoré sa transponuje fyzickou aktivitou (dualistický mód). V záznamoch, kde aj hudba je pre­žívaná veľmi telesne, sa opakujú zábery na chvejúce sa svalstvo, akcenty zmyselnos­ti (Peeling Fruit, 2007), alebo manuálnej činnosti, ktorá je sprevádzaná nepatrnými rytmickými zvukmi (ťukanie do klávesnice (Keyboard routine, 2007); nalievanie čaju (Tea Ritual, Treee, 2007); odkvapkávanie kvapiek proti kašľu na lyžičku (Bromhe­xin, 2007); podupávanie nôh po vŕzgajúcich parketách (Squeaky Floorboards, 2007). S podobnými procesmi súvisia aj ďalšie in­štruktážne videá, o miešaní ingrediencií na výrobu koláča (Recipe, Simple Cake, 2008), či divadelné defilé krabičiek s liekmi (Meds, 2007), ktoré je len občas prerušované vytia­hnutím lieku, jeho rozdrtením medzi prsta­mi, či zasunutím masti do krabičky. Zvuk je zásadným komponentom Labudových prác. Vzniká modifikovaným zvukom; akustic­kým zintenzívnením zážitku z pozorova­nej činnosti (Czechtek Monument, To an Unknown Raver, 2007; Tekk Bois, 2007); zvukom vytrhnutým z odľahlého kontextu situácie (Vestido Nuevo, 2007); alebo au­tentickým hlukom (záznam z pohyblivých schodov (Escalators, 2007; Escalator Again, 2007); či rytmický a priebežne prerušovaný pohyb batožiny na posuvnom páse (Lug­gage, 2007)). Zvuk nadobúda deskriptívny charakter, ktorý abstrahuje povahu prebie­hajúcej činnosti (Destructive Character, 2006; Calves, 2006; 16 Stones, 2005; Colby – rekonštrukcia podľa Garyho Hilla, 2005). O zvuku rozjíma ako o akustickom obraze. Pozornosť sa sústreďuje na štruktúrovaný povrch a na neukončené chvenie.

Efektívny priestor pre kontextualizáciu La­budových prác vzniká vo výstavnom rámci, ktorý možnými kombináciami a vetvením súvislostí, rozvíja diskurzívnosť diel. Rela­tívne čitateľný kontext rozpracováva autor v sérii maastrichtských a madridských videí. Maastrichtská séria vychádza z konceptu miesta ako aseptického utopického mesteč­ka (Postcard, 2007). Pevný utopický rámec moderny je tu však rozdrobený na množstvo banálnych detailov. Pictures of Utopia, 2007 je záberom na mestskú komunikáciu s regu­lovanou dopravou. Bicyklisti sú privilego­vaní pred automobilmi a ženú sa smerom na kameru. Scéna sa stáva predobrazom pro­sperujúcej postmaterialistickej spoločnosti, ktorej prioritou je udržateľnosť a kvalita ži­vota. Pictures of Utopia: Prospero’s Dream, 2007 sníma priestory kostola, premeneného na kaviareň s kníhkupectvom. Knihy repre­zentujú vedomosti, ktoré rozostierajú rigid­né náboženské predstavy. Shakeaspeareova postava Prospera v názve odkazuje na novo­dobé utópie, týkajúce sa hľadania alternatív­nych metód šírenia poznania (typu koncep­cia knižnice Abyho Warburga). V takomto kontexte funguje akt tetovania umelcovej ruky čiernym pigmentom do tvaru štvorca ako polemika s Malevičovým symbolom modernistického absolutizmu (One Centi­meter Square, 2007). Už spomínaný Selfpor­trait in a Pale Blue Space, 2007 je autopor­trétom umelca, snímaným prostredníctvom zrkadlového odrazu v uzavretom priestore vo vlaku. Dynamický obraz celkovej scény sa dupľuje v hľadáčiku kamery, a je násobe­ný nekonečným radom tých istých obrazov. Vrstvenie, ktoré kompenzuje filmovanie z ruky, rozbíja lineárnu renesančnú perspek­tívu. Iniciuje nový multiperspektivistický model nazerania. Tento prístup sa opaku­je v ďalších prácach. Podobne ako schéma deformovaného obrazu, ktorý je sprostred­kovaný transparentnými, či reflexnými plochami (odrazy zrkadiel, priezory okien, výklady, či voyerske štrbiny). Pripomína to spôsob západného uchopovania sveta, ktoré si na rozdiel od východného nevolí cestu pri­amej skúsenosti, ale poznanie zhromažďuje sprostredkovane. Problém otvára aj ďal­šie súvislosti so sledovacími zariadeniami a legislatívou podnecovaným šírením pri­emyselných kamier vo verejnom priestore. Zábery na úzke zrkadlo na pánskej toalete (Reality Transfer, 2007); dažďom pokropené okno (Late Afternoon Swatch, 2007); výklad so zlatými teniskami visiacimi tu na spôsob trofeje (Articulous Religiosos, 2007).) Kon­text madridskej série, ktorá je sprevádzaná magickou, až šamanskou transcendentálnou atmosférou, je paródiou márnosti. Hľada­nie dávnej spirituality, ukrytej v banálnej každodennosti sa objavuje v mnohých au­torových prácach (dáma v garderóbe za výkladom vo Vestido Nuevo; mladý muž za sklom, popred ktoré prechádza ďalšia osoba v El Jardin, Café, Coctail, 2007). Tento kon­cept podporujú nahrávky z Museo del Prado (audio sprievodca k Boschovmu triptychu El Jardin de las Delicias so scénou na spô­sob českého Černého divadla (Black Light Theatre) nadväzuje na inštitucionálnu kriti­ku naratívnych múzeí, ktoré oberajú diváka o potrebu oddávať sa vizuálnym zážitkom. Gallery Behaviour zaznamenáva nezúčast­nený pohyb chodcov v galérii, sledovaných galerijnými dozorcami.

Hľadanie dávnej spirituality, ukrytej za ča­sovým a materiálnym svetom sa rozpína až k posledným prácam Radima Labudu (Lo­rem Ipsum, 2008).

 

Radim Labuda, Selfportrait in a Pale Blue Space, 2007, foto: archív autora.
Rosa Lupina, 2008, video;

Pictures of Utopia, 2007, video;

ADDsoundsystem 2.3. 2008, Lo Spazio & Gli Altri, XIII. Medzinárodné sochárske bienále v Carrare, Taliansko, 2008, zvuková inštalácia, rôzne mate-riály, foto: Hatem Imam.

 

Mira Keratová je kurátorka a kritička súčasného ume­nia.

Find more stories

Home