AK ROZPRÁVANIE O UMENÍ nie je vykladaním, interpretáciou, ktorá ľahko uniká zámeru umelca alebo diváka, môže sa stať hľadaním potenciálu umenia. Radim Labuda ho rozvíja cez potencialitu momentov. V civilných, voyerských záberoch ručnej kamery sa akcia rozohráva medzi subtílnymi, často len rutinnými pohybmi aktérov. Zvuk usmerňuje dynamiku pohyblivého obrazu. Vrstvenie zvuku a obrazu rozjatruje instantné, jednoduché, magické momenty; transformuje dočasný a pretržitý pohyb – akúkoľvek limitovanú aktivitu na scéne, do slučky neopakovateľného, nekonečného detailu. Dramaturgia videí vzniká postprodukčnou kombinatorikou a anticipuje priebežné percepčné procesy diváka. Elementárnou fyzickou, alebo dokonca iba mimickou aktivitou (prežúvanie, mrkanie oka, apod.), zrkadlia Labudove živé skulptúry, už existujúce objekty, komunikujú s pozorovanou situáciou na scéne. Do štruktúry vrstvených audio a video frameov aranžuje autor performatívne akty, často vlastné autoportréty, v ktorých sa sám stáva označujúcim (signifiant), a súčasne označovaným (signifié)(viď.
Dokumentačné záznamy Labuda ošetruje údajom o dátume a mieste udalosti. Rozbíja časopriestorovú štruktúru surového materiálu a vysekáva z neho magické momenty, v ktorých akoby sa schyľovalo k malému zázraku (Fractal Zoom, Liberty St., 2007). V realite sa tieto chvíle preklopia do bežného plynutia, ktoré pomaly odplavuje ich potenciál. Obrazy a zvuky nemajú začiatok ani koniec. Sú zbavené lineárnej štruktúry deja, a menia sa na metafyzické okamihy. To pripomína haiku, ktoré obsahuje ucelenú víziu života len v troch krátkych riadkoch: The Nightingale is Singing / Its Small Mouth / Open (Buson, 18st.). Labudove situácie sa vymykajú bežnej kauzalite tak, ako sa vymykajú z rúk aktérov, pohltených automatickou motorickou činnosťou (postávajúca postava strečujúceho hotelového portiera (Chocolate Grinder, 2004); brejkujúci bezdomovec (Dancer, 2004); dáma skúšajúca si večerné šaty v obchode (Vestido Nuevo, 2007), trepotajúci sa vták za sklom (Bird, 2007), obsluhujúci čašníci (Desayuno, Sandwich con Jamón Serrano y Café con Leche, 2007); teenageri s loptičkou (Calves, 2006), postavy hudobníkov: hráči na akordeón (Black Angel, 2005; Boy with an Accordion, 2004); DJ (DJ Girsa, 2005); muž s gitarou (Sam, 2006), atď.). Vo svojich kompozíciách autor aktivuje známu dualistickú mantru, ktorá prechádza západnými dejinami ideí a dejinami umenia v ich permanentne prebiehajúcej minulosti. Téza o nefyzickej duši (vzťahy mentálnych fenoménov, ktoré sú v niektorých aspektoch nefyzické, a teda oddeliteľné od svojej fyzickej substancie) je umelcom priebežne vizualizovaná a konfrontovaná s materialistickou koncepciou sveta cez tie najsprofanovanejšie elementy, ktoré sa dnes naviac tak menia vo svojej definícii. Práca,resp. aktivita je opakujúcou sa zápletkou Labudových diel, v ktorých dokonca samotná láska je predovšetkým aktivitou. (Súčasťou výstavy Roses for Audrey Horne (Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, 2008) bola inštalácia nafukovacej figúrkyIdeal Lover, a tiež raster 228 žuvačiek, ktoré autor po vyžutí roloval v ústach do tvaru ruže (Roses, By Night). Inštaláciu dopĺňala vystrihnutá scéna z Twin Peaks (Audrey Horne at One-Eyed Jack’s), a záznam priemyselnej kamery z priebehu žuvania žuvačiek v galérii.)
Labudove performatívne akty tematizujú procesy prijímania, vylučovania, prepúšťania, či presakovania z vnútra von a naopak. Interakcia fyzického tela s materiálnou látkou prebieha často orálne. Transformácia sa uskutočňuje aktom žutia (Roses for Audrey Horne, 2008; Self-portrait with a Hot Pepper and Five Lei, 2007; Fibonacci Sequence, 2007), vypúšťania ústnych tekutín (Somebody, 2004), lízania (Caro Gardavsky, 2006), hryzenia (lyrické video Rosa Lupina, 2008), fajčenia (Destructive Character, 2006), čkania (Hiccups, 2006; Untitled, Double Bust Self-Portrait with Hiccups, 2007; Requested Hiccups, 2008). Orálna fixácia sublimuje žiadostivé, animálne, vyprázdňujúce, frustračné, či narcisticky úchylné emotívne pnutia. Prieniky binárnych vzťahov sa uskutočňujú v procese mentálneho prežívania, ktoré sa transponuje fyzickou aktivitou (dualistický mód). V záznamoch, kde aj hudba je prežívaná veľmi telesne, sa opakujú zábery na chvejúce sa svalstvo, akcenty zmyselnosti (Peeling Fruit, 2007), alebo manuálnej činnosti, ktorá je sprevádzaná nepatrnými rytmickými zvukmi (ťukanie do klávesnice (Keyboard routine, 2007); nalievanie čaju (Tea Ritual, Treee, 2007); odkvapkávanie kvapiek proti kašľu na lyžičku (Bromhexin, 2007); podupávanie nôh po vŕzgajúcich parketách (Squeaky Floorboards, 2007). S podobnými procesmi súvisia aj ďalšie inštruktážne videá, o miešaní ingrediencií na výrobu koláča (Recipe, Simple Cake, 2008), či divadelné defilé krabičiek s liekmi (Meds, 2007), ktoré je len občas prerušované vytiahnutím lieku, jeho rozdrtením medzi prstami, či zasunutím masti do krabičky. Zvuk je zásadným komponentom Labudových prác. Vzniká modifikovaným zvukom; akustickým zintenzívnením zážitku z pozorovanej činnosti (Czechtek Monument, To an Unknown Raver, 2007; Tekk Bois, 2007); zvukom vytrhnutým z odľahlého kontextu situácie (Vestido Nuevo, 2007); alebo autentickým hlukom (záznam z pohyblivých schodov (Escalators, 2007; Escalator Again, 2007); či rytmický a priebežne prerušovaný pohyb batožiny na posuvnom páse (Luggage, 2007)). Zvuk nadobúda deskriptívny charakter, ktorý abstrahuje povahu prebiehajúcej činnosti (Destructive Character, 2006; Calves, 2006; 16 Stones, 2005; Colby – rekonštrukcia podľa Garyho Hilla, 2005). O zvuku rozjíma ako o akustickom obraze. Pozornosť sa sústreďuje na štruktúrovaný povrch a na neukončené chvenie.
Efektívny priestor pre kontextualizáciu Labudových prác vzniká vo výstavnom rámci, ktorý možnými kombináciami a vetvením súvislostí, rozvíja diskurzívnosť diel. Relatívne čitateľný kontext rozpracováva autor v sérii maastrichtských a madridských videí. Maastrichtská séria vychádza z konceptu miesta ako aseptického utopického mestečka (Postcard, 2007). Pevný utopický rámec moderny je tu však rozdrobený na množstvo banálnych detailov. Pictures of Utopia, 2007 je záberom na mestskú komunikáciu s regulovanou dopravou. Bicyklisti sú privilegovaní pred automobilmi a ženú sa smerom na kameru. Scéna sa stáva predobrazom prosperujúcej postmaterialistickej spoločnosti, ktorej prioritou je udržateľnosť a kvalita života. Pictures of Utopia: Prospero’s Dream, 2007 sníma priestory kostola, premeneného na kaviareň s kníhkupectvom. Knihy reprezentujú vedomosti, ktoré rozostierajú rigidné náboženské predstavy. Shakeaspeareova postava Prospera v názve odkazuje na novodobé utópie, týkajúce sa hľadania alternatívnych metód šírenia poznania (typu koncepcia knižnice Abyho Warburga). V takomto kontexte funguje akt tetovania umelcovej ruky čiernym pigmentom do tvaru štvorca ako polemika s Malevičovým symbolom modernistického absolutizmu (One Centimeter Square, 2007). Už spomínaný Selfportrait in a Pale Blue Space, 2007 je autoportrétom umelca, snímaným prostredníctvom zrkadlového odrazu v uzavretom priestore vo vlaku. Dynamický obraz celkovej scény sa dupľuje v hľadáčiku kamery, a je násobený nekonečným radom tých istých obrazov. Vrstvenie, ktoré kompenzuje filmovanie z ruky, rozbíja lineárnu renesančnú perspektívu. Iniciuje nový multiperspektivistický model nazerania. Tento prístup sa opakuje v ďalších prácach. Podobne ako schéma deformovaného obrazu, ktorý je sprostredkovaný transparentnými, či reflexnými plochami (odrazy zrkadiel, priezory okien, výklady, či voyerske štrbiny). Pripomína to spôsob západného uchopovania sveta, ktoré si na rozdiel od východného nevolí cestu priamej skúsenosti, ale poznanie zhromažďuje sprostredkovane. Problém otvára aj ďalšie súvislosti so sledovacími zariadeniami a legislatívou podnecovaným šírením priemyselných kamier vo verejnom priestore. Zábery na úzke zrkadlo na pánskej toalete (Reality Transfer, 2007); dažďom pokropené okno (Late Afternoon Swatch, 2007); výklad so zlatými teniskami visiacimi tu na spôsob trofeje (Articulous Religiosos, 2007).) Kontext madridskej série, ktorá je sprevádzaná magickou, až šamanskou transcendentálnou atmosférou, je paródiou márnosti. Hľadanie dávnej spirituality, ukrytej v banálnej každodennosti sa objavuje v mnohých autorových prácach (dáma v garderóbe za výkladom vo Vestido Nuevo; mladý muž za sklom, popred ktoré prechádza ďalšia osoba v El Jardin, Café, Coctail, 2007). Tento koncept podporujú nahrávky z Museo del Prado (audio sprievodca k Boschovmu triptychu El Jardin de las Delicias so scénou na spôsob českého Černého divadla (Black Light Theatre) nadväzuje na inštitucionálnu kritiku naratívnych múzeí, ktoré oberajú diváka o potrebu oddávať sa vizuálnym zážitkom. Gallery Behaviour zaznamenáva nezúčastnený pohyb chodcov v galérii, sledovaných galerijnými dozorcami.
Hľadanie dávnej spirituality, ukrytej za časovým a materiálnym svetom sa rozpína až k posledným prácam Radima Labudu (Lorem Ipsum, 2008).
Radim Labuda, Selfportrait in a Pale Blue Space, 2007, foto: archív autora.
Rosa Lupina, 2008, video;
Pictures of Utopia, 2007, video;
ADDsoundsystem 2.3. 2008, Lo Spazio & Gli Altri, XIII. Medzinárodné sochárske bienále v Carrare, Taliansko, 2008, zvuková inštalácia, rôzne mate-riály, foto: Hatem Imam.
Mira Keratová je kurátorka a kritička súčasného umenia.
