Lightness of ACTION je ďalším z rady výstavných projektov konajúcich sa v Nitrianskej galérii, ktoré túto regionálnu inštitúciu zaraďujú do širšieho, stredoeurópskeho kontextu a medzi najaktívnejších propagátorov súčasného umenia na Slovensku. Zatiaľ čo v reprezentačných sálach systematicky prezentuje už etablované umenie od druhej polovice 20. storočia Barbora Geržová, v Galérii mladých, rovnako ako aj v novovzniknutom výstavnom priestore Bunker sa Omar Mirza spolupodieľa na predstavovaní toho najčerstvejšieho umenia.
Po remake-u výstavy Viditeľný posun Petra Homolu a Marka Horbana sa tu počas leta prezentoval výber študentských prác ateliéru Transmediale Kunst profesorky Brigitte Kowanz z viedenskej Univesität fur Angewande Kunst. Podstatnú zložku výstavy tvorili performancie, konajúce sa počas vernisáže, kde napríklad Martin Grandits a Björn Segschneider rituálne vypaľovali v destilačnej kolóne – utilitárnej soche v tvare obrovskej obličky – alkohol, mýtizovaný na živú vodu, alebo Ulla Rauter napumpovala krvou Báthory Kleid – Šaty Báthory, vyrobené z infúznych hadičiek. Z vernisáže sa stal veselý event aj vďaka Gabrielovi Hadlerovi, Lluisovi Lippovi a Tomislavovi Stjepanovicovi, ktorých interaktívne hravé dielo Das Flying Luftballon Maiskornschleuder Event nútilo návštevníkov zostreľovať ružové balóniky ružovými prakmi, aby sa mohli zmocniť občerstvenia.
Ďalšiu časť tvorili diela pracujúce s tzv. novými médiami, zameriavajúce sa viac na technologickú a formálnu stránku, než na ich obsahovú podstatu. Napríklad Björn Segschneider vo videu Taurus, koláži záznamov rozbiehajúcich sa lokomotív, vytvoril hudobno-noisový a vizuálny set. V priestorovej kyberneticko-kinetickej inštalácii Sabine Hollwerth Homuncubus sa rozptyľovala do priestoru digitálna 3D animácia kryštalických foriem a nechala tak vzniknúť pôsobivú svetelno-vizuálnu hru. Konceptuálne uvažovanie, ktoré je u nás pri nových médiách typickejšie, sa prejavilo napr. v sérii digitálnych fotografií Poster Stefanie Pichler, Lisy Truttmann a Anny Zwingl, ktoré akoby vytvárali v obraze urbánneho priestoru štvrtý rozmer, jeho rozšírením o čistú bielu plochu.
Hoci je tento import mladého zahraničného umenia jednoznačným prínosom, výstava len informuje a žiaden ďalší odkaz neodovzdáva. Kurátorský výber jednotlivých diel sa javil trochu nečitateľný, no vcelku vystihol širokospektrálne zameranie viedenského ateliéru. Na druhej strane je pravda, že väčšina diel i výstava ako celok, by akiste pôsobila výraznejšie, keby bola nainštalovaná podľa pôvodného zámeru v sugestívnych priestoroch Bunkra.
Ulla Rauter, Báthorykleid (Šaty Báthory), 2008, performance (infúzne hadičky, vzduchové pumpy, umelá krv), foto: archív Transmediale Kunst, Viedeň.
Eliška Mazalanová