Predstavte si, že sa ocitnete uprostred zázračného priestoru, v ktorom vás obklopujú celkom všedné, každodenné veci, ktoré sú ale podivuhodne usporiadané podľa najrôznejších pochopiteľných, aj menej pochopiteľných kritérií. Otis Laubert zozbierané, nájdené a objavené veci, ktoré už svoj život prežili, kombinuje, zoraďuje, usporadúva a dáva týmto zdanlivo nepotrebným a zabudnutým predmetom životy nové. Pretvára ich a vytvára pre nich nové svety a nás divákov konfrontuje s novou víziou reality, ktorá paradoxne nemá už nič spoločného s termínom junk art. Počiatky Laubertovej tvorby boli vzdialené kategóriám ako výstava, alebo prezentácia. Svoju tvorbu ponímal ako skutočnosť ako každodennú realitu ako dýchanie, chodenie, rozprávanie… Aktuálna samostatná výstava v Galérii PMB v Liptovskom Mikuláši je už samozrejme vzdialená tejto dávnej realite, elektrizujúce napätie prameniace z úprimnej potreby vypovedať je ale Otisovi stále vlastné. Hravá poézia jeho obrazobásní oslovuje nevinným systematickým záujmom o konfrontáciu materiálov, hru s nájdenými a systematicky zbieranými a triedenými predmetmi. Dobrý deň, pán Duchampanský je sušiak na fľaše zo šampanského vyrobený zo starého matracu Čas je vzácny, chráňme si ho je inštalácia hodiniek zabalených do najrôznejších ochranných materiálov, Štyri hudobné jedlá je sporák kde sú platničky nahradené LP platňami. Na zlosť termitom je neobaroková skriňa z plexiskla s originálnym kovaním, Aj po smrti krásny kostra psa kompletne pokrytá malými modrými korálikmi.
Otis Laubert zasvätil svojej tvorbe viac ako sa na bežného umelca patrí. Povýšil svoju tvorbu nad bežné aj nevšedné radosti tohto života a prekročil tak pomyselnú hranicu medzi životom a umením viac ako ktokoľvek pred ním.
Ako kedysi napísal Milan Bočkay: „Otis Laubert, tulák Knulp s kapsou nabitou stále sviežimi, mladistvými, vždy prekvapujúco očisťujúcimi nápadmi.“
Otis Laubert, Len pre pokročilých, 2008, foto: Jozef Česla.
Juraj Čarný