Ukrajinský zberateľ, businessman, bývalý politik a filantrop Victor Pinchuk patrí medzi najvýznamnejších zberateľov umenia v bývalom Sovietskom zväze i na Ukrajine. Jeho nadácia, ktorá zastrešuje viaceré aktivity, ako napríklad program zdravotnej starostlivosti, sústreďujúci sa na novorodenecké centrá, vzdelávacie iniciatívy, Kyjevskú školu ekonómie atď. je súčasťou všeobecného tlaku na zmodernizovanie krajiny. Nadácia Pinchuk, ktorá podporila i ukrajinskú prezentáciu na posledných dvoch ročníkoch Benátskeho bienále, otvorila v roku 2006 v centre Kyjeva Victor Pinchuk Art Center. V októbri 2007 oslávilo toto centrum svoje prvé výročie tematickou výstavou Reflection. Tá vychádzala z nových akvizícií zbierky, ktoré okrem iného obsahovali práce umelcov ako Jeff Koons, Damien Hirst, Takashi Murakami, Antony Gormley, Andreas Gursky a Oleg Kulik, Illy Chichkan a Blue Noses a Oleg Tistol.
Chris Sharp: Nedávno ste oslávili prvé výročie založenia Viktor Pinchuk Art Center. Prečo ste si na umiestnenie centra zvolili práve túto špecifickú lokalitu?
Victor Pinchuk: Pôvodne som si vybral inú lokalitu – arzenál (historický vojenský komplex v Kyjeve). Verejný tender na privatizáciu arzenálu, rovnako ako i právo doň investovať a pretvoriť ho na múzeum súčasného umenia sme vyhrali. Potom v novembri 2004 nastúpila Oranžová Revolúcia a víťazná strana mala s arzenálom iné plány. Ich snom bolo vybudovať niečo na spôsob ukrajinského Louvru alebo Ermitáže, a keďže boli dominantnou politickou stranou, vzali mi, samozrejme protizákonne, túto budovu. Po tomto nie veľmi populárnom čine novej vlády som mal tri možnosti: bojovať za to, keďže išlo o protizákonný krok voči mne; zabudnúť na celý projekt, alebo zvoliť tretie rozhodnutie – ktoré som urobil po Benátskom bienále v r.2005, lebo každý sa ma pýtal na miesto mojej zbierky po návrate z bienále na Ukrajinu – nájsť iný priestor, pre ktoré som sa nakoniec rozhodol. Chcel som urobiť niečo nové. Myšlienka sa zrodila v septembri a v júni sme kúpili tento priestor. Samozrejme išlo i o istý kompromis, keďže tento priestor nebol najvyhovujúcejší. Teraz sme ako vírus – v budove sme zakúpili už i ďalšie priestory.
CH.S.: Takže sa chystáte rozširovať?
V.P.: Áno, napríklad priestor, kde je umiestnené dielo Blind Light (2007) od Anthony Gormleyho je nedávnym doplnkom k Centru. A máme ďalší nový priestor, ktorý sme kúpili len nedávno. Pre potreby novej výstavy pridáme ďalších tristo alebo štyristo štvorcových metrov tejto budovy umiestnenej priamo v srdci nášho hlavného mesta, čo z nej robí vynikajúcu destináciu ako pre turistov, tak i pre ukrajinských obyvateľov. Pred rokom sme pretransformovali tento priestor z kancelárií na nový, živý a moderný priestor pre súčasné umenie.
CH.S.: Kedy ste najali Nicolasa Bourriauda za konzultanta?
V.P.: Nicolasa sme najali niekedy okolo roku 2004. Bol to vlastne jeho nápad robiť Benátky. V skutočnosti práve on zohral významnú úlohu v rozvoji Centra, ako i mojom ďalšom vzdelávaní v oblasti umenia a vzniku celého projektu. Pôvodná myšlienka bola vytvoriť zbierku a miesto na prezentáciu súčasného ukrajinského umenia. Nicolas bol ten, ktorý mi pomohol pochopiť skutočnosť, že ak chcem prezentovať ukrajinské umenie, musím to urobiť v medzinárodnom kontexte, preto Benátky.
CH.S.: Takže poslaním Centra je priniesť sem medzinárodné umenie a vytvoriť akúsi situáciu importu a zároveň exportu?
V.P.: Áno, samozrejme. Ak chceme propagovať, to znamená exportovať našich umelcov, musíme zároveň importovať zahraničných umelcov sem. Je to podobné ako v obchode. Ak chcete predať, musíte kúpiť. Ale tu ide o niečo iné, nie je to obchod. Ide o kultúrnu výmenu, ktorá je oveľa zložitejšia, i keď narába s podobnou ideológiou a stratégiami. Myslím si, že to funguje. Dokonca, už i naša prvá výstava pred skoro rokom bola viac- menej 50 na 50 v pomere zastúpenia ukrajinských a západných umelcov. Potom sme usporiadali výstavu s mladými, prevažne vychádzajúcimi a neznámymi ukrajinskými a americkými umelcami pod názvom Generations. Bola to veľmi zaujímavá a cenná skúsenosť. Bol som s tou výstavou veľmi spokojný.
CH.S.: Pôvodne ste boli zberateľom moderného umenia, dokonca i ruských impresionistov atď… Ale odkedy ste otvorili Centrum, ktoré nie je len jediným aspektom všeobecnej, filantropickej snahy modernizovať Ukrajinu, zdá sa, že Váš záujem o umenie sa trochu pozmenil. Zdá sa, že ste naozaj prepojený so súčasným umením a rovnako, ako som počul, ste začali navštevovať umelecké ateliéry a Vy sám osobne umenie nakupujete. Môžete nám povedať niečo o tomto posune?
V.P.: Svoju zbierku som začal budovať asi pred 14 rokmi a mojím prvým mentorom bol v tejto časti sveta známy hudobník Vladimir Spivakov, ktorý mal veľkú zbierku ruských impresionistov. Veľa ma naučil a ponúkol mi významné diela takmer za babku. Postupne som sa do tohto umenia zamiloval a nakupoval som množstvo diel prevažne v Moskve, ale aj v Londýne, Paríži a dokonca i v New Yorku. V priebehu asi desiatich rokov som dal dokopy slušnú súkromnú zbierku ruského a ukrajinského umenia tej doby. Potom som začal premýšľať o tom, že by som mal zbierku zdieľať s ukrajinským publikom. Pri tejto myšlienke som začal rovnako premýšľať o tom, čo by pre súčasného ukrajinského diváka bolo dôležité a zaujímavé. V tom čase to nebolo pre mňa láskou alebo hobby, bola to len myšlienka, že niečo takéto by bolo pre spoločnosť dobré a významné. V začiatku táto myšlienka pozostávala z dvoch úplne odlišných projektov: mojej súkromnej zbierky a inštitúcie súčasného ukrajinského umenia, o ktorej som si myslel, že by pre spoločnosť mohla byť zaujímavá a užitočná. Začali sme sympóziom, diskusiami okolo okrúhleho stola s umelcami a odborníkmi z oblasti umenia. Všetci sa zhodli na nevyhnutnosti a dôležitosti centra. Tak sme spoločne s ukrajinskými konzultantmi začali zbierať umenie, ktoré sa mi niekedy páčilo, niekedy nepáčilo, ale v tom čase na tom naozaj nezáležalo a bolo to v poriadku, keďže umenie nebolo mojím životom ani veľkým koníčkom. Vedel som iba, že všetko, čo sme robili bolo dôležité pre náš projekt, ako i pre celú spoločnosť. Zorganizovali sme dve alebo tri veľké výstavy v rôznych priestoroch, z ktorých jedna sa konala v arzenále. Ale potom sme začali premýšľať strategicky a uvedomili sme si, že musíme spolupracovať s medzinárodnou umeleckou scénou. A tak som sa postupne, krok za krokom, dostával bližšie k projektu, ktorý ma nakoniec celého pohltil.
CH.S.: Stáli za týmto osobným nasadením diela nejakého umelca?
V.P.: V tom čase sme získali diela umelcov ako Olafur Eliasson, Thomas Ruff, Xavier Veilhan, Sarah Morris, Carsten Höller, Philippe Parrena, Carsten Nicolai, atď. Všetci títo umelci boli pre mňa veľmi zaujímaví.
CH.S.: V tom čase ste rovnako začali navštevovať i ateliéry umelcov?
V.P.: Áno, bol to prirodzený postup. Je pre mňa veľkou výhodou mať istý druh osobného vzťahu s umelcami. Bez neho by bol proces tvorby zbierky oveľa slabší a menej zaujímavý. Poznať umelcov osobne, navštevovať ich štúdiá, počúvať ich ako rozprávajú o svojej tvorbe, to všetko je veľmi výnimočné. Úplne to zmení váš vzťah k dielu.
CH.S.: Keď ste boli v Benátkach, navštívili ste zbierku François Pinaulta? Čo si o nej myslíte?
V.P.: Samozrejme, že som ju navštívil. Videl som obidve inštalácie. Prvú Where Are We Going? a nedávno aj Sequence 1. Bol to pre mňa veľmi dôležitý zážitok. Pinault a Palazzo Grassi sú istým kvalitatívnym kritériom, ktoré by som chcel nasledovať, aspoň v zmysle atmosféry. Je samozrejmé, že operujeme s odlišnými stratégiami a máme odlišné postavenie na trhu. Myslím si ale, že zbierky a príbuzné aktivity sú vo všeobecnosti spojené s 21. storočím. V Centre by som sa chcel orientovať na umelcov mojej generácie a mladších. Samozrejme, mám rád Warhola a Cy Twomblyho, ako i iných umelcov, no nemyslím si, že by som bol veľmi úspešný, pokiaľ by som sa snažil založiť zbierku pozostávajúcu z týchto umelcov. Pre nich je už neskoro. Myslím si, že máme pracovať s novou generáciou. Súčasným umením 21. storočia. Toto bude naším miestom na scéne.
CH.S.: Čo plánuje Centrum Victora Pinchuka do budúcnosti?
V.P.: Zakúpili sme ďalšie priestory a pre nasledujúcu výstavu budú snáď niektoré z nich už pripravené. Je možné, že budovu rozdelíme na dve časti: jednu pre stálu inštaláciu zbierky a druhú pre dočasné výstavy. Naším hlavným strategickým cieľom do budúcnosti je vytvoriť nové múzeum súčasného umenia. Chceli by sme postaviť múzeum na rieke, v centre mesta, ale na rieke. Už sme kúpili i pozemok.
CH.S.: Premýšľali ste už o nejakom architektovi?
V.P.: Áno, ale ešte jeho meno teraz neprezradím.
Portrét Victora Pinchuka.
Antony Gormley, Blind Light, 2007, žiarovka, zosilnené nízko železité sklo, nadzvukové zvlhčovače, hliník, voda, 20x978x856 cm;
Oleg Tistol, Southern Coast of Crimea /Južné pobrežie Krymu, 2007, olej na plátne, 200×150 cm. Všetky obrázky courtesy Victor Pinchuk Art Center, Kyjev.
Chris Sharp je News editorom časopisu Flash Art International.