SLOVENSKÁ POSTMODERNA V ČASE PERESTROJKY

11. 3. 2009

RETROSPEKTÍVNE VÝSTAVY v Slovenskej národnej galérii majú zo zásady nomenklatúrny charakter. Aspoň tak sa to u nás traduje: kto je zastúpený, ten je a bol; kto nie je zastúpený, akoby ani nežil a netvoril. SNG sa v poslednom období otvára mladším a individuálnejším náhľadom na dejiny slovenského umenia. Okrem klasikov ich interpretuje interná skupina, pozvoľna už strednej generácie teoretikov, čo sa prejavuje dichotómiou konzervatívne vyznievajúcich výstav a jasne kritickými publikáciami o dielach, z ktorých sú zostavené. Arbitrárnosť projektov SNG sa však v očiach umeleckej obce nemení. Pripíšme to dodnes (u našich umelcov) pretrvávajúcej viere v modernistickú pravdu (aj zdanlivo postmoderného) diela, rovnako ako lpenie na nespochybniteľnosti jeho umenovedného hodnotenia, ktoré má byť dôrazne sprostredkované autoritou inštitúcie. Hoci výtvarníci národnú galériu spochybňujú (najmä ak ich ignoruje), vedia ju zároveň nekriticky rešpektovať (najmä ak ich trvalo alebo aspoň na chvíľu akceptuje). Týmto sa u nás konštruuje hodnovernosť výskumných výstavných počinov, a ak vznikne kontroverzný projekt, v podobnej logike potom prebiehajú diskusie v tlači. Spomínané fakty sa zaujímavo čítajú vo chvíli, keď inštitúcia prichádza so svojou verziou umenia perestrojkovej polovice 80. rokov.

Ide vôbec o najsúčasnejší komplexný problém, aký SNG kedy otvorila, a to by bezpochyby nebola ľahká a rutinná úloha pre žiadneho z činných slovenských kurátorov. Väčšina aktérov totiž žije a môže do „svojich dejín“ vstupovať – polemizovať, pripomenúť či obhájiť sa v tlači. Niektorí si dokonca vynucujú svoju prítomnosť sťažnosťami. Prvýkrát sa v našich dejinách komplexnejšie prezentuje fenomén „skamenelých“ autorov, ktorí dobrovoľne scénu opúšťajú a venujú sa iným než umeleckým aktivitám (za svojho života sa stali súčasťou od seba oddelených dejín umenia). Ide o obdobie principiálne kontroverzné, pretože je diskontinuitné ešte viac než neo-avantgardy 60. rokov – spätosť s našou či európskou tradíciou mladým umelcom v 80. rokoch už totiž nemal kto sprostredkovať a nová generácia si musela nájsť svoje vlastné zdroje sama a iným spôsobom, než tomu bolo v minulosti.

Za tento „iný spôsob“ kurátorka Beata Jablonská považuje postmodernu, filozofický smer rozpadu ideálov a pozitivizmu prehľadného moderného industriálneho sveta, aký sme poznali od 19. storočia. Téma má vyznieť ako akási univerzálna odpoveď na všetky otázky, ktorých je neúrekom, a neubúdajú ani po viacnásobnej prehliadke výstavy, skôr naopak. Vieme, že výstavu negatívne ovplyvnilo niekoľko faktorov: začiatok jej konania bol posunutý o pol roka (a potom ešte o necelý mesiac) dopredu, vieme tiež, že jej príprava je pohybom v len stopovo preskúmanom teréne, kde chýba akákoľvek kritická či monografická literatúra. Z celku je cítiť súbeh viacerých energií, snáh a koncepcií, ktorých výsledkom je nerozhodnosť, ktorej časti a prečo priznať ťažisko. Či generácii, nastupujúcej okolo roku 1985, prinášajúcej k nám ako päťročnicovú epizódu neo-expresívnu maľbu v duchu aktuálnych európskych trendov, alebo na druhej strane tvorbe autorov našich troch konceptuálnych vĺn od 60. po koniec 70. rokov, ktorí do nášho kontextu vniesli rôzne vystupňované „mimo-výtvarné“ posuny a v 2. polovici 80. rokov sa vracajú späť k objektovosti, a zároveň späť k maľbe. Pri prvej časti, kurátorsky čistej a ukazujúcej nastupujúcu generáciu maliarov, však druhá, rovnako veľká časť, poukazujúca na starších autorov, vyzerá ako nedokončená koláž. Nejasný je nielen pomer počtu diel (napr. tri veľkorozmerné obrazy od Daniela Fischera vs. Nereprezentatívne dielo Rudolfa Filu), ale pri niektorých vôbec otázka ich prítomnosti, pretože tá vyznieva formálne a dok

umentačne – reduktívne hovorí len o tom, že daný (a často vynikajúci) autor v tom čase žil, čo je zbytočné pripomínanie základných faktov.

Jablonskej metóda je postavená na autoroch, v danom čase verejne či poloverejne prezentujúcich svoje práce. Nie je tu však jasné oddelenie oficiálnych a neoficiálnych podujatí, ktorých sa títo autori zúčastňovali. Takto zo zoznamu vystavujúcich autorov vypadol okrem iných aj Štefan Balázs, ktorého názorovo mimoriadne vyspelé a kvalitné maľby by ukázali, že jasná afinita na vizuálny jazyk neo-expresionizmu mala u nás aj svoj historizujúci, a nielen fantaskný variant. Čo trochu protirečí zvolenému kľúču vystavovania je aj fakt, že uprostred mapovaného obdobia došlo k „revolučnej“ zmene politického systému, koncu cenzúry a podobne. Tento obrovský, pre kultúru mimoriadne bohatý umelecký proces výstava žiaľ ignoruje. Takto sa ocitá pod otáznikom aj, inak dobre vymedzený časový záber (1985 –1992), čiže po rozpad Československa, ktorého význam však nie je na výstave zachytený, kedže naše umenie s českým tradične nekonfrontujeme. A takto by sme mohli v otáznikoch ešte dlho pokračovať.

Odhliadnuc od toho, že o postmoderne vo výtvarnom umení (ako o princípe, nie iba o jej charakteristickej znakovosti, ktorú výstava „mystifikuje“) môžeme u nás pravdepodobne hovoriť až okolo roku 2000 – teda, ak by sme aj prijali zvolený tematický superkľúč, 80. roky sú naozaj extrémne problematické. Výstava sama je tá, ktorá najviac ukazuje postmodernú rozbitosť dovtedy chápaných systémov. Mám pocit, že ona je aj najväčším postmoderným dielom spomedzi všetkých vystavených. Tomu pripíšme aj absenciu viacerých autorov (niektorí sú dokonca na pozvánke, no na výstave nie), ktorých zaradenie či nezaradenie do zoznamu sa vlastne dnes nedá zdôvodniť, pretože ešte nie je na svete katalóg, ktorý všetko vysvetlí. Pôjde istotne o veľmi očakávanú publikáciu, ale podľa môjho názoru, osvetlí skôr kontext doby a umenia, než aktuálnu výstavu, pretože autori textov v publikácii sa na nej nepodieľali.

Dovtedy, alebo aj potom, budeme počuť zo všetkých strán kritiku na SNG, na výstavu, aj na kurátorskú koncepciu či kurátorku. Táto kritika bude mať rôzne motivácie v rôznej rozhorčenosti tých, ktorých sa v minulosti či prítomnosti SNG nešťastne, napríklad cez ústa svojej nediplomatickej generálnej riaditeľky (viď agenda okolo Benátskeho bienále 2009) či inak dotkla. Treba si však uvedomiť, že jedinou cestou, ako sa vyhnúť problémom spojeným s takouto výstavou, okrem priestoru pre úplne slobodnú prácu kurátora, je mať (aspoň) najzásadnejšie diela, na ktorých je koncepcia postavená už vopred preskúmané a zakúpené v zbierke. Ide totiž o typ projektu, ktorý či chceme, alebo nie, je typom dočasnej expozície. Nejde o prieskumnú výstavu v snahe vzbudiť polemiku o aktuálnom fenoméne – osemdesiate roky chcela táto výstava historicky verne pomenovať. Zatiaľ však verne pomenovala len chaos, ktorý v historiografii daného obdobia u nás máme.

 

Ivan Csudai, Blaue Reiter, 1985 – 1988, courtesy aukčná spoločnosť SOGA;

Simona Bubánová, Stádo I, 1988,

courtesy Prvá slovenská investičná skupina, foto: Sylvia Sternmüllerová.

Štefan Balázs, Herodesov dvor, 1990;

Štefan Balázs, Žena, hlava, pes, 1989. Obe foto: archív autora;

Svetozár Ilavský, Podľa Reicha z cyklu Partitúry, 1988 – 89,  foto: Sylvia Sternmüllerová;

Ján Pavlík, pohľad na inštaláciu jeho fotografií na výstave Osemdesiate… v SNG, foto: Sylvia Sternmüllerová;

Laco Teren, Pohľad na inštaláciu, Lebka, Aký smer?, Sedemoblestná, Panna, 1989, foto: Sylvia Sternmüllerová.

 

Richard Gregor je teoretik súčasného umenia a kurátor Galérie Cypriána Majerníka v Bratislave.

Find more stories

Home