UMELECKÉ ŠKOLSTVO na Slovensku má oproti iným stredoeurópskym krajinám krátke dejiny. Prvá vysoká škola pre výtvarné umenie, Vysoká škola výtvarných umení, vznikla až v r. 1949.
Predchádzal jej však projekt otvorenej a modernej učňovskej školy. Škola umeleckých remesiel (ŠUR, 1928–1939) bola inštitúciou, ktorá v slovenskom školstve zakladala tradíciu moderny. Bola súčasťou projektu Učňovských škôl, ktoré pripravovali remeselníkov a návrhárov pre priemyselnú výrobu. Hlavným tvorcom jej koncepcie a jej riaditeľom bol český kunsthistorik, pedagóg a etnograf Josef Vydra. Spolu s muzikológom Antonínom Hořejšom vybudovali tím mladých pedagógov, otvorených moderným tendenciám umenia. Táto škola zvykne byť porovnávaná s Bauhausom. Vznikla síce v podstatne iných kultúrnych podmienkach, ale v metodike vyučovania mala s ním – a s ďalšími podobnými školami v iných krajinách – skutočne veľa spoločného (prepojenie intelektuálnej a dielenskej tvorivej práce, snaha o vplyv na výrobu a životný štýl, prvky kolektívnej kooperácie študentov, presah disciplín). Nebol to však typ školy, ktorý kopíroval štruktúru Bauhausu.1 Pedagógom, z ktorých dnes väčšinu považujeme za popredných predstaviteľov moderny nielen v Čechách a na Slovensku, ale i v širšom medzinárodnom priestore (Ľudovít Fulla, Jaromír Funke, Mikuláš Galanda, Júlia Horová, Karel Plicka, František Reichentál, Zdeněk Rossmann, František Tröster…) sa podarilo vytvoriť ducha modernej školy a priniesť do provinčných pomerov vtedajšej Bratislavy moderné umelecké myslenie. Tento projekt však narazil na limity ďalšieho politického vývoja. Podobne ako v Nemecku Bauhaus a v Rusku Vchutein bola ŠUR v roku 1939 zrušená s nástupom totalitného režimu. Ambície ŠUR sa nepodarilo obnoviť ani po oslobodení. Stredné školstvo odborného typu sa stalo súčasťou sústavy štvorročných priemyselných škôl. Určité prvky konštruktivistickej pedagogiky (analytické štúdium výtvarného jazyka, materiálov a techník) sa podarilo presadiť do osnov stredných škôl umeleckého priemyslu až v roku 1985 zaradením predmetu výtvarná príprava (osnovy a učebnica sú najmä dielom Rudolfa Filu). Až po roku 1990 mohli bratislavskú Školu úžitkového výtvarníctva premenovať na počesť Jozefa Vydru. Dovtedy ideológia režimu neumožňovala naplno uznať prínos ŠUR a jej zakladateľa.
Po roku 1990 nastala „liberalizácia“ zriaďovania škôl. Namiesto 3 stredných umelecko-priemyslových škôl ich je dnes 44 (väčšinou súkromných, niekoľko cirkevných). Okrem toho je ešte asi tridsať škôl, ktoré majú pridružený umelecký odbor. Dôvod tohto záujmu spočíva v tom, že umelecké školy majú vyšší rozpočtový normatív na žiaka ako iné odbory. Na prvý pohľad sa jedná najmä o oblasť podnikania. Úroveň väčšiny týchto škôl je veľmi nízka. Školy nie sú dostatočne technologicky vybavené a ak aj majú špecifické technológie, chýba im technologický kontext. Umelecká škola potrebuje aj určitú škálu vyučovaných umeleckých odborov, aby medzi nimi vznikala konfrontácia, spolupráca a výmena, aby študenti neboli vedení už od svojich 15 rokov k úzkej špecializácii, aby svoj odbor chápali v kontexte a uvedomovali si intermediálne a interdisciplinárne možnosti umenia. Ešte väčším problémom je však nízka odborná úroveň pedagógov na väčšine škôl. Škola by mala vzniknúť len tam, kde je možná koncentrácia osobností umelcov, ktorí koncepciu školy vytvárajú. Túto podmienku by mohla posúdiť len komplexná akreditácia, resp. odborná evaluácia stredných umeleckých škôl. Vysoký počet škôl spôsobuje aj úpadok úrovne požiadaviek talentových skúšok. Aj dobre organizované školy úžitkového výtvarníctva dnes prijímajú žiakov, ktorých úroveň im nedáva dostatočné predpoklady na umelecké štúdium. Tak ako stredoškolské vzdelávanie výtvarníkov na Slovensku začalo nádejne vznikom ŠUR, dnes sa vďaka zlej organizačnej štruktúre nachádza v kríze.
Vysoká škola výtvarných umení vznikla ako akadémia (s maliarskym, sochárskym a grafickým oddelením), v priebehu vývoja bola dopĺňaná o ďalšie odbory (priemyselný a grafický dizajn, architektúra, reštaurovanie, textil, sklo, šperk…), a tak sa stávala kombináciou akadémie a umelecko-priemyslovej školy.2 Z dnešného pohľadu sa javí ako úspech školy to, že vyformovala absolventov, ktorí sa už v šesťdesiatych rokoch dokázali vymaniť z národného i politického provincionalizmu a zaradiť sa do diania vo svete umenia. Normalizačná škola (16-ročné rektorské obdobie Jána Kulicha) bola obrazom krivenia charakterov, politického vydierania pedagógov i študentov, ideologických redukcií výtvarných názorov – ale aj formovania sa názorovo vyhranenej generácie študentov v opozícii voči entropii systému.
Rok 1989 znamenal v histórii školy prelom. Prostredie alternatívnej výtvarnej scény patrilo na Slovensku (podobne ako v Čechách) k najzreteľnejším ohniskám nezávislého myslenia. V novembri vznikol zo skupiny výtvarníkov delegovaných výtvarnou obcou na žiadosť štrajkového výboru študentov a z troch pedagógov školy (ktorí boli na základe študentskej ankety vyhodnotení ako najobľúbenejší) Prípravný výbor VŠVU.3 Tento, spolu so študentským štrajkovým výborom, prevzal po rezignácii rektora dočasné vedenie školy a pripravil výberové konania na novú štruktúru VŠVU. Tak sa škola stala jedinou na Slovensku, kde nastala výmena približne 80% pedagógov.4 Stalo sa tak právne čistou formou. Pedagógovia školy boli vyzvaní, aby dobrovoľne odstúpili zo svojich miest v prospech konkurzu, ktorého sa budú môcť zúčastniť. Treba vyzdvihnúť, že túto výzvu Prípravného výboru VŠVU pedagogický zbor prijal. Nové vedenie rektora Jozefa Jankoviča začalo budovať školu otvorenú aktuálnym podnetom umenia a s bohatými zahraničnými kontaktmi. Pre študentov sa vytvorili širšie možnosti študijných kombinácií, prestupov a vnútroškolských i zahraničných stáží. Po rozdelení Československa na dva samostatné štáty sa škola rozšírila o oddelenia, ktoré bolo možné doteraz študovať len na pražských školách (móda, rozšírenie fotografie).Multimediálne a intermediálne umenie sa študovalo na viacerých katedrách. V roku 2006 vznikla katedra intermédií a multimédií. V súčasnosti škola predstavuje najkomplexnejšiu prípravu výtvarníkov na Slovensku.
Po roku 1990 vznikli dve nové vysoké školy umeleckého zamerania. Na Technickej univerzite v Košiciach to je od roku 1998 Fakulta umení. Združila už skôr jestvujúce študijné odbory architektúry a dizajnu, ku ktorým pribudli voľné výtvarné disciplíny – maľba, socha, grafikaa multimédiá. Pri zakladaní voľných disciplín, a Fakulty umení vôbec, hral dôležitú úlohu Juraj Bartusz.5 Škola má vysoké percento veľmi úspešných absolventov. To odkazuje nielen na potenciál východoslovenského regiónu, ale najmä na priaznivú atmosféru a úroveň ateliérového štúdia na tejto škole.
Akadémia umení v Banskej Bystrici vznikla na politickú objednávku v období vlády HZDS (v roku 1997). Pretože sa vtedajšej vládnej garnitúre zdali slovenské umelecké školy kozmopolitné a málo národné, prišla s návrhom školy, ktorá by mala tento deficit vyvážiť. Fakulta výtvarných umení bola spočiatku obsadená viacerými pedagógmi, ktorí svojim odborným profilomne zodpovedali požiadavkám formovania vysokoškolského študenta výtvarného umenia. Až v období, keď sa stal dekanom Stanislav Balko sa podarilo presadiť personálne zmeny. Dnes je Fakulta výtvarných umení štandardnou umeleckou školou s katedrou maľby, sochy, grafikya multimédií, s kvalitne vedenými ateliérmi a dobre pedagogicky obsadenými teoretickými predmetmi.6
Architektúru a dizajn je možné na Slovensku študovať aj na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity, dizajn aj na Technickej univerzite vo Zvolene.
Opis situácie v umeleckom školstve by nebol úplný, keby sme sa nezmienili aj o štúdiu teórie a dejín umenia. Od roku 1923 bolo možné tento odbor študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.7 Škola v súčasnosti trpí symptómom akademicky ponímaného štúdia (najmä) dejín umenia, podobne ako je tomu na mnohých európskych univerzitách. Málo pozornosti sa venuje súčasným tendenciám v umení a širším kultúrnym súvislostiam problematiky.
Od roku 1992 je možné dejiny umenia študovať aj na Trnavskej univerzite. Po období koncepčnej neujasnenosti štúdia, pre ktoré boli charakteristické snahy orientovať štúdium výhradne na staršie dejiny umenia, dnes škola – vďaka personálnemu obsadeniu – poskytuje ucelený pohľad na historickú i súčasnú problematiku umenia a teórie umenia.
Na obidvoch školách však chýbajú kurátorské štúdiá. Nedostatočná je aj príprava na kriticko-publikačnú činnosť. To všetko sú dôležité oblasti súčasnej umeleckej praxe. Veľká časť absolventov týchto škôl nachádza uplatnenie práve v nich.
Poznámky:
1 Medzi pedagógmi ŠUR a Bauhausu bola nepretržitá komunikácia. Vydra organizoval prednášky osobností moderného umenia, okrem pedagógov Bauhausu aj z českého prostredia (týždenný prednáškový cyklus László Moholy-Nagya, prednášky Hansa Meyera, Jana Tschicholda, Ernö Kállaia, Karola Teigeho, Bohuslava Fuchsa, Adolfa Hoffmeistra, Josefa Sudka, Zdenka Pěšánka). Po zrušení Bauhausu sa o miesto na ŠUR uchádzal Josef Albers. O problematike ŠUR pozri: Mojžišová, I.: Škola umeleckých remesiel v Bratislave. In: ARS, 1990, č. 2, s. 43; Mojžišová, I.: Osobné vzťahy medzi členmi Bauhausu a Školy umeleckých remesiel v Bratislave v svetle novonájdených dokumentov. In: Profil,1993,č.5,s.1, 2; Mojžišová, I.: Vydrova nová škola. In.: Artschool. ŠÚV, 2007, s. 32; Vydra, V.: Počiatky prvej umeleckej školy na Slovensku. In: Výtvarný život. 1958, s. 300
2. Medzi prvých pedagógov školy patrili Ján Mudroch (prvý rektor školy, v r. 1952 z politických príčin zbavený rektorstva), Jozef Kostka, Peter Matejka, Bedrich Hoffstädter, Vincent Hložník, Dezider Milly, Ján Želibský, Ladislav Čemický, Rudolf Pribiš. Ľudovít Fulla pôsobil na škole len dva roky. Neprispôsobil sa ideologickým tlakom na koncepciu výtvarnej tvorby a musel školu opustiť. O histórii VŠVU pozri: Peterajová, Ľ.: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave 1949-1989. VŠVU, 1989
3. V decembri 1989 sa konal mestský aktív Zväzu výtvarných umelcov, na ktorý už boli pozvaní aj výtvarníci, ktorí sa predtým činnosti zväzu zúčastňovať nesmeli. Uprostred jednania prišla medzi výtvarníkov delegácia štrajkujúcich študentov z VŠVU, ktorí žiadali o podporu. Padol návrh zvoliť spome-dzi prítomných výtvarníkov a teoretikov skupinu, ktorá pôjde na VŠVU a pomôže študentom presadzovať ich požiadavky. Plénom navrhnutí a hlasovaním zvolení boli: Ladislav Čarný, Jana Geržová, Marian Mudroch, Karol Pichler, Dušan Valocký a Emil Venkov. K nim boli na návrh študentov priradení traja pedagógovia, ktorí obstáli v ankete usporiadanej študentmi Albín Brunovský, Ľudmila Peterajová a Karol Ondreička (ktorý bol Prípravným výborom zvolený za dočasného rektora). Spolu so študentmi štrajkového výboru (boli to študenti Juraj Puškár, Soňa Sadílková, Ondrej Lipták, Ivan Čobej, Ján Kondáč, Milan Kuzica, Boris Ondreička a viacerí ďalší), vytvorili Prípravný výbor VŠVU.
4. Medzi novými pedagógmi VŠVU boli: Ján Bahna, Juraj Bartusz, Daniel Fischer, Vladimír Havrila, Ján Hoffstädter, Jozef Jankovič, Ľubomír Longauer, Juraj Meliš, Rudolf Sikora, Ľubo Stacho, Imrich Vaško, Karol Weisslechner…
5. Z pedagógov FU TU treba spomenúť Rudolfa Sikoru, ktorý prišiel do Košíc z VŠVU, Adama Szentpetéryho a multimediálnu výtvarníčku Annu Treter z Nemecka… Na dizajne je zakladajúcim pedagógom Tadeusz Blonski a na architektúre Peter Pásztor.
6. Z pedagógov FVU AU treba spomenúť Miroslava Nicza, Michala Murina, Katarínu Rusnákovú, Igora Bencu, Róberta Bruna, Alenu Vrbanovú, Ľudovíta Hološku, Vladimíra Balka, Juraja Saparu, Róberta Makara…
7. Prvým pedagógom, ktorý viedol na UK v Bratislave umeleckohistorický seminár, bol František Žákavec. O problematike pozri: Ciulisová, I.: Lesk a bieda slovenskej kunsthistórie I. (Slovenský dejepis umenia 1919-1938) In: ARS 1/1993, SAV Bratislava, s. 66-73, Novák, J. – Sopušková, A.: FilozofickáfakultaUKvBratislave.Bratislava1987,s. 286-287
Neobarokový Pallfyovský palác – sídlo VŠVU v Bratislave, foto: archív autora.
Bývalá budova ŠUR (dnes rektorát STU), Bratislava, architekti Jiří Grossman a Alois Balán.
Ladislav Čarný je vytvarník a pedagóg na VŠVU v Bratislave.