Nesporným predpokladom špecifického charakteru XI. Istanbulského bienále je menenie jeho fyzionómie, ako aj to, že kurátori si vždy vyberajú aj výstavné priestory. Tento rok kurátorský tím, ktorý spolupracoval s dizajnérom Dejan Kršićom, tvorili príslušníčky kolektívu What, How & for Whom (Ivet Ćurlin, Ana Dević, Nataša Ilić, Sabina Sabolović ho založili v Záhrebe v roku 1999).
Istanbul má z historického hľadiska veľmi hustú a mnohovrstevnú umeleckú a kultúrnu štruktúru, teda výber priestorov spoluurčuje charakter výstavy, inscenujúc tak reťazenie vplyvov – od výberu umelcov po realizáciu diel. V meste neexistujú neutrálne priestory; z tohto pohľadu je skutočne trochu zvláštny. Realtívne nedávno, vzhľadom na históriu samotnej prehliadky, sa prešlo od neodolateľnej fascinácie z temných priestorov Yerebatan Saray (Bazilika – cisterna) v edícii kurátorovanej Danom Cameronom v roku 2003, cez využitie tabakovej továrne v jadre historického centra v roku 2005, ktorú pripravili Vasif Kortun a Charles Esche, až po moderný vzhľad kultúrneho centra Atatürk a Taksim a prázdne priestory tržnice s textilom v roku 2007 (kurátor Hou Hanru). V skratke, overil sa progresívny odstup, vzdialený od turistickej predstavy, ktorá priťahuje masy návštevníkov, priblíženie sa k nedávnej pamäti a k aktuálnemu životu tejto metropoly.
Vo všeobecnosti existujú dva typy vzťahov medzi výstavami typu bienále a miestami, kde sa konajú: na jednej strane je tu riziko, že bienále odprezentuje povrchné zásahy, realizované v krátkom čase bez adekvátnych kultúrnych nástrojov, ktoré by napomohli pochopeniu lokálnej situácie, na druhej strane možno tento vzťah považovať za obohatenie a príležitosť.
Na aktuálnej výstave je práve tento aspekt explicitne poňatý, počnúc úvodným textom v sprievodnej publikácii.
Výstavné priestory tento rok tvorila tabaková továreň, škola a Antrepo 3. V sprievodnej publikácii sú zdokumentované i ďalšie možné miesta realizácie výstavy, ktoré však neboli vybrané z dôvodu prebiehajúcej rekonštrukcie alebo vysokého nájomnému. Odstup zo strany kurátoriek sa potvrdzuje i vo výbere diel. Prevažujú archívy, ľahké materiály, fotografie, dokumenty, projekty a kresby, rôzne videodokumenty – ktoré tvoria celok bez ukrývania jeho fragmentov; pre špeciálne efekty ostalo málo priestoru. Ďalšia časť názvu je zároveň aj istý druh kultúrneho a politického programu: What Keeps Mankind Alive? (Čo udržuje pri ľudstvo pri živote?). Je to záverečná pieseň druhého dejstva Žobráckej opery, ktorú napísal Bertold Brecht v spolupráci s Kurtom Weillom a Elisabeth Hauptmann a mala premiéru po prvýkrát v Berlíne v roku 1928. Reflektuje stav sociálnej nespravodlivosti dvadsiatych rokov a kurátorky ju chceli aplikovať na aktuálnu situáciu zosilnenú globalizáciou, keď kríza ešte viac prehĺbila nerovnosti medzi tými, čo vlastnia a zvyškom populácie. Ich zámerom bolo sústrediť sa na kritické myslenie nielen v rámci umeleckého prostredia, ale aj mimo neho, aby vyzdvihli silné prepojenie so sociálnym kontextom, v ktorom umenie vzniká, rozvíja sa a stretáva s publikom. Dôležitosť diskurzu, ktorý nie je obmedzený na diagnózu pálčivých bodov (alebo na protiklady v ktorých žijeme a ktoré si uvedomujeme v rôznom rozsahu), naďalej rastie – a zameriava sa na navrhovanie možností produkcie nových hypotéz vzťahov s realitou. Všetky tieto predpoklady si vzájomne konkurujú, aby sa výstava stala veľmi ambicióznou výzvou. Vzniká tým však riziko, že bude vopred dané, čo by umenie malo a následne nemalo robiť, a to na úrovni umeleckého vyjadrenia, ako aj z politického hľadiska. De facto, výstava sa s týmito obavami vyrovnala. Mnoho diel prispieva k deneutralizácii domnelej slobody, bezpodmienečnej zo strany umelcov, kritikov a kurátorov: Možnosť vytvorenia diela nadväzuje na kultúrne, politické, sociálne a ekonomické faktory. Aj zo zostavy pozvaných umelcov možno vyčítať odkazy na osobité mocenské vzťahy. Mnohí vystavujúci umelci pochádzajú zo stredného východu a východnej Európy. To usmerňuje diskurz smerom pre „nás“ (autorka textu je Talianka, pozn. red.) menej známym smerom, obzvlášť – no nie výlučne, čo sa týka kritickej a poetickej konfrontácie s očakávaniami, ktoré sa vynorili tesne po páde socialistických režimov, a následnými sklamaniami, keď sa jasne ukázalo, že prevažuje realita odlišná od tej, po ktorej sme túžili.
Reflektuje pocit dezorientácie, neznalosti, marginálnosti, ktorý vzniká pri stretnutí s dielami, ktoré vznikli na základe radikálneho prístupu, s vlastným príbehom a konkrétnymi následkami v prítomnosti. To platí pre umelcov vystavujúcich práce zo sedemdesiatych rokov (Vyacheslav Akhunov, Mladen Stilinović), no i pre mladších umelcov (Chto delat / Čo robit?, Canan Şenol, Darinka Pop-Mitic), ako aj pre umelcov z Blízkeho východu (Avi Mograbi, Mohammed Ossama) skloňujúcich kritické body, čo sa ich bytostne týkajú, a ktorých dosah nemá konca.
Za povšimnutie stojí video The Role of a Lifetime / Životná úloha (2003) od Deimantasa Narkeviciusa o anglickom dokumentaristovi Petrovi Watkinsovi, ktorý sa preslávil Hviezdnymi vojnami (1965), dokument o následkoch atómového výbuchu v Londýne, ktorý dlhý čas podliehal cenzúre a Democracies (2009) Artura Żmijewskeho, dielo pozostávajúce zo série videí, ktoré zobrazujú rôzne situácie sociálnych konfliktov, či už reálnych alebo simulovaných. V pozadí cítiť jasný odkaz na Brechta. Prvé stránky katalógu prezentujú sériu informácií, ktoré ponúkajú pohľad na Bienále z druhej strany: od rozpočtu obsahujúceho jednotlivé položky k pôvodu umelcov a k forme ekonomickej podpory získanej na produkciu diel, až po honorár kurátorov. Je možné, že sa mýlim, no nespomínam si na žiadne predchádzajúce príležitosti, pri ktorých by boli takéto informácie zverejnené.
Etcétera…, Erörist Kabare / Errorist Kabaret, 2009, pohľad do inštalácie 11. bienále v Istanbule, foto: Ilgin Erarslan.
Emanuela De Cecco
CENY
Cenu Jindřicha Chalupeckého za rok 2009 obdržel v jubilejním 20. ročníku Jiří Skála. — Umělec má cenu 2009: Cenu od Adrieny Šimotové určené pro výtvarné umělce nad 35 let obdržela dvojice Lukáš Jasanský / Martin Polák. Současně byla vyhlášena nejhodnotnější skupinová výstava roku – Monument transformace – a samostatná výstava – Filip Turek / Kryptonormal. — V prvním ročníku mezinárodní ceny pro současné umění Celeste Prize 2009 udělované v Berlíně v kategoriích malba, fotografie&digitálnígrafika,instalace, socha & performance, video & animace a live media byl v říjnu oceněn za malbu Juraj Kolár a za urbánní performanci Jan Fabián (celesteprize.com). — Vítězem 3. ročníku Ceny NG 333 s Skupiny ČEZ pro mladé české a slovenské umělce do 33 let se stal Petr Bařinka. — Erik Šille sa stal víťazom VÚB Maľba 2009.
BENÁTSKÉ BIENÁLE 2010: PŘIROZENÁ ARCHITEKTURA
Jako vítězný byl porotou pro soutěž na návrh česko-slovenského pavilonu v Benátkách vyhodnocen projekt Přirozená architektura od skupiny architektů e-Mrak s Martinem Rajnišem v čele, který vznikl ve spolupráci se Zlatým řezem. Koncept projektu je založen na experimentech s přírodními materiály a na nových formách soudobé architektury vycházejících z přirozeného prostředí. Porota ve složení Mgr. H. Prixová-Dvorská, PhDr. A. Kusá, ing. arch. O. Okamura, doc. R. Sedláková, PhDr. M. Stránská, prof. T. Vlček jej vybrala z dvanácti návrhů (více na e-mrak.cz).
PEOPLE ON THE MOVE
V polovině října bylo rozhodnuto, že pražská „kunsthalle“ Galerie Rudolfinum bude nadále pokračovat pod vedením ředitele Petra Nedomy, ale bude strukturálně připojena k UPM. — Edith
Jeřábková se stala kurátorkou mezinárodně orientovaného Středoevropského fóra Olomouc (SEFO), které se bude soustředit na sbírkotvornou, výstavní a publikační činnost především moderní i současné výtvarné kultury středoevropského regionu. — Milan Mikuláštík se stal kurátorem Galerie Národní technické knihovny. — Vedení galerie NoD bylo předáno Jiřímu Machalickému. — Martin Fišr opustil Galerii Šternberk a působí v Krajské galerii výtvarného umění ve Zlíně. — Pavel Lagner, kurátor uměleckých sbírek PPF, spravuje již tři výstavní prostory, jak Galerii České pojišťovny, tak Ateliér Josefa Sudka a Galerii fotografie Louvre. — Začátkem října byl opakovaně vypsán konkurz na ředitele Galerie Klatovy/Klenová. — Michal Pěchouček již nepůsobí na Ústavu umění a designu ZČU v Plzni, od ledna 2010 už ani Dušan Zahoranský a Alena Kotzmannová. — Ate-liér video na FaVU VUT v Brně vedou Jesper J. Alvaer a Jiří Ptáček. — (Staro)novým rektorem AVU v Praze byl zvolen Jiří T. Kotalík. S požadavky na reformu školy vystoupili studenti a absolventi AVU v Otevřeném dopise (pro-avu.cz). — Richard Fajnor prestal pôsobiť ako študijný prodekan a nastúpil na post prodekana pre zahraničné vzťahy a rozvoj na FaVU VUT v Brne. — Beáta Jablonská od 1. 8. 2009 nepôsobí ako kurátorka v Slovenskej národnej galérii, jej novým pracoviskom sa stalo Centrum výskumu na bratislavskej VŠVU, Sekcia kultúrnych a vizuálnych štúdií. — Andrea Pallang prestala pôsobiť v galérii M++ a založila občianske združenie AP Gallery (ap-gallery.webnode.sk). — Od 1. 1. 2010 z postu generálnej riaditeľky Slovenskej Národnej Galérie odchádza Katarína Bajcurová.
