JURAJ ČARNÝ: Už dlhé roky pravidelne navštevuješ všetky dostupné blšie trhy a starožitníctva. Zúčastňuješ sa ich ako lovec – alebo ako zberač? Kým si viac – askétom bez obmedzení, zberateľom, systematikom, pozorovateľom alebo výtvarníkom?
Otis Laubert: Je pravda, že dlhé roky chodím, a najmä predtým som pravidelne chodil na blšáky a do starinárstiev, nakupoval som ale veľmi ojedinele. Zdôrazňujem to preto, aby nevznikol dojem, že som ich pravidelný zákazník. Nakupoval som v zásade lacnejšie veci, ktoré ma zaujímali viac svojou kurióz- nosťou než umeleckou úrovňou. Čo mi na Slovensku chýba, je taká hustá sieť vetešníc- tiev, ako majú v Čechách. Veci som si nakupoval tak, aby boli perspektívne použiteľné v mojich objektoch. Čo sa týka zberateľstva, zbieral som veci, ktoré ľudia ponechali svojmu osudu, niečo ako nepotrebný – alebo podľa ich kritérií nepotrebný, nepoužiteľný predmet.
Či sa ja cítim viac ako lovec alebo zberač? Nie je mojím cieľom suplovať zbierky múzeí vo svojom byte, to rozhodne nie, ale keď sa mi podarí niečo uloviť, to ma poteší… Zberateľstvu sa venujem viac, pretože nazbierané veci používam v objektoch, ale suma sumárum, zo všetkých kritérií je to zanedbateľné percento voči tomu, že sa cítim byť výtvarníkom. To je pre mňa absolútne dominantná vec. Keďže ma v neskoršom období jednoznačne teoretici označovali nálepkou zberača, začal som sa vyhýbať prezentácii prác pozostávajúcich z týchto zberateľských objektov. Bolo to, akoby som nerobil nič iné – čo nie je pravda a je to falošný portrét pred stavovaný verejnosti.
J.Č.: Ak by si sa mal znovu narodiť, patril by si radšej k dadaistom, surrealistom, predstaviteľom fluxusu, popartu, alebo nového realizmu? Čím ťa zaujalo konceptuálne umenie? Údajne nemáš rád termín junk-art a nechceš byť považovaný za predstaviteľa tohto smeru. Prečo?
O.L.: Keby som sa znovu narodil a dostal by som tieto vymedzenia, bol by to iste dadaizmus. Muselo to byť nádherné obdobie. Viem si predstaviť nespútanú radosť Tristiana Tzaru a všelijakých Piccabiov a Picassov, Schwittersov a iných, ako pristupovali novým spôsobom k tvorbe, ktorá bola neskôr označená ako dadaizmus a surrealizmus. Nerád by som zabŕdal do kunsthistorickej oblasti, kde by som sa určite necítil dobre, ale pre mňa je fluxus nový dadaizmus, kde som ako doma. Nový realizmus je taká vlažná poloha, nedá sa porovnávať s nadšením fluxusu. Konceptuálne umenie nie je pre mňa dominantné, objavuje sa v podstatnej časti môjho myslenia a cítenia, ale realizovanie, to už je druhá vec. Neviem to tak presne definovať, možno je to blízka odnož fluxusu. Junk-artmi je ako termín ľahostajný, môže ho používať kto chce – kde chce, ale nerád sa s ním stotožňujem. Pri detailnejšom pozorovaní zistíte, že v mojej tvorbe nepoužívam smeti. Pri inštalácii Outsider ľudia komentovali, že Otis tam mal zavesené všelijaké drobnosti, papieriky, handričky a všeličo, nebol tam ale žiaden textil, papier ani potraviny, čo sú základné zložky odpadkových košov. Nikdy som nepoužíval ohorky cigariet a všetky tie veci, ktoré odpudzujú diváka, ani som nevyberal veci z odpadkových košov. Mojím cieľom nie je vzďaľovať umenie od ľudí, skôr naopak.
J.Č.: Existuje teda termín, (ktorý pozná kunsthistória) do ktorého by si sa rád vtestnal?
O.L.: V prvom rade ja nepoznám všetky kunsthistorické termíny – nie sú to pre mňa dôležité. Diapazón je pre mňa dôležitý v myslení, a nie v realizovaní. Necítil by som sa dobre v jednej alebo dvoch zásuvkách, ktoré majú taký alebo onaký „art“.
J.Č.: K tvojim najzaujímavejším realizáciám patria site-specific inštalácie. Ktorý konkrétny priestor alebo typ priestoru považuješ za najväčšiu výzvu pre tvoje intervencie? V akom nevýstavnom priestore by si najradšej vystavoval?
O.L.: Nemyslím si, že by práve site-specific inštalácie boli mojou najsilnejšou stránkou, ale je pravda, že sa tam cítim ako ryba vo vode. Sú však jednou zo známejších polôh mojej tvorby. Nemám vytypované, že musí ísť o športovisko či cirkevnú stavbu. Ocitol som sa najmenej v dvadsiatich druhoch priestorov, inšpirujú ma malé detaily v opustených fabrikách, podobne ako v starom kláštore alebo nefunkčnom školskom zariadení, psychiatrickej nemocnici, horskom jazierku… Vysnívané prostredie nemám, svet som zatiaľ prešiel veľmi málo, a preto nemôžem povedať, že by som chcel napríklad realizovať projekt na pobreží fínskeho fjordu. Spomeniem napríklad pozvanie do Třebíče, kde sa po rekonštrukcii renesančnej budovy (Malovaný dům) nezachoval v jednej miestnosti pôvodný kazetový strop. Organizátorom výstavy som ponúkol jeho rekonštrukciu. V okolitých obchodoch som si vypýtal stovky prázdnych krabíc, ktorými som ho nahradil.
J.Č.: Vzťahy umelcov z Prahy a Bratislavy v 60. a 70. rokoch bývajú pravidelne preceňované aj nedoceňované. Ako si ty spomínaš na toto obdobie, bol si Prahou rešpektovaný, odhliadnuc od skutočnosti, že si ako umelec rešpektovaný na Slovensku vlastne nebol…
O.L.: Keďže som v 60. rokoch pre spoločnosť v podstate nebol výtvarník a fungoval som len pre veľmi malý okruh kamarátov ako občasný hosť, nemôžem sa vyjadriť k profesionálnemu vzťahu pražských a bratislavských výtvarníkov. Určite však viem, že je väčší záujem Slovákov o českú scénu (vlny slovenských umelcov sa pokúšajú uplatniť v Prahe), ako naopak. Čo sa týka mňa osobne, tak som pre spoločnosť ako umelec začal fungovať oficiálne až v roku 1989. Pár rokov predtým to bolo len pre úzky okruh – bol som v povedomí neoficiálnej scény prostredníctvom kamarátov v Čechách; kde som bol rešpektovaný ako hosť. Cez kontakty priateľov som sa dostal do Prahy (klub na Chmelnici), do Brna (klub na Křenovej, Galerie Mladých – ale len na nádvorie). V galériách som sa v tom čase neprezentoval. V Orlovej pri Ostrave som vystavoval v Dome kultúry. Do 70. rokov som ale neexistoval pre umeleckú scénu ako výtvarník ani v Čechách ani Slovensku.
J.Č.: Počas komunizmu si sa v Bratislave rozhodol otvoriť neoficiálnu pobočku Guggenheimovho múzea. Mohol by si nám povedať prečo?
O.L.: Prvým dôvodom bolo parodovanie tejto slávnej inštitúcie, akási mystifikácia. Druhý dôvod bol suplovanie neexistujúcich súkromných galérií. V jednej izbe sestrinho bytu som od roku 1976 usporadúval výstavy. Boli to moje kresby, objekty a fotografie mojich priateľov. V roku 1982 som sa presťahoval do polovice rodinného domu, v ktorom som vyčlenil jednu miestnosť (5 x 7 x 3 m), a tá fungovala ako „stála filiálka“Guggenheimovho múzea. Tu som usporiadal výstavu Juraja Liptáka mesiac po jeho emigrácii v roku 1988 a po desiatich rokoch, na protest proti jeho neúčasti na oficiálnej výstave Československá fotografia, opäť. Ďalej som usporiadal tematické výstavy, napríklad Kvet, alebo Čo by sa stalo, keby sme išli touto cestou. V ateliéroch blízkych autorov som vyberal práce, ktoré boli pre nich atypické. Tiež som vystavil neznáme práce Igora Kalného zo súkromných zbierok, a realizoval vlastné tematické výstavy Siločiary, Čo na seba, Telovky, Medaile, Od východu k východu a iné. Ku koncu 80. rokov som zorganizoval veľmi frekventovanú sériu výstav hlavne pre priateľa Etienna Cornevina, ktorý robil svoju doktorandskú prácu o československom umení. Okrem koláží a kresieb v „šuplíkoch“, ktoré poznal, som sa rozhodol ukázať mu aj trojrozmerné diela či celé inštalácie. Tak som využil filiálku Guggenheimovho múzea a pripravil som na každý týždeň jednu výstavu. Počas tohto najkoncentrovanejšieho obdobia Guggenheimovho múzea som jeden deň na niekoľko minút pozýval úzky okruh ľudí, ktorých som akceptoval a vážil si ich. Boli tu prísne kritériá vstupu, keďže sa za večer muselo vystriedať 70-80 návštevníkov, pričom naraz ich v priestore mohlo byť len šesť.
J.Č.: V 90. rokoch si zažil výstavný boom, zúčastnil si sa významných výstav v rešpektovaných svetových múzeách, nedávno bola tvoja tvorba prezentovaná aj na prestížnych veľtrhoch v New Yorku a Miami. Ako vnímaš trh s umením a jeho lokálne špecifiká?
O.L.: V 90. rokoch som zažíval skutočne šťastné obdobie, pretože sa mi dostávalo oficiálnej satisfakcie a rešpektu mojej práce doma i v múzeách a galériách v cudzine. Súvisí to samozrejme aj s politickým vývojom, pretože to bolo pre západné krajiny atraktívne a cítili sme, ako obdiv a záujem po krátkom čase upadá. Čo sa týka veľtrhov, to je trochu iná vec, pretože nedávajú voľnú tvorbu do popredia. Samozrejme je to lákavé, a každý si musí uvedomiť, či do toho ide, čo to prináša a čoho sa treba vzdať. Pre niektoré typy výtvarníkov je to aj spôsob živobytia. Hrozí však, že po počiatočných úspešných predajoch vás môže kolos obchodu s umením tak vtiahnuť, že až raz budete chcieť z neho vystúpiť, nezostane vám na to dosť síl. Vôňa peňazí má podobnú silu ako vôňa moci. Trh s umením vás môže obmedziť dvojako. Vykúpi od vás najlepšie veci a nedá vám takú voľnosť v tvorbe, akú ste mali predtým, než ste doň vstúpili. Trh bude požadovať overené polohy vašej tvorby – a hľadačstvo, výskum, experimentovanie idú bokom. Ja som sa doposiaľ nezúčastnil aukcií (čo je tiež podmienené vzťahom inštitúcií k mojej osobe). Čo sa týka lokálneho trhu, občas sledujem aukcie v Bratislave, zaujíma ma, ktoré veci sa predávajú, ktorí autori a za aké ceny. Musím povedať, že niektorými cenami zostávam riadne prekvapený. Mladý, nie veľmi známy autor, si hodnotí svoju prácu aj na 200 000 Sk a napríklad Alojz Klimo (1922 – 2000) má ceny od 26 000 do 39 000 korún. Iste je to vec trhu a nie kunsthistórie, ale ten trh niekto aj trochu predpripravuje.
J.Č.: V poslednej dobe často vystavuješ s mladšími umelcami, aký je tvoj vzťah alebo postoj k súčasnému mladému umeniu?
O.L.: To, že vystavujem aj s mladšími umelcami, je z veľkej časti výsledok spolupráce s galériou SPACE. Celkove na mladej umeleckej scéne sú typy, ktoré nemôžem vystáť, ale niektorých uznávam, obdivujem a rešpektujem. Vo všeobecnosti mi pripadá výskyt videí premrštený a podobne to vidím s fotografiou. Obdivujem odvahu tvorcov, ktorí na veľké výstavy pošlú video, na ktorom sa odohráva úplne bežný rozhovor matky s dcérou v kuchyni. Podobne fotografia chlapca opretého o zábradlie ma nezaujme ani na 30 sekúnd. Neposkytuje mi to žiadny zážitok. Problém je v tom, že v súčasnosti zrejme chýba autorom zážitok, podstatnejšia je asi účasť na výstave. Ja takejto olympiáde veľmi nefandím.
J.Č.: Nebojíš sa, že ťa raz tvoje zbierky prerastú? Že predmety, ktoré zbieraš, systematicky triediš a usporadúvaš sa vzoprú tvojej umeleckej aktivite a rozhodnú sa žiť svojim vlastným životom? Alebo naopak: vieš si predstaviť, že sa raz ráno zobudíš a v tvojom ateliéri budú iba prázdne biele steny?
O.L.: Toho, že by ma prerástli zbierky, sa nebojím. Nepribúdajú ako pred rokmi, keď- že som prestal zbierať tak frekventovane ako na začiatku. Prestal som od priateľov pýtať veci, ktoré by inak zahodili, aj ich menej používam, nedopĺňam ich, hoci sú v rezerve pre budúcnosť. Nárast zbierok poklesol takmer o deväťdesiat percent. Nahnevaný som na jedného známeho, ktorý vymyslel, čo sa stane so zbierkami po mojej smrti. Keďže som do nich autorsky nezasiahol, nebude sa jednať o umenie – a tak navrhol, aby sa zlisovali do jednej obrovskej kocky, ktorá by mohla stáť pred mojim múzeom ako obrovská plastika. Toho, že sa raz zobudím v mojom byte s prázdnymi stenami, sa nebojím – to je čisto literárna fikcia.
J.Č.: Viac rokov údajne snívaš o svojom múzeu. Aká je realita a aké sú plány?
O.L.: Fakt je, že niekoľko rokov snívam o múzeu Otisa Lauberta, aj keď som to nevymyslel ja, ale Katka a Aleš Zlochovci, ktorí mali celkom konkrétnu predstavu na zriadenie múzea v časti ich vlastného domu v Devínskej Novej Vsi v takom amatérskom podaní. Neskôr sme prešli v spoločnom rozmýšľaní na veľkorysejšiu verziu, tá ale bola pribrzdená finančnými možnosťami. Žiaľ, nadšenie sa kryje s ekono mickou krízou, ktorá poskytuje také nečakané zvraty, ktoré by mi pred pár rokmi ani nenapadli.
Otis Laubert (narodený 1946 vo Valaskej) patrí k zakladateľskej generácii konceptuálneho umenia v Československu.
Otis Laubert, Na zlosť termitom, 1999, foto: Jozef Česla;
Návrat ku gotike, 1994;
Kazetový strop, 1994, Sympózium Zastavený čas, Třebíč;
Zákon treba rešpektovať, 1994, Umenie-priestor-ulica, Oderberger Strasse Berlín. Ostatné foto: archív autora.
Na nasledujúcej dvojstrane: Pohľad do výstavy Omrvinky v Knulpovej kapsy v Liptovskom Mikuláši, 2008. foto: Jozef Česla
Juraj Čarný je šéfredaktorom Flash Art CZ & SK Edition.
