Páčia sa vám postkonceptuálne výstavy – aj keď sú často mdlé, príliš zahľadené do seba alebo zložito nudné? Presne opačným dojmom pôsobia posledné koncepty Tomáša Makaru. Už svojim predošlým dielom Painter (Múzeum V. Löfflera Košice,2008) skúmal, okrem iného, širokú priepasť oddeľujúcu vnímanie umeleckého diela bežným a zasväteným divákom. Dych vyrážajúca úprimnosť výkladu maľby Adolfa Hitlera príslušníkmi našej strednej vrstvy (To nemohol byť zlý človek, čo tak pekne maľoval – meno autora prezradené nebolo) by vydala na serióznu prácu z odboru sociológie umenia.
Aj aktuálny autorov projekt s názvom Táto výstava sa nám veľmi páčila! (PGU Žilina, kurátorka M. Sikorová) sa tejto témy priamo dotýka a opäť ponúka viac interpretačných vrstiev. Makara v Žiline vystavuje priemerného diváka, presnejšie jeho názor na súčasné umenie. V úplne zatemnenej miestnosti sa z reproduktorov ozývajú rôzne hlasy, viac či menej expresívne, reprodukujúce autentické odkazy z knihy návštev troch vybraných galérií (Galéria C. Majerníka v Bratislave, Považská galéria v Žiline, Múzeum V. Löfflera v Košiciach). Je známe, že tieto odkazy sú prevažne vo forme „páči/nepáči“ – Makara vybral výlučne tie negatívne, ktoré sú prevažne aj osobnejšie, s väčšou výpovednou hodnotou. Divák odchádza z Makarovej výstavy tak trochu zmätený – nič nevidel – a ešte bol aj okričaný z vlastných radov. Kvôli odkazom ako: „Umenie má povznášať!! Ale toto???“, „Fuj! To je výstava?! To je umenie? Je mi z toho zle!“, „Je to nevkusné, nemá to s umením nič spoločného.“, „Neviem, nerozumiem tejto výstave!“, nie je potrebné ani čítať knihy návštev, stačí si napríklad pozrieť internetovú diskusiu k relácii Hore bez.
Pravdaže, všetci snáď akceptujeme fakt, že súčasné umenie nie je pre každého. Vždy, keď sa za posledných sto rokov niekto pokúsil výtvarné umenie prispôsobiť vkusu väčšiny, skončilo to jeho hlbokým úpadkom. V zásade je potrebné zdôrazniť, že tieto výroky len minimálne súvisia s umelcami a ich dielami, najviac vypovedajú o samotných divákoch postrádajúcich určitý druh vzdelania a rozhľad potrebný na vnímanie a hlavne hodnotenie súčasného umenia. Ale niekde medzi tým je establishment s ignorovaním kvalitného umenia tzv. elitami, s jeho rezignáciou na formovanie umeleckého vkusu detí – a v neposlednom rade pre našu spoločnosť tak typický konformizmus. Makarov výstavný projekt vnímam zvlášť vo vzťahu k našej výtvarnej scéne. Súčasťou tohto establishmentu je totiž aj komunita odborníkov a niekoľkých výtvarníkov pracujúcich v jeho štruktúrach, ktorá má tendenciu zvnútra sa uzatvárať a vzájomne sa potľapkávať po ramenách. Samozrejme, podobná výstava by sa dala urobiť aj na základe trebárs nemeckého materiálu. Ale každému, kto sa u nás súčasným umením aspoň trochu zaoberá, výstava Tomáša Makaru mrazivo pripomína pozíciu súčasného výtvarného umenia kdesi na samom okraji záujmu slovenskej verejnosti. Na druhej strane – a osobne to čiastočne takto vnímam – možno podobné odkazy chápať ako potvrdenie správnej cesty proti strednému prúdu. Bez ohľadu na to Tomáš Makara dokazuje mimoriadnu schopnosť triafať do čierneho. Chcelo by to väčšiu samostatnú výstavu a viac priestoru na analýzu jeho diel.
Tomáš Makara, Táto výstava sa nám veľmi páčila!, 2009, inštalácia, 4-kanálový zvuk 8min. 32 sek., foto: archív autora.
Peter Tajkov
