V priestore a v čase je výstava v Galérii mesta Bratislavy s pomerne banálnou koncepciou – pri príležitosti 15. výročia pôsobenia Fulbrightovej komisie na Slovensku prezentovať súbornou výstavou jej výsledky v oblasti výtvarného umenia. Výstava sa dá chápať ako gesto potvrdenia prestíže Fulbrightovho štipendia, ktoré umožňuje niekoľkomesačný výskumný či študijný pobyt na univerzitách a inštitúciách v USA cez výber osobností slovenskej umeleckej scény.
Výstava sa snažila spojiť zainteresovaných umelcov – Dávid Čársky, Mária Čorejová, Anna Daučíková, Daniel Fischer, Ilona Németh, Magda Stanová, Peter Stec, Martin Uhrík, Imro Vaško, ale aj výtvarných teoretikov – Ivana Geráta, Ivana Jančára, Moniku Mitášovú a Máriu Oriškovú, ktorí sa podieľali ako kurátorský tím pravdepodobne skôr na odborných textoch v štedro poňatom katalógu.
Zrejme autorský výber diel našiel prekvapivo v niektorých prípadoch spojovaciu líniu. Mária Čorejová sa v bostonskom videoprojekte Spoločná hladina IV zameriava na manipulované a sprostredkované vnímanie a správanie. Zároveň manipuluje aj s vnímaním diváka, stavia ho priam do pozície voyeura prostredníctvom uzavretia videoprojekcie do ihlanovitých škatúľ, do ktorých sa dá nazerať len jedným okom cez úzky otvor.
Podobne voyeurské evokácie vzbudzuje video Anny Daučíkovej Piano Trio in B Flat, ktorá v zmysle cinéma vérité sprostredkúva pohľad na akúsi podivnú šťastnú chvíľu zo života asociálov. Daniel Fischer predstavil sériu svojich diptychov vytvorených počas pobytu v USA v arizonskej púšti, kombinujúcich maľbu a fotografiu.
Projekt svojráznej Magdy Stanovej Veľká mierka – malá mierka s temer prostomyseľným prístupom poukazuje na autoritatívnu manipuláciu v zdanlivo objektívnych vizuálnych zobrazeniach reality – mapách a urbanistických plánoch. Jej stratégiou je pseudovedecký výskum, pozorovania a experimenty, ktoré zaznamenáva do komentovaných kresieb so svojskou vizualitou. Táto inštalácia svojím spôsobom komunikovala s architektonickou časťou výstavy, najmä s experimentálnymi urbanistickými modelmi Petra Steca. Imrich Vaško bol zastúpený modelmi a vizualizáciami svojich ideí z predchádzajúcich rokov.
Podobne Ilona Németh sa nie celkom šťastne prezentovala sériou printov – výberom z portfolia svojich prác z niekoľkých predošlých rokov, jej známe diela ako Handiworks alebo Code sa tak skôr stratili a celok pôsobil ako ilustrované curriculum vitae.
Mária Čorejová, pohľad do inštálácie výstavy, 2009, foto: archív autorky.
Eliška Mazalanová
