Denisa Lehocká by Lucia Gavulová

(Začiatok 90. rokov, Galéria Medium, Bra tislava, výstava Denisy Lehockej) „V úzkej chodbe boli na stenu pripevnené dva cukríky; sivé, s drážkami, lacné (furé Slávia?). Tie cukríky boli oči; mali čierne plastové mihalnice, aké mávajú bábiky. Nikdy pred tým som nič podobné nevidela.“ Sláva Sobotovičová o diele Denisy Lehockej, z projektu Petry Feriancovej I Asked My Friends To Describe Me an Artwork.

ATELIÉR

V sprievodcovi súčasnou kultúrou a ume-ním Spike Art Guide East sa v súvislos-ti s menom umelkyne Denisy Lehockej okrem iného spomína, že pred tvorbou, ktorá by prebiehala na úrovni viac či me nej otvorenej interakcie preferuje prácu v izolácii vlastného ateliéru. Ateliér je pre Lehockú dôležitým miestom.1 Odkedy vnímam jej osobnosť a dielo, bola moja predstava tohto priestoru vždy tak trochu romantická: ako archetypálneho miesta alchymistických transformácií. Jeho náv-števa predchádzala aj tomuto textu a môj idealizmus počas nej prirodzeným spôsobom demystifikovala realita, odhaľujúca každodennú vytrvalú programovú a koncepčnú prácu umelkyne, ktorá vo svojej tvorbe zohľadňuje každý detail. Jej systém práce hraničí s perfekcionizmom.

90. + A SÚČASNOSŤ

Tvorba Denisy Lehockej prešla od počiat-ku 90. rokov podnetným vývojom. Sme rom od minimalizmom a skratkou pozna čených realizácií, ktoré mali svojím vizu álnym jazykom blízko k výrazovému apa rátu grafického dizajnu, dospela k štýlovo čistému, charakteristickému prejavu, plnému prirodzeného plynutia tvorivého proce su v čase. Ten vyúsťuje do sofistikovanej skladby automatického prepisu myslenia. Obom zmieňovaným polohám Lehockej tvorby – ranejšej i súčasnej – je vlastné zámerné vypúšťanie naratívnosti, odkazov na dej, oslobodenie sa od referenčných rovín. Na začiatku každej výpovede stojí jasne definovaná predstava v autorkinom vedomí, ktorá sa v neskorších obdobiach ďalej rozvíja a formuje aj v samotnom pro­cese tvorby. Vizualizácia vnútorných vízií prebieha v čase spôsobom hľadania, posú­vania, premiestňovania, dopĺňania, vypúš­ťania. Nie však štylizovania. V začiatkoch bola Lehockej tvorba viac hravá, ironická, popová. Boris Ondreička o nej v deväťde­siatom šiestom napísal: „Žiaden pátos, žia­den stereotyp. Taký svet. Bez nadneseného významu…“ (Park, jún 1996). Do tohto ob­dobia možno zaradiť aj dielo, zmieňované v úvodnej citácii (Bez názvu, 1995). Podľa niektorých teoretikov Lehocká v 90. ro­koch pracovala skôr s momentom premeny osobného na neosobné (Mackovjaková, 60/90). Dnes akoby sa potrebe premeny priro­dzene vzdialila a dala voľný priebeh pria­mosti, prostredníctvom ktorej svojou op­tikou vypovedá o vlastnej každodennosti. Prepisom vnútra. Možno trúfalo mi napadá surrealistický automatizmus, automatizmus vízie, automatizmus vytvárania, či fenome­nológia vnútorného modelu tvorby, ako ich teoreticky skúmal Karel Teige. A napadá mi ešte jedna paralela, pre zmenu z prírod­ného sveta: klíčenie. Klíčenie je pohybom. „…aj pootočenie hlavy, stekanie kvapiek a žmurknutie oka je pohybom…“ (Ondreič­ka; Park, jún 1996) Ako proces v niečom – v metaforickej rovine – vystihuje klíče­nie a pohyb v ňom obsiahnutý momenty vzniku Lehockej diel v horizonte posled­ných vyše desiatich rokov. V konfrontácii s jej inštaláciami mávam pocit niečoho or­ganického, niečoho, čo žije – a vzniká ako živá hmota. Niečoho vzájomne spätého, vhodne použitého / umiestneného / zarade­ného; prirodzeného.2 Inštalácia vzniká po­stupne, rodí sa, klíči. Jedným z ideálnych spôsobov prípravy výstavy je pre Lehockú ten, kedy má možnosť tvoriť priamo vo vý­stavnom priestore, bez časového obmedzenia. Najskôr sa s ním zoznámiť, „ohmatať ho“, vycítiť všetky jeho nuansy, a následne v ňom nechať klíčiť svoje inštalácie.

V rámci zmien a vývoja tvorby sa v mno­hom zmenil aj výrazový aparát inštalácií, ktorý Lehocká preorientovala na materiály prírodné (alebo doslova prírodniny – koná­re, kamene, koraly, drevá) a object trouvé. Object trouvé zastupujú väčšinou predmety každodenného života, celkom ordinárne, no vo výpovednej hodnote silné. Predstav­me si tanier, misku, stoličku, stôl, rysova­cie dosky, kozy (stohovateľné nohy stola / pracovnej plochy)… Čo môže vyvolávať viac asociácií na prostú každodennosť a si­tuácie, s ňou spojené, než predmety tohto druhu (nábytok, riad)? Sú to znaky. Kódy. Schematický jazyk, istá miera abstrakcie – to sú konštanty, v Lehockej tvorbe konti­nuálne pretrvávajúce. V súčasných inštalá­ciách sú ďalej zastúpené vlastné – autorské sochárske objekty, v ktorých dominuje prá­ca s textilom a silno vyvinuté dizajnérske cítenie. Ich tvorba tiež akoby prebiehala na intuitívnej úrovni, hoci je technologic­ky premyslená: vznikajú jednoduchými, no dômyselnými spôsobmi vylievania, vrstve­nia, ponárania. Každý z týchto (niekedy procesuálne dlhodobých) úkonov vedúcich k vzniku objektu je v metaforickej rovine pomyselnou paralelou k zažívanému v kaž­dodennej realite (procesy v čase a priesto­re, konečnosť, prekrývanie). Z textilných prvkov používa Lehocká v rámci inštalácií prevažne tkaniny, nite a koráliky. Neodde­liteľnou súčasťou sú aj klasické výtvarné médiá ako kresba a maľba. Použité bývajú vo svojej primárnej podobe a určení – ob­raz ako obraz a kresba ako kresba, stávajú sa však súčasťou „vyššieho“, organického celku. Ďalšou, kontinuálne prítomnou črtou Lehockej tvorby je myslenie v architektú­re, ktoré veľmi úzko súvisí s využívaním skulpturálneho potenciálu priestoru, o kto­rom sa ešte zmienim. Iným a najzásad­nejším spojivom, ktoré je pre autorkine dielo určujúce od samotných počiatkov až dodnes, je kresba. Lehocká väčšinu času kreslí. Kresbe pripisuje zásadný význam, je začiatkom aj koncom jej umeleckého počínania. Prostredníctvom nej kopíruje a ukladá na papier tok vlastných myšlienok v čase. Ceruzkou, farbou, tušom. Alebo perforáciou papiera. S presnosťou tvorby kaligrafického znaku. Kresba v tomto prí­pade nezohráva rolu nejakej „fázy“ v rámci tvorivého procesu, nezastáva prípravnú či inú „submisívnu“ funkciu, ale prezentuje plnohodnotnú časť Lehockej tvorby, rovno­cennú akejkoľvek z jej ostatných zložiek.

ABSOLÚTNOSŤ INŠTALÁCIE

Napriek zmienenej dôležitosti kresby je skôr zriedkavosťou vidieť vystavené toto médium tvorby Denisy Lehockej samot­né. Kresby sú väčšinou organickou sú­časťou inštalácie. Mohli by sme hovoriť o svojím spôsobom absolútnej inštalácii, v ktorej Lehocká usporiadaním jednotli­vých jej komponentov – presnosťou ich situovania a vylúčením náhody – dosahuje nadpriestorový a nadčasový efekt. Abso­lútnosť v tomto kontexte vnímam s priz-mou neobmedzenej platnosti, nezávislosti, nepodmienenosti. Manuál na objasnenie toho, prečo sú jednotlivé prvky inštalácie rozložené akoby podľa nejakého vzorca – či pre diváka neznámej šifry, nie je k dis­pozícii (väčšina Lehockej diel navyše ostá­va bez názvu). O „manuál“ tu však nejde. Ide o pocit. Samotné usporiadanie a sú­stredené aranžovanie jednotlivých prvkov inštalácie je pre autorku zásadné. Najmä v čase, kedy inštalácia vzniká. S procesom jej vytvárania v priestore končí v momen­te, keď je s výsledkom pre danú chvíľu v najväčšej možnej miere spokojná. Dalo by sa povedať – keď v jednej chvíli do­siahne imúnnosť voči pochybnosti a fenomenologickej redukcii, teda súlad s abso­lútnym vedomím (E. Husserl). Hoci aj len na okamih. Dôležité pritom nie je referenčné pole, načrtnuté zo strany autorky, ale referenčné pole, vyplývajúce z možných asociácií a interpretačných rovín v mysli diváka. Tu narážam na konštatovania, že autorka primárne nekalkuluje s publikom. V tomto prípade sú však inštalácie živnou pôdou interpretácií. Po dokončení ich plne prenecháva ich vlastnému životu a moci recipientovej predstavivosti. Výsledok nezväzuje definitívnosťou, jeho podoba sa mení v závislosti od každého jedného diváka – prostredníctvom asociatívnej hry v jeho vnímaní. Dielo nie je nijak zjavne angažované, nesnaží sa nič manifestovať, ani dodatočne interpretovať skryté obsahy. Pre Denisu Lehockú je prepisom, spôso­bom vyjadrenia, referenčným jazykom.

PLASTIKA PRIESTORU

Osobne vnímam Denisu Lehockú predo­všetkým ako sochárku. Dokonca pomerne klasickú sochárku. Jednak je to spôsobom práce s priestorom a jednak materiál­mi, ktoré používa. Vo výsledku dosahuje pocit, ktorý silno rezonuje v intenciách skulptúry. Konfrontuje sa so vzťahom hmoty a tiaže, metaforiky a formy, teda základnými otázkami klasického sochár­stva. V Lehockej umeleckom vyjadrení sa snúbia emocionálne aj racionálne kritériá. Napriek dojmu organickosti a vlastného života inštalácií, zdanlivo „zamrznutých“ v čase, či skôr v „bezčasovosti“ okamihu smeruje pozornosť zároveň k otázkam geometrie a rovnováhy. Kombinovaním materiálov a objektov do jedinečných konštelácií vťahuje diváka do moci ich vzájomného pôsobenia, interakcie, ktorú medzi sebou nepozorovane, no intenzívne rozohrávajú. Aj na základe zmieneného ma láka inštalácie Denisy Lehockej nazý­vať skôr priestorovými plastikami.

BYTIE V TVORBE

V rámci každej Lehockej priestorovej plas­tiky (inštalácie) či jednotlivej kresby (aby som sa vrátila k médiu kresby v celej jeho dôležitosti, akú mu autorka pripisuje) je ci­teľná nedozerná poetika a citlivosť v rámci ich konštruovania. Spôsob ich vzniku, ako som už spomenula, nie je náhodný, no do veľkej miery intuitívny, automatický. Au­torka sama priznáva inklináciu k holistic­kej filozofii,v ktorej práve intuícia a pro­ces dýchania zohrávajú jednu z kľúčových úloh. Hoci sa Lehocká usiluje kresliť a tvoriť inštalácie celkom sa oslobodiac od svojho vedomia – v súlade so spontánnym myslením, ktoré prebieha paralelne v čase, v konečnom dôsledku je neprehliadnuteľný ich silný estetický rozmer a akoby progra­movo zohľadňovaná finálna vizualita diela. Lehockej ambíciou v rámci jej umeleckého vyjadrenia je však časom celkom opustiť formu a priebežné premýšľanie nad ňou a vydať sa v ústrety sfére čistej spontaneity – ako aj úplnému odovzdaniu sa bytiu na papieri či v priestore.

Denisa Lehocká (1971) sa narodila v Tren­číne, žije a tvorí v Bratislave. Jej dielo je zastúpené v zbierkach Erste Bank Group Collection vo Viedni, European Investment Bank v Luxembursku, Société Générale v Paríži, SNG, PGU a v európskych súk­romných zbierkach. Samostatne vystavova­la napríklad v Krakove, Utrechte či Brne, skupinovo v Poľsku, Belgicku, Francúzsku, Kórei, Rakúsku, USA, Nemecku, Slovinsku, Taliansku, Holandsku, Estónsku, Surina­me, Švajčiarsku, Nórsku, Maďarsku či Moskve. Práve prebieha je samostatná vý­stava v Galérii Jána Koniarka v Trnave.

1 Počas štúdia na VŠVU (1990-1996) strá­vila Lehocká nejaký čas v ateliéri Daniela Fischera, následne pokračovala a absol­vovala u Rudolfa Sikoru. Ten jej poskytol slobodu a možnosť pracovať mimo škol­skej pôdy, vo vlastnom ateliéri.

2 Organický – Slovník cudzích slov, Sloven­ské pedagogické nakladateľstvo, BA 1990.

Denisa Lehocká, Bez názvu. Inštalácia z výstavy v Dominik Art Projects, 2009. Foto: Archív autorky.

Denisa Lehocká, Bez názvu, 2009, inštalácia;

Denisa Lehocká, Bez názvu. detaily inštalácie z výstavy v Dominik Art Projects, 2009 Foto: Archív autorky.

Denisa Lehocká, Bez názvu, 2006, Narratives, Kunsthaus Graz Landesmuseum Joanneum, Graz. Foto: Archív autorky.

Lucia Gavulová je kurátorka a teoretička umenia.