SAM DURANT: Mohol by si mi porozprávať o projekte, ktorý si prezentoval na poslednom Benátskom bienále?
Hans Haacke: Pre 53. Benátske bienále som pripravil jednu malú prácu v spolupráci s izraelským umelcom Larrym Abramsonom a palestínskym umelcom Slimanom Mansourom. Bola súčasťou výstavy s názvom The Fear Society v Pabellón de la Urgencia v Arsenale Novissimo, jednej z oficiálnych sprievodných výstav bienále. Text o histórii diela je jeho integrálnou súčasťou a sprevádza v angličtine, taliančine, arabštine a hebrejčine fotografiu trojročného chlapca pozerajúceho sa priamo do objektívu fotoaparátu. Na sebe má tričko s nápisom „Paradise“. Na spodnom okraji fotografiejenápis „West Bank, 1994 – 27th Year of Occupation.“ Rozmer fotografie a textu v štyroch jazykoch bol v štandardnom formáte A4. Verím, že je dôležité citovať celý text: Západný breh Jordánu (West Bank), 1994 – 27. rok okupácie
Pred dvoma rokmi niekoľko izraelských a palestínskych umelcov spoločne zorganizovalo Desert Generation, výstavu, ktorá vyzývala k okamžitému ukončeniu štyridsaťročnej okupácie Západného brehu Jordánu a k dosiahnutiu mieru, ktorý by bol spravodlivý pre obe strany. Šesťdňová výstava bola otvorená v Dome umelcov v Jeruzaleme 5. júna 2007. O dva týždne bola nanovo otvorená v Kibbutz Art Gallery v Tel Avive a neskôr v Amsterdame a Manchesteri.
Desert Generation obsahovala stovky obrázkov, ktoré ako odpoveď na reťazový e-mail poslali umelci pochádzajúci z Izraela, Palestíny a celého sveta. Všetky boli bez ďalšieho editovania alebo dodatočného výberu vytlačené na papieri formátu A4 a rozvešané po stenách. Výstavu sprevádzal tento text: Obrazy, ktoré sú tu vystavené, sú vyjadrením jednej generácie izraelských a palestínskych umelcov, ktorí boli odsúdení na to, aby stratili najlepšie roky svojho života v prázdnote okupácie. Sloboda je niečo nescudziteľné, pokiaľ nebudú slobodní Palestínčania, nemôžu byť slobodní ani Izraelčania.
Desert Generation je iniciatíva umelcov, ktorí nepatria k žiadnemu politickému hnutiu. Desaťročia sa zaoberali aktivitami, ktoré zjednotili Izraelčanov a Palestínčanov proti okupácii: Larry Abramson, David Tartakover, Sliman Mansour a David Reeb. Aj mňa pozvali, aby som sa zúčastnil projektu Desert Generation. Poslal som im fotografiu trojročného dieťaťa, ktorú som spravil v roku 1994 v Deheisheh (v utečeneckom tábore blízko Betlehemu). Larry Abramson, jeden z organizátorov výstavy, ma vtedy pozval, aby som pripravil prednášku pre poslucháčov Bezalel akadémie umenia a dizajnu v Jeruzaleme. Vedel som, že Larry participoval na niekoľkých výstavách a stále bol v kontakte s palestínskymi umelcami. Na moju žiadosť mi pri tej príležitosti predstavil Slimana Mansoura, ktorý sa spolu s ním stal o trinásť rokov neskôr jedným z palestínskych spoluorganizátorov projektu Desert Generation. Mansour a dvaja jeho priatelia ma vzali na prehliadku po Západnom brehu Jordánu. Utečenecký tábor v Deheisheh bol jedným z miest, ktoré sme navštívili pred štrnástimi rokmi, počas 27. roku izraelskej okupácie. Teraz je už 43 rokov od začiatku okupácie.
SD: Dielo realizované pre The Fear Society ponúka alternatívu zastrašenej spoločnosti, vyľakanej „strachom z iného“. Zameral si pozornosť na snahu Palestínčanov a Izraelčanov spolupracovať tvárou v tvár štyridsiatim trom rokom okupácie a násilia.
Následky konfliktu sa odzrkadlili v návrhu Emily Jacir pridať arabské preklady k názvom zástavok vaporetta počas minulého Benátskeho bienále (nerealizované – napriek tomu, že vyhrala Zlatého leva počas 52. Benátskom bienále). Verím, že toto nie je po prvýkrát, čo bolo postavenie Palestínčanov zatienené, zatiaľ čo si Izrael užíval privilegovaný pavilón na dobrom mieste v Gardini. Čo si myslíš o výzve palestínskych umelcov a intelektuálov na kultúrny a akademický bojkot Izraela?
HH.: Myslím si, že podobný bojkot je kontraproduktívny. Jasná opozícia voči izraelskej vláde existuje de facto vo vnútri izraelského štátu – ako uvádza príklad Larryho Abramsona a ďalších izraelských umelcov a intelektuálov, ktorí sa zasadzujú za ukončenie okupácie Západného brehu Jordánu. Hoci rozumiem motívom vedúcim Palestínčanov k výzve na bojkot, verím, že by nepomohol a viedol by k izolácii ich sympatizantov vo vnútri Izraela. Skutočne, bojkot množstvo Palestínčanov z umeleckého prostredia neplní. Mnohí participovali na výstave Desert Generation v Jeruzaleme. Pred niekoľkými týždňami bol projekt Gality Eilat, zakladateľky a riaditeľky Izraelského centra digitálneho umenia v Holone a Reem Faddy, historičky umenia z Ramallahu a spolukurátorky palestínskej výstavy na poslednom benátskom bienále, uvedený na New School (Vera List Center) a prezentovaný v Art in General v New Yorku.
Samozrejme, tento typ spolupráce a odmietanie aktuálnej politiky Izraelu voči Palestínčanom nie je na izraelskej umeleckej scéne ojedinelý. Bolo by strategickou a morálnou chybou prerušiť konakty s týmito kritikmi. Okrem toho, na poslednom Benátskom bienále projekt Emily Jacir neostal jediným nerealizovaným. Aj Jacquesovi Charlierovi bolo zakázané pripevniť pozdĺž benátskych kanálov vtipný projekt 100 sexes d’artistes ako oficiálny príspevok Valónska (frankofónnej časti Belgicka). Boli teda „odhalené“ na privátnom vaporette, ukotvenom v blízkosti Gardini medzi luxusnými jachtami z Kajmanských ostrovov.
SD: Aj keď som sa vo svojej tvorbe nikdy priamo nezaoberal štátnou politikou Izraela, je to téma, ktorá ma veľmi zaujíma – najmä po mojej návšteve Západného brehu Jordánu, keď som pocítil jej dopad z prvej ruky. Mala tvoja návšteva tohto teritória dôležitý význam pre tvoje chápanie izraelskej okupácie?
HH: Iste. Ale v mnohých aspektoch sa dnes zdajú byť podmienky odlišné. Bol som v Izraeli a na Západnom brehu Jordánu po Dohodách v Oslo – po prvom stretnutí tvárou v tvár izraelskému premiérovi (Jicchak Rabin) a palestínskemu lídrovi (Jásir Arafat). Videl som vznikajúce izraelské sídla, navštívil som tábor palestínskych utečencov na periférii Betlehemu. Poriadny rozdiel! Prešiel som viacero zátarás na uliciach, videl obrnené vozidlá na ceste do Jericha. V roku 1994 sa zdalo, že sa situácia upokojuje, no rok na to mladý osadník zavraždil Rabina a nasledujúce voľby vyhral Netanyahu.
SD: Dnes je izraelská okupácia považovaná za jeden z najpálčivejších svetových problémov. Prinajmenšom ide o najväčšiu prekážku stability regiónu, šíriacu sa po celom svete, nehovoriac o tom, že významne slúži rôznym teroristickým skupinám ako nástroj na nábor nových členov. Zdá sa, že v Spojených štátoch amerických je znalosť problému vo veľkom nepomere k jeho závažnosti. Budeš sa zaoberať touto témou i v budúcnosti? Spomínam si na tvoje predchádzajúce diela, v ktorých vyšli napovrch prepojenia apartheidu v Južnej Amerike s korporáciami podporujúcimi umenie a kultúru, ako aj osobnosťami a inštitúciami svetového umenia ako Les must de Rembrandt (1986), One day the lions of dulcie September will spout water in jubilation (1988-1989) alebo The Saatchi Collection (Simulations) /Saatchiho zbierka (Simulácie) z roku 1987, kde si odhalil PR kampaň Charlesa Saatchiho pre režim, zakiaľ čo jeho umelecká zbierka „prala“ peniaze a napomohla jeho imidžu.
HH: Neviem teraz povedať, či po tomto malom diele budú nasledovať ďalšie. V porovnaní s projektmi o spolupráci najväčších európskych a amerických bánk a korporácií s rasistickým režimom apartheidu v Južnej Afrike je veľmi ťažké zaoberať sa týmto regiónom, kde to vyzerá, že každý podpísal dlhodobý samovražedný pakt so všetkými ostatnými. A fakt, že som sa narodil v Nemecku mi veci neuľahčuje.
SD: Rád by som sa ťa spýtal niečo ohľadom textu Lea Steinberga, ktorý sa nachádza v katalógu k tvojej retrospektíve UnfinishedBusiness v New Museum z roku 1986. Steinberg zastáva veľmi kritický názor na niektoré tvoje práce, špeciálne na Shapolsky et al. Manhattan Real Estate Holdings, A Real Time Social System, as of May 1, 1971 (1971). Je veľmi zriedkavé čítať monografiuumelca s takými negatívnymi textami. Prečo si ho tam zahrnul?
HH: Myslím, že to bol kurátor výstavy Brian Wallis, ktorý oslovil Lea Steinberga, aby napísal príspevok do katalógu. Považoval som za kompliment, že Leo pozvanie akceptoval. Hoci nesúhlasím s niektorými jeho tvrdeniami, neinterpretoval by som jeho text ako negatívny. Ako povedala Marcia Tucker: „Ach, to je typický Leo.“ Cenzurovať kritické výroky o mojej práci nie je môj štýl. S Leom som sa odvtedy viackrát stretol a vždy sme mali priateľské vzťahy.
SD: Steinberg ťa obviňuje z antisemitizmu, pretože si svoje dielo o záujmoch o manhattanské nehnuteľnosti sústredil na skupinu Shapolsky. Obvinenie je samozrejme bezdôvodné. Rosalyn Deutsche vo svojom texte vysvetľuje, že jednoducho išlo o najväčších majiteľov „slumov“ na Manhattane. Zaujímalo by ma, ako tieto obvinenia ovplyvnili tvoje rozhodnutia, týkajúce sa nasledujúcich diel.
HH: Nie je nezvyklé byť obvineným z antisemitizmu – alebo dostať nálepku Žida popierajúceho vlastné korene, keď niekto kritizuje ľudí, ktorí sú zhodou okolností Židia alebo politiku súvisiacu s izraelskou vládou. Som schopný to pochopiť z historického hľadiska. Myslím si však, že je to nezdravá a nebezpečná reakcia. Skutočne, mohla by podlomiť boj proti antisemitizmu a vystaviť nebezpečenstvu budúcnosť Izraela – štátu konečne zmiereného so samým sebou a so svojimi susedmi. Áno, viaceré moje diela sú neodškriepiteľne kritické voči desivej histórii nemeckého nacizmu. Prezentoval som ich v Kolíne, v nemeckom pavilóne na Benátskom bienále v roku 1993 a potom aj vo verejných „arénach“ v Berlíne, Mníchove a Grazi. Alebo ma na základe inštalácie na Whitney bienále v roku 2000 obvinili, že „zľahčujem holokaust“. Poukázal som na paralely medzi tlakom Rudolpha Giulianiho v Brooklyn Museum (na cenzurovanie diela Chrisa Ofiliho Svätá panna Mária, 1996) s nacistickým odstránením „degenerovaného“ umenia z nemeckých múzeí. Giuliani sa snažil zapáčiť katolíckym voličom v očakávaní volebného súboja s Hillary Clinton o vládu v štáte New York. Federálny sudca rozhodol, že starosta New Yorku (a bývalý sudca) Giuliani porušil ústavu.
SD: Sociológ Pierre Bourdieu vo vašom rozhovore (Free Exchange, 1995) vyjadril domienku, že umelci na rozdiel od novinárov majú moc narušiť status quo a zviditeľniť to, čo je za normálnych okloností skryté. Odkazuje najmä na tvoju schopnosť presvedčiť médiá a rozšíriť a sprostredkovať odkaz tvojich diel čo najširšej verejnosti. Som ohromený faktom, že ste už začiatkom deväťdesiatych rokoch predznamenali stratégie, ktoré pozoruhodne uplatnila skupina Yes Men. Viem, že dostali ocenenie od Creative Time. Je zaujímavé vidieť, aký ohlas u publika vyvolali ich subverzívne praktiky odhaľujúce fungovanie systému súčasného umenia. Dúfam, že ťa neuvediem do rozpakov, keď poviem, že podobná situácia by zrejme bez tvojho diela nevznikla. Čo si myslíš o skupine Yes Men a podobných aktivistoch ako Critical Art Ensemble?
HH: O mojich sympatiách ku Critical Art Ensemble už vieš. Skupina Yes Men je veľmi nápaditá a vynachádzavá, má veľký zmysel pre humor. We’re screwed (Podviedli nás), titulka na celej strane ich falošnej edície New York Post 21. septembra 2009 a titul ich filmu Yes Men Fix the World sú toho príkladom. Cena od Creative Time je absolútne zaslúžená!
Hans Haacke sa narodil v Kolíne v roku 1936. Žije a pracuje v New Yorku.
Hans Haacke, Die Fahne hoch! (Vztýčenie vlajky!), 1991, Inštalácia, pohľad do „ArgusAuge“, Propyläen (brána z 19. storočia), Königsplatz, Mníchov, © Hans Haacke / VG Bild-Kunst, foto: Philipp Schönborn. Preklad centrálneho banneru s emblémom SS: „Nástup – Nemecký priemysel v Iraku“.
Hans Haacke, GERMANIA, 1993, inštalácia, pohľad do nemeckého pavilónu na Benátskom bienále, © Hans Haacke / VG Bild–Kunst, foto: Roman Mensing.
Hans Haacke, West Bank (Západný breh Jordánu) 1994 – 27. rok okupácie, 2007/09, pohľad do inštalácie výstavy The Fear Society, Pabellón de la Urgencia, Arsenale Novissimo, Benátske bienále 2009, © Hans Haacke / VG Bild-Kunst.
Hans Haacke, Und Ihr habt doch gesiegt (A napokon ste predsa len zvíťazili), 1988. Pohľad do inštalácie na Styrian Autumn Festival, Marienplatz, Graz. © Hans Haacke / VG Bild-Kunst. Foto: Angelika Gradwohl. Dvadsiate výročie festivalu Styrian, 1988, prekrývajúce sa s päťdesiatym výročím Hitlerovho anektovania Rakúska.
Hans Haacke, DER BEVÖLKERUNG (Obyvateľstvu), 2000 – (pokračuje). Proces, inštalácia, nádvorie Reichstagu (Nemeckého parlamentu), Berlín. © Hans Haacke / VG Bild-Kunst. Foto: Stefan Müller.
Sam Durant sa narodil v Seattle v roku 1961. Žije a pracuje v Los Angeles.
