Umelecká skupina Kassaboys (Tomáš Makara, Radovan Čerevka, Peter Vrábeľ) uviedla v košických Kasárňach slovenskú premiéru projektu Symposium (po prvej prezentácii na Prague Biennale 4). Projekt predstavili tesne potom, ako ich košická výstava Museum rozčerila mediálne vody a v internetových diskusiách našich denníkov boli označení za členov maďarskej iredenty. Obrátili tak pozornosť z reakcie na náš politický suterén opäť k problémom výtvarného umenia. Konkrétne k tradičným výtvarným workshopom, sympóziám či tzv. krajinárskym plenérom. Tieto tvorivé stretnutia s koreňmi v 19. storočí sú v očiach verejnosti súčasťou zažitých predstáv o umelcovi ako o bohémovi s hlavnými inšpiračnými zdrojmi v malebnej prírode, prípadne v ženskom akte. Čitatelia tohto časopisu možno namietnu, že maliarske plenéry sú hlbokou minulosťou a podobné stretnutia a workshopy v tomto duchu sa už neorganizujú. Ale zďaleka to tak nie je. Naopak, sú jednou z hlavných náplní činnosti galeristov stredného prúdu, agendou odborov kultúry miestnych samospráv a predmetom reportáží regionálnych médií. Téma je teda jasná a k diskusii o dnešnom spoločenskom statuse umelca prínosná.
Projekt skupiny Kassaboys a predovšetkým jeho „galerijný“ výstup je však pre diváka trocha náročnejším sústom. Z videa prezentovaného v aranžovanom prostredí evokujúcom obdobie klasicizmu, ba ani zo sprievodného autorského textu nie je jasné, že sa jedná o zostrih z reálneho „výtvarného sympózia“ organizovaného skupinou Kassaboys (v nezávislom kultúrnom centre Stanica v Žiline). Totiž pozoruhodný je už koncept a samotná akcia. Skupina pozvala do Žiliny troch výtvarníkov zastupujúcich reprezentatívnu vzorku účastníkov týchto tvorivých stretnutí. Akademicky vzdelaní maliar, grafika sochár sa – nič netušiac o zámere skupiny hyperbolizovať celú akciu – stali akýmisi pokusnými králikmi. Kassaboys vytvorili laboratórne podmienky a zisťovali, čo vzíde zo stretnutia priemerného umelca so záľubou v klasike, nahej modelky, basy pív a kusu dreva či maliarskeho plátna. Snahu autorov Symposia overiť fakt, že sa na akciách podobného druhu úspešne ignorujú dejiny umenia, podčiarklo pozvanie troch teoretičiek, ktoré predčítali pripravené texty o súčasnom stave klasických médií. Zjavne ani oni veľmi netušili, o čo ide a ich prejavy boli rušené zvukom motorovej píly sochára v umeleckom zaujatí. Toľko k celej akcii.
Ako som už naznačil, autori boli postavení pred neľahkú úlohu zvoliť formu výstupu z tejto týždňovej akcie. Rozhodli sa pre dvadsaťminútové video z vernisáže s dokumentačnými prestrihmi, ktoré na nezasväteného diváka mohli pôsobiť trocha mätúco; osobne mi však rozpačité dojmy umocnila skôr aranžovaná miestnosť. Skoro celú divákovu pozornosť na seba púta inak podarené hudobné varieté Mária Chromého – akási akcia v akcii. Kassaboys tak podali divákovi kokteil, ktorého bezprostredné hodnotenia dosť kolísali.
Odhliadnuc od toho môže byť Symposium smelo zaradené do skupiny výrazných diel smerujúcich k otázkam sociálneho kontextu umenia a v tejto súvislosti najmä k prežívaniu spoločenských stereotypov a mýtov. Možno pozorovať, ako pri výbere tém striedavo prevažujú námety jednotlivých členov skupiny (odrážajúce ich vlastné umelecké projekty), pričom si dokázali udržať koncepčnú jednoliatosť. Tento spôsob tvorby nemá momentálne na Slovensku obdoby a ťažko povedať, či je to odrazom nejakého úzkostlivého individualizmu našej scény. Vzťahy smerujú skôr k českému prostrediu, akoby stále fungovala tradičná kultúrna spojnica Košice – Praha, tak živá za bývalej republiky.
Kassaboys symposium, pohľad do inštalácie, Kasárne/Kulturpark Košice, 2010, foto: Geren Terasquese.
Peter Tajkov
