Sedím v Jazz Café na Námestí Oslobodite-
ľov v Humennom. Hrá rádio Express. Ča-
kám pol hodiny na výpis z registra trestov.
Chcem požiadať o grant na ministerstve
kultúry. Musia ma preveriť. Cítim sa ako ne-
žiaduci votrelec. Čo tu vlastne ešte hľadám?
Ako je možné, že som do dnešného dňa pre-
žila? Určite je v tom nejaký háčik. Niekomu
podliezam, alebo ma niekto tlačí?
Na pošte sú štyri okienka. Dlhý rad je iba
pri jednom. Ostatné tri ženy sedia za sklom
a predstierajú zaneprázdnenosť. Pozorujem
ich ako študujú tabuľky a obracajú stránky
v šanónoch. Okienko, kde predávajú trojeurové
kolky, prijíma aj poštové zásielky,
ponúka žreby, ale aj veľkonočné pohľadnice.
Babky vyberajú pohľadnice a ľudia
nervóznejú.
Prečo vlastne tie prekliate kolky nemôžu
predávať v nejakom okienku na úrade, kde
sa žiada o výpis z registra trestov? Prečo
musím vystáť tento rad na pošte?
Dve cigánky predo mnou sa dohadujú
s hlbokým zamyslením, koľko je 50 euro
vlastne korún. Jedna víťazoslávne zdvihne
ukazovák: „Ty! Ta to budze tyšicpejtsto.“
V duchu som sa začala smiať, pretože som si
spomenula na Romana, ako sa vždy zamračí,
keď sa ho niekde vo svete opýtam: „A koľko
je to korún?“ „Preboha Kuko, však koruna
už neexistuje. Neviem, koľko je to korún!“
Pri ďalšom okienku som za pokriku sekre-
tárky nalepila kolok. Myslela som, že kričí,
lebo mi to dlho trvá. Ona škriekala, že ho
tam nemám lepiť. Pribuchla som kolok sviž-
ne, dlaňou po nenaslinenej strane. „Nie!“
„Ukradli tvoje tujky,“ povie mama namiesto
pozdravu.V poslednom kvetináči dve za-
hynuli, lebo do nich sused pravidelne lial
špinavú vodu so saponátom. Nevieme do-
pestovať nové. Sadenice vždy niekto ukrad-
ne, hoci sú priviazané železným drôtom
k plôtiku.
Vo Vihorlatskej knižnici zrušili besedy
s členmi Zeleného Kameňa. Podľa novej
riaditeľky diskusie o konzume, ochrane
lesov, hospodárskej kríze, týraní zvierat
a demokracii nie sú pre ľudí z ich cieľovej
skupiny. Skončiť majú aj noci s Andersenom
pre deti. Devätnásť zamestnancov knižnice
sa má zamerať radšej na dôchodcov.
Pracovníčky sa zapisujú do zošita dochá-
dzok. Čiara o 7:30 je červená. Kto príde
neskoro, dostane pokarhanie a príležitostne
ho môžu aj vyhodiť. Podľa toho ako často
si otvára ústa. Nepohodlných nepotrebujú.
Načo si kaziť pár rokov do dôchodku? Ešte
nejak tých 8-9 rokov musia vydržať…
„Raz, ešte za komunizmu som zo srandy
spravila do dochádzkového zošita všetky
čiary červenou. Direktor sa zasmial. Dnes by
som si tie červené linky nemohla dovoliť.“
Ak sa v knižnici organizuje nejaká beseda
– približne päťkrát do roka – je prísne zaká-
zané pripraviť pohostenie. Žiaden čaj, ani
káva. Ani keď si to ľudia prinesú, lebo rých-
lovarná konvica spotrebuje elektrinu a šálky
treba umyť. Žiadne výnimky. Neposielajte
mi tu nikoho do kancelárie, žiadna diskusia.
Zekon, Chemlon, Chemes, nemocnica, Me-
kom v priebehu polroka prepustili okolo 700
ľudí. Väčšina z nich boli vysoko postavení
manažéri. To je na mesto s 35 tisíc obyvateľ-
mi dosť – keď si predstavím, že polovica už
aj tak odišla do zahraničia.
„Ešte v piatok sa stretol s obchodným part-
nerom v Paríži, v pondelok už mal výpoveď
na stole. Vysoko špecializovaný inžinier na
chemické vlákna. Objednávky mal už na pol
roka dopredu. 58 rokov. Skončil.“
Masér na kúpalisku mi povie: „Viete čo?
Dnes sa už aj takí boja, čo sa nikdy nebáli.“
„Ty, vies čo?“ skonštatuje kamoš, „ja mám
taký pocit, že sa v tom Humennom ľudia
strašne boja. Minule som sa rozprával s chla-
píkom na ulici. Najprv sa poobzeral dookola
a potom mi pošepol úplne normálnu vec.“
„Kolegyne ma nezdravia na ulici, lebo sa
boja, že ich uvidí šéf. Boli by v nemilosti.
Ja jediná som sa mu postavila a pykám za
to,“ povie ďalšia žena.
Rozmohlo sa anonymné udávanie. Najčas-
tejšie ľudia zavolajú.
„Morálka a právo v totálnom rozklade. Mor
ty len. Močiar.“
„Veľa vedúcich pracovníkov je ľahkovážne
dôležitých!“
„Zistili, čo znamená tvorba pre tvorivého
občana. A využívajú to, napriek hrozbe stag-
nácie.“ Alta Vášová: Ostrovy nepamäti.
„Predo mnou tma, za mnou tma.“ Alta Vášo-
vá: Ostrovy nepamäti.
Skoro vo všetkých kultúrnych inštitúciách
(zariadeniach) sa rekonštruuje. Prerábajú
hajzlíky alebo chodby. Ministerstvo zaplatí
päťnásobok reálnej ceny. Zvyšky sa podelia
medzi zainteresovaných.
Na družstve alebo v kultúrnom stredisku? To
je predsa úplne jedno. Hlavne, že dožije ako
pán vedúci.
Zo strany na stranu.
„Čo si kto zobral, čo komu pripadlo.“
Všetky pracovné miesta v humenskej štátnej
a miestnej správe sú politické nominácie,
bez ohľadu na vzdelanie uchádzača.
Neviem sa rýchlo preladiť.
TODAY WE HAVE FUN FOR EVERYONE
UNOFFICIAL MAKE IT TALK
REMAPPING
Dokončila som ilustrácie k trom africkým
básniam. Jedna je o búrke, druhá o Amerike
a tretia o odchodoch. Liečim si nedostatok
poézie v mojej umeleckej praxi. To, čo som
chcela v minulosti povedať, nebolo poetické.
Ktorý slovenský kurátor by mi mohol reálne
profesne pomôcť? S ktorým by som riešila
aj niečo iné ako otváracie hodiny galérie,
zháňanie techniky a diskusiu o prevezení
a odvoze diela?
Ako môže umelcovi pomôcť kurátor, ktorý
osemdesiat percent svoju času venuje orga-
nizačným veciam? Ktorý musí kontrolovať,
aby napr. videá na výstave boli zapnuté?
„Inštalácie sú vypnuté, šetríme.“ Keď príde
divák do galérie, musí si pred každým die-
lom počkať, kým ho teta zapne. Potom teta
počká, kým si to pozriete a takto strávite na
výstave dvakrát toľko času, ako ste pôvodne
plánovali. Občas tie videá alebo technika
nefungujú, lebo ich teta nevie zapnúť…
Odchádzam vždy s pocitom, že to bola in-
štalácia o tej tete a do galérie sa už tak skoro
nevrátim. Nemá zmysel riešiť pri rôznych
výstavách stále tú istú tému.
INANIMATE OBJECTS AS MEANS OF
EXPRESSING HUMAN EMOTIONS
NO WORDS NEEDED. NOT WHEN YOU
KNOW WHAT YOU’RE DOING
Čakanie. Dala som si latte bez príchute.
Sme na tom zle, poviem si v duchu a po-
zriem sa cez výklad. Vonku je krásny jarný
deň. Z ľudí v centre mesta vyžaruje pokoj.
Majú zelenú farbu tváre, presne takú, ako
moje turistické kraťasy. Začnem premýšľať,
či to nie je egoistická poznámka. Zbadala
som kuchárku z mojej základnej školy. Po-
dopiera sa barlou a chýbajú jej zuby. Vidím
to aj cez jej zatvorené ústa. Ľudia sa nikam
neponáhľajú. Len tak prechádzajú rôznymi
smermi. „Pán Boh pri tebe stratil mierku,“
spomeniem si na vetičku od Zuzanky. „Vy-
rástla si na plné dvere.“
Neporovnávam.
Nemá záznam v Registri trestov GP SR.
Lucia Nimcová
