TVORIVÁ SKUPINA výtvarníkov Syzýgia fungovala v rokoch 1988 až 1992. Jej členmi boli študenti VŠVU Gabriel Hošovský, Miloš Novák, Martin Knut a výtvarník vtedajšej alternatívnej scény Rudolf Sikora (neskôr sa k skupine pridal aj filmár Pavel Pochylný).
Syzýgia je pomenovanie pre zhodné javy, ktoré sa niekedy javia ako protichodné. Pre skupinu ho v slovníku objavil Miloš Novák ako posledné slovo začínajúce na písmeno s. Ostatní členovia boli názvom nadšení, pretože výstižne charakterizoval to, čo spoločne zažívali.
Traja mladší výtvarníci už dlho nepôsobia na výtvarnej scéne, napriek tomu skupina pripravila v spolupráci s Jiřím a Janou Ševčíkovcami rekapituláciu obdobia ich aktívnej tvorby. Konala sa v troch týždňových etapách na mieste ich prvej galerijnej prezentácie – vo Výstavnej sieni SVÚ v Bratislave. Zdá sa, že primárnym cieľom výstavy bola vlastná sebareflexiaa hlavne pripomenutie obdobia spred 20 rokov. (Podľa ich kolegu Jiřího Davida to bola „obhajoba vlastních pozic a rekonstrukce paměti“.)
História spoločného súzvuku troch študentov VŠVU sa začala v druhej polovici 80. rokov počas ich štúdia. Hoci študovali architektúru, viac ich v tom čase zaujalo výtvarné umenie. Narozdiel od ich kolegov na škole sa mu začali venovať s plným nasadením. Tým, že oficiálne neštudovali v žiadnom ateliéri, boli v istom zmysle oslobodení od politicko-spoločenských rituálov panujúcich v tom čase vo výučbe voľného umenia. Z tohto dôvodu nemuseli prejsť povinnými angažovanými zadaniami v štýle „riedenej“ moderny, prevládajúcej koncom 80. rokov v rámci oficiálne tolerovaného výtvarného umenia. Na architektúre si povinné zadania splnili a vo voľnom čase sa na vlastnú päsť pustili do štúdia a spoznávania súčasného českého a slovenského umenia. Rozhodli sa pre priamy kontakt s výtvarníkmi a teoretikmi, výhodou ktorého boli osobné kontakty a bezprostredný zážitok z rozhovorov s konkrétnymi osobnosťami. Stretnutia s výtvarníkmi staršej generácie a s ich tvorbou muselo byť pre mladých ľudí dôležitým stimulom a iste pôsobilo inšpiratívne; nie v zmysle konkrétneho formálneho vplyvu, ale ako zdroj energie. Trojica študentov svojimi „spanilými jazdami“ získala na tú dobu jedinečný prehľad o aktuálnej tvorbe výtvarníkov pôsobiacich mimo oficiálnej scény. Najbližší kontakt nadviazali s Jurajom Melišom a s Rudom Sikorom. Veľký vplyv mali aj ich kontakty s mladými výtvarníkmi v Prahe, ktoré viedli k ich účasti na prehliadkach mladého umenia v alternatívnych priestoroch. Zúčastnili sa už na I. stretnutí českých a slovenských mladých výtvarníkov na Střeleckom ostrove v Prahe (1986), výstavy diel medzi stromami v parku. J. Meliš zorganizoval II. stretnutie na dvore svojho domu v tom istom roku. V roku 1987 sa v ateliéri R. Sikoru konala prvá výstava Syzýgia, ktorej sa okrem budúcich členov zúčastnili aj Tomáš Císařovský, Jiří David a Marek Hlupý z Prahy. Samotné založenie tvorivej skupiny nasledovalo až po prvej výstave, 18. januára 1988. Vtedy sa to stretlo s istými pochybnosťami zo strany kolegov, ktorí podobné deklaratívne zoskupovania nepovažovali za nutné. Mnohí nechápali predovšetkým spojenie mladých s generačne oveľa straším R. Sikorom. Samotní aktéri tvrdia, že nápad vznikol spontánne a prirodzene. Prekvapujúce spojenie vysvetľujú priateľským prístupom R. Sikoru, jeho otvorenosťou a nadšením pre nové aktivity. Isté je, že skupinové iniciatívy majú svoje opodstatnenie a sú ľahšie zaraditeľné do príbehu dejín umenia ako aktivity jednotlivcov. Z tohto pohľadu sa táto stratégia ukázala ako správny krok. Nasledovala druhá ateliérová výstava u R. Sikoru v máji 1988.
Členovia skupiny sa v rokoch 1987-88 zúčastnili viacerých neoficiálnych a polooficiálnych aktivít: výstava Konfrontace VII. vo Svárove (1987), III. Stretnutie mladých českých a slovenských výtvarníkov – Výtvarné hody (1987) v dome J. Šramku v Čunove, X. výstavy ku koncertu Čertovo kolo (1987) organizovanej L. Snopkom, alebo Prešparty ´88 v priestoroch Múzea SSR Prešove. Iniciátormi boli Dušan Štraus, Stano Šalko a Jozef Švač z Prešova. Tým, že sa konala mimo centra, podarilo sa zostaviť prekvapivú sondu do aktuálnej tvorby významných autorov alternatívnej scény z Čiech a Slovenska. Tretia výstava Syzýgie bola pripravená kurióznym spôsobom vo výstavnej sieni ZSVU na Dostojevského rade. Rudolf Sikora v rámci svojej samostatnej výstavy prenechal na tri dni priestor svojím mladším kolegom. Ich diela tak „prepašoval“ na povolenú výstavu v oficiálnom galerijnom priestore.
Členovia Syzýgie boli aktívni počas revolučných novembrových dní, mladí v rámci študentského hnutia, Sikora ako jeden z lídrov VPN. Zmena režimu priniesla nové možnosti a výzvy. Martin Knut a Miloš Novák v roku 1991 absolvovali štúdium u Rudolfa Sikoru, ktorý sa stal pedagógom na zreorganizovanej VŠVU. Začiatkom 90. rokov sa traja mladí zúčastnili viacerých výstav doma aj v zahraničí (Predjarie, Galerie hl. města Prahy, 1990, Slowakische Kunst Heute, Galéria mesta Esslingen, 1990, Genius Loci, PGU Žilina, 1991, Exteriér V., Bratislava, 1991, Prešparty – Nový sen, UBS, Bratislava, Ostrava, Praha, 1992, a pod. Napriek tomu sa ich umelecká dráha skončila. Nové možnosti sa otvorili aj v iných sférach a všetci traja sa sebe vlastným spôsobom sústredili na inú oblasť záujmu.
Ako hodnotiť pôsobenie Syzýgie? Je to časovo jasne vymedzená, uzavretá kapitola. Napriek pomerne krátkemu aktívnemu obdobiu predstavuje tvorba troch mladých autorov neprehliadnuteľný vklad do umenia konca 80. rokov. Ich maľby sa od diel ostatných mladých výtvarníkov odlišujú predovšetkým mierou spoločenskej kritiky, najmä v diele Gabriela Hošovského. Jeho ironické komentáre vizuálneho štýlu minulého režimu nestrácajú zo svojho sarkazmu ani dnes. V tvorbe všetkých troch prevláda abstrakcia. Znaky, plochy, priznané gestá a geometrické štruktúry sa prelínajú, sú kladené na plátno absolútne slobodne. Nič nesprostredkujú, len momentálny vizuálny vnem. U každého z autorov je možné sledovať aj vlastnú osobnú líniu. U Hošovského zastáva pevné miesto figuratívny námet, často ako vzdialený, zvláštny prepis skutočnosti privlastnenej z fotografie. Inokedy do popredia preniká irónia, komiksové znázornenia národných rozprávok, citácie vizuálu reklamy, transparentov či existujúcich obrazov iných výtvarníkov. Miloš Novák si takisto privlastňuje vizuálne schémy prorežimného grafického dizajnu. Inokedy pracuje s písmom, podpismi národných dejateľov, s fotografiamia podpismi pedagógov či inými písmovými a obrazovými prvkami. Vyhraňuje sa vo vlastnom štýle expresívnej geometrie, kde podstatnú úlohu hrá farba a tvar. U Martina Knuta spočiatku takisto prevláda osobný expresívny symbolizmus, znaky, fragmenty reálií bez vzťahu a zmyslu. Neskôr sa jeho maľba vykryštalizuje do osobitej verzie figuratívnej maľby, v ktorej sa mieša symbolizmus, snovosť, totálna abstrakcia neutrálneho pozadia s konkrétnymi až popisnými detailmi reality. Maľba získava zvláštnu jemnosť a pôvab rozprávky, ktorej obsah zostáva nejasný.
Členovia Syzýgie menili štýly a prístupy, hľadali, popierali a nachádzali nové podnety a zdroje. „Robili sme tak, lebo to bol náš život. Reagovali sme na to, čo bolo okolo nás ako ľudia, až potom ako umelci. Vyjadrovali sme svoje pocity z tej doby,“ hovorí o zmýšľaní tej generácie ich súputník Dušan Štraus. Mnohé diela prezrádzajú, že sú tvorbou študentov vo fáze hľadania vlastnej cesty. Ojedinelá u nich je melanchólia a jasné zaujatie pozícií k vtedajšej spoločenskej situácii. Irónia zostáva silná a dodnes živá. Významným prínosom tvorby Syzýgie je bezprostrednosť a dynamika. Problémom členov Syzýgie je ukončenie ich aktívnej tvorby. V súčasnosti sa síce vracajú k vlastnej tvorbe, ale ich dielo z obdobia 1987–1992 je uzavreté. Je pevne ukotvené v danom časovom období a predstavuje nespornú hodnotu v rámci slovenských dejín umenia.
Gabriel Hošovský, Bez názvu, 1989, 280×360 cm, akryl na plátne.
Miloš Novák, Bez názvu, 1987, 145×145 cm, akryl na plátne. Martin Knut, Poľnohospodársky motív, 1990, 80×80 cm, akryl na plátne. Foto: Martin Petrík.
Sabina Jankovičová je teoretička umenia.
