Jiří Kovanda je umelec, ktorého dielo zo 70. rokov pozostáva z toho, čo on sám nazýva „akcie“. Vzhľadom na performatívny charakter týchto intervencií a obdobie, kedy vznikali, bol Kovanda často porovnávaný s Viedenskými akcionistami v Európe a konceptuálnymi umelcami ako Chris Burden a Vito Acconci v USA. Jeho site-specific inštalácia White Blanket v hlavnej sále viedenskej Secesie je podstatne viac umiernená ako typicky znepokojivé diela vyššie spomenutých konceptuálnych umelcov a Akcionistov.
Hneď po vstupe do sály diváka upúta rozsiahlosť bieleho priestoru napĺňajúceho galériu. Všadeprítomná bielosť však neevokuje pocit ničoty, ako by sme si mohli myslieť. Stena, ktorá dosahuje len do úrovne očí, rozdeľuje Secesiu sériou výklenkov a výbežkov. Svojím architektonickým umiestnením napĺňa priestor a zároveň ním návštevníka vedie. Divák ledva vidí ponad ňu – čo spolu s klaustrofobickými výklenkami potvrdzuje spojitosť Kovandovej tvorby s Burdenom, Acconcim a Akcionistami. Stena je podobne tajomná a znepokojujúca – je akousi hrou, ktorej súčasťou je aj divák, či sa mu to páči alebo nie.
Rozsiahlu belobu inštalácie narúša niekoľko obyčajných objektov: najprv žltý zmeták opretý o stenu, červená lampa, modrá orchidea na podstavci, stolička umiestnená v kúte sály a nakoniec biely paplón a poduška ako veľmi skromné lôžko. Secesia v texte k White Blanket uvádza, že „podtext vystavených objektov naznačuje erotické konotácie.“ To je možno pravda čo sa týka podtextu objektov, ale navonok estetika White Blanket postráda akúkoľvek zvodnosť. Výstava stavia návštevníka do pozície voyera aj jeho obete, diváka aj subjektu. Kovandovi sa podarilo vytvoriť reduktívnu a nehlučnú inštaláciu, ktorá však vzbudzuje znepokojujúci pocit, že umelcova ruka je tu naďalej prítomná a ticho, ale rázne ovplyvňuje divákovu skúsenosť.
Jiří Kovanda, White Blanket, 2010, pohľad do inštalácie v budove viedenskej Secesie, foto: Wolfgang Thaler.
Alexander Ferrando