EDITH JEŘÁBKOVÁ: Odkiaľ máš modré sako, ktoré používaš pri svojich perfomance?
Oskar Dawicki: To nie je moje sako. Priniesol ho pre mňa jeden kamarát z Londýna, ale príliš mi nesedí. Takže keď si ho oblečiem, vždy sa dostanem do takého sebakritického rozpoloženia. Som do neho taký zakrútený.
EJ: Vyzerá to, že si posadnutý trápnosťou, absurdnosťou a grotesknosťou. Poukazuje to – spolu s históriou poľského umenia – na prítomnosť pátosu?
OD: Čo sa týka histórie, vždy predpokladám, že aj mňa ovplyvnila, tak ako všetko ostatné; rovnako je to s tým, čo robím – aj keď si myslím, že moja osobná skúsenosť s absurditou je pre moje dielo dôležitejšia. No áno, poľská história je v tomto smere nesmierne štedrá…
EJ: Veľa tvojich diel je postavených na veľmi jednoduchom koncepte. Chceš sa zaoberať starými klišé konceptuáneho umenia a popri tom s nimi pracovať – a zároveň sa od nich oslobodzovať?
OD: Áno, pre mňa je dôležitý priamy a účinný koncept. Nezaujíma ma takzvané konceptuálne umenie ako kánon. V Poľsku je prítomné jeho osobité dedičstvo z istého obdobia. Autori ako Zbigniew Warpechowski alebo Jan Świdziński sú pre mňa osobne oveľa dôležitejší ako Dan Graham alebo Bruce Nauman.
EJ: Často používaš neodadaistický humor, ktorý smeruje k širšej sociálno-politickej metafore – snehuliak s kovovými gombíkmi, na ktorých sú vyryté citáty z meditácií Marka Aurélia po grécky, zamknutý v chladiacom boxe alebo figovník s listami v tvare konope…
OD: Nezaoberám sa samostatne sociopolitickým dosahom mojich diel; ten majú tak či tak – a vo všeobecnosti sa mi zdá idea kontrolovania zmyslu diela dosť nudná.
EJ: Hlavné procesy tvojej komunikácie prebiehajú prostredníctvom sebareflexie a reflexie prostredníctvom inej osoby – oholil si si predlaktia a prilepil chlpy z pravej ruky na ľavú a naopak, prepašoval miniatúrny autoportrét na plagáty navrhnuté reklamnou agentúrou, v ktorej si pracoval, najal súkromného detektíva, aby ťa sledoval… Reprezentuje Oskar Dawicki opak Barthovej „Smrti autora“?
OD: Myslím si, že je úplne v poriadku, že „autor“ je mŕtvy, a vtedy je aj jednoduché
urobiť pitvu – to, čo robím ja, je skôr vivisekcia. Som stále tak trochu živý, robím ju sám na sebe. Aspoň môžem byť ako umelec čestný, keď to robím potme, bez svetla, a preto je to smiešne a bolestivé. Mám veľký rešpekt k publiku – ale to, že používam sám seba, mi skrátka umožňuje mať všetko pod kontrolou.
EJ: Tvoje osobné témy sa zlievajú s témami skupiny Azorro, ktorej si bol od roku 2001 členom. Ako sa líšia tieto dva prístupy?
OD: Azorro je najlepší nápad na skúmanie ďalších nápadov. Robiť to v skupine a pracovať na základe takéhoto modelu je istým spôsobom bezpečné, ale najmä poučné. Má to svoju dynamiku; je to ako sviečka. V istom momente skrátka dohorí.
Oskar Dawicki sa narodil v roku 1971 v Krakove. Žije a pracuje vo Varšave. Od roku 2001 je členom skupiny Azorro. Vybrané samostatné výstavy: 2009: Raster, Varšava. 2008: Witryna, Varšava; Espace Piano Nobile, Ženeva; BWA, Zielona Gora (PL). 2007: Poľský inštitút, Paríž. 2005: Centre for Contemporary Art, Varšava.
Caprile, 2007, detail inštalácie v Poľskom inštitúte, Paríž, foto: Nicolas Grospierre;
Dziesięć tysięcy (10.000), 2008, detail inštalácie, Witryna, Varšava;
Initials, 2009, Otrava na potkany, lepidlo, kartón, 22×33 cm. Všetko courtesy Raster, Varšava.
Edith Jeřábková je kurátorka. Žije a tvorí v Prahe a Olomouci. Copyright Flash Art International.
