PAVLÍNA FICHTA ČIERNA & ANTON ČIERNY by

by 11. 10. 2010

V galérii Space sa v auguste 2010 uskutočnila výstava Pavlíny F. Čiernej a Antona Čierneho, kurátorkou bola Katarína Slaninová. Vo veľkom výstavnom priestore sa celá videoinštalácia zhustila do menšieho priestoru – nafúknutého záchranárskeho stanu. Videá oboch umelcov boli premietané vo vnútri na podlahu stanu a najmä na jeho okná. Témou výstavy sú návody, súhrny pokynov a inštruktáže, ktoré sa denne objavujú v našich životoch vo forme odporúčaní či inštruktážnych videí.

Prezetnované videá pokračujú v línii ich osobitej tvorby. Anton Čierny vo svojich videách spracováva vzťah k vonkajšiemu priestoru, tvorbe in-situ na verejných miestach. Na videách tak vidíme hraničný stĺp medzi Slovenskom a Poľskom – na ňom autor buduje novú architektúru hniezda ako recykláciu politického objektu v prirodzenom prostredí (Hniezdo, 2010). Ďalšie video sa odohráva na pozadí novovzniknutej architektúry – bulváru Eurovea a sochy Štefánika v Bratislave, kde autor na seba pripevňuje prázdne PET flaše a následne skáče do Dunaja (Dolu riekou, 2010). Obe videá rozvíjajú kritický postoj k mocenskému zákulisiu rozhodnutí spätých s tvorbou verejného priestoru a to, čo od neho mocní čakajú späť (komerčné využitie, vytýčenie územia).

Videá Pavlíny Fichta Čiernej smerujú k videoportrétom či videoautoportrétom. Citeľná je tu intimita, ktorá posilňuje výpoveď, pričom autorka ponecháva videám naratívnu rovinu. Tá je dôležitá – ak si odmyslíme „obraz“, pokojne by niektoré jej videovýpovede mohli existovať v literárnej podobe. Silný príbeh prevádza statický záber na kvetináč a ruky, ktoré presádzajú kvet (Presádzanie – Repositioning, 2010), inak je rozprávaním ženy, ktorá má diagnostikovanú psychiatrickú poruchu. Jej celkové poznatky o tom, ako sa vyhnúť niektorým životným traumám, následným posunom psychiky a komplikáciám rodinných vzťahov je jedným z najlepších návodov, aký som kedy videla. Presádzanie je druh aktivity, ktorá je opakovaná a terapeutická. Postprodukčné vylepšenie obrazu neuvidíme ani vo videu Terapia (2010), kde autorka reflektuje svoje nevyhnutné a každodenné užívanie liekov, ktoré je povýšené na akýsi rituál. Širokouhlá kamera vyvoláva dojem nazerania do súkromného priestoru ako do kukátka, a rýchly strih dynamizuje dej.

Návody v podaní oboch autorov hovoria o každodenných témach kritickejšie a intímne – rozhodne sú však bližšie človeku ako príbalové letáky liekov alebo motivačné knihy.

Pohľad do inštalácie výstavy PAVLÍNY F. ČIERNEJ a ANTONA ČIERNEHO, 2010, foto: Martin Marenčin.

Ivana Moncoľová

More stories by

Ivana Moncoľová