BRATISLAVSKÝ MESIAC fotografie už po dvadsiaty raz v novembri predstavil návštevníkom viac ako tri desiatky fotografických výstav a ďalšie sprievodné akcie. Patrí teda k festivalom s tradíciou a od roku 2006 je aj súčasťou európskeho Mesiaca fotografie, spolu s festivalmi v Ríme, Moskve, Paríži, Viedni, Luxemburgu a Berlíne. Počtom výstav patrí k menším a obsiahnuteľnejším. Veľké festivaly vo Viedni či Paríži s viac ako sto výstavami sa stávajú neprehľadnými a aj tých pár skutočne dôležitých akcií, ktoré ponúkajú, môže neinformovaný divák prehliadnuť. Na druhej strane spomínané festivaly majú omnoho vyšší rozpočet a lepšie inštitucionálne zázemie, čo im umožňuje pripraviť nákladnejšie projekty. Bratislavské publikum však videlo vďaka domácemu mesiacu fotografie množstvo svetových autorov ako napríklad AES +F, Christian Boltanski, H. C. Bresson, Sebastiao Salgado, August Sander, Jindřich Štreit, Josef Koudelka, Micha Bar-Am, Duane Michaels, Edward Burtynsky, William Klein, Annie Leibowitz, Helmut Newton, Keith Carter, Sally Man, Arnulf Rainer, Mario Giacomelli, Roger Ballen, Nick Waplington, Martin Parr. Najvyššie kritérium by zniesli aj mnohé z kolektívnych prehliadok mapujúcich určitý žáner, časové obdobie, geografický aspekt, tiež niektoré z výstav regionálnych autorov a výstavy, ktoré sa zaoberali históriou média fotografie.
„Stretnutie piatich kontinentov“ s piatimi výstavami autorov z rôznych svetadielov bolo leitmotívom jubilejného dvadsiateho ročníka. Aj keď to boli kvalitné výstavy a patrili k tomu najlepšiemu, čo festival ponúkol, spojitosť medzi nimi bola iba vykonštruovaná. Martin Parr je jedným z najvýznamnejších svetových fotografov. Keď tu v roku 1994 na Mesiaci fotografie vystavoval v rámci kolektívnej prehliadky British documentary practice since 1960 spolu s Paulom Grahamom, Johnom Kippinom a ďalšími autormi, spôsobil mi vizuálny šok. Nechápal som, čo sú to za ľudia na jeho fotografiách a zdalo sa mi, ich nafotili niekde mimo našej planéty. Luxury je titul výstavy a knihy, ktorú nám v Bratislave Martin Parr predstavil v tomto roku a je o luxuse, bohatstve, konzume, móde, svetskej sláve a poľnej tráve. Nešokuje ma to už, podobné reálie poznám aj zo Slovenska a aj jeho obrazové riešenia sme si už všetci implementovali do svojho vizuálneho registra. Jeden deň som ho sprevádzal po Bratislave a ocenil som jeho typický anglický humor. Spolu s Gerrym Badgerom pripravuje tretí zväzok publikácie o najlepších fotografických knihách, a tak hľadal knihy slovenských fotografov. Martin Martinček a Ladislav Bielik pribudli do jeho 12-tisíc zväzkovej knižnice fotografických kníh. Na osobnej návšteve Karola Kállaya veľmi ocenil jeho knihu Deň plný zázrakov zo začiatku šesťdesiatych rokov. Chien Chi Chang je ďalší fotograf zo slávnej agentúry Magnum, ktorý tento rok vystavoval v Bratislave a tiež osobne pricestoval na festival, kde viedol workshop. Pochádza z Taiwanu a žije striedavo tam a v New Yorku. Známy je predovšetkým dlhodobým cyklom fotografií z newyorskej štvrti Chinatown, ktoré sa zaoberajú integráciou menšiny a narušením rodinných väzieb, vyplývajúcich z emigrácie. V galérii Medium predstavil svoj súbor Reťaz. Ide o snímky z psychiatrickej liečebne na Taiwane, kde sú pacienti z terapeutických dôvodov spojení do dvojíc reťazou. Chien Chi Changa možno priradiť k tradičnejším humanisticky ladeným dokumentaristom, aj keď v svojej práci často využíva multimédiá.
Malick Sidibé pochádza z Mali. V roku 1958 si otvoril v Bamaku svoj ateliér a venoval sa portrétnej fotografii a dokumentovaniu pop kultúry v malijskom hlavnom meste. Jeho fotografie sú nákazlivo veselé a to je dôvod, prečo je taký obľúbený a často oceňovaný (Hasselblad Award, Golden Lion z Benátskeho Bienále, ICP Infinity Award). Aj na najaktuálnejšej výstave World Press Photo na Mesiaci fotografie získal prvé miesto v jednej z kategórií.
Polixeni Papapetrou je z Austrálie a inscenuje fotografie podľa literárnych postáv a mýtov. Často pracuje s maskami a jeden z jej súborov, kde nasadzuje prevažne detským modelom zvieracie hlavy, mi pripomenul román Milana Kunderu Život jeinde. Obrovskú a zmysluplnú prácu pri výbere z ruského štátneho archívu literatúry a umenia urobili Jevgenij Berezner, Natália Tarasovová a Irina Čmyreva. Fotografické príbehy 1840 – 1950 sú úžasnou výstavou o ruskej spoločnosti a o ruskej fotografii. Maxim Dmitrijev, Georgij Zelma, Boris Ignatovič, Dmitrij Deďabov, El Lisitsky, Max Alpert, Lázsló Moholy-Nagy, Moisey Nappelbaum, Alexander Rodčenko, Ivan Šagin, Arkadij Šiškin, Abram Šterenberg a mnoho ďalších známych aj neznámych fotografov a umelcov bolo na výstave, ktorá si zaslúži v hodnotení absolutórium.
Ruskú fotografiu v jej aktuálnej polohe prezentovala Anastasia Chorošilovová na výstave s názvom 9,5 %. V Nemecku žijúca autorka predstavila súbor s centrálne zachytenými postavami žien v uniformách. Fotografie, podobne ako celá jej tvorba, sú snímané s dôrazom na typologizáciu postáv a sociologický popis. Autorke však nestačí byť fotograficky vecná. Podobný spôsob (zjednodušene povedané ako August Sander) snímania je dnes populárny, lebo je veľmi efektívny. Týmto štýlom je nafotený aj súbor Priemerní Poliaci od dvoch autoriek združených v skupine Zorka project. Tento projekt však ostal pri sociologickom popise a chýba mu pridaná umelecká hodnota.
Tradične sa na jeseň v Bratislave predstavuje niektorá z fotografických škôl, tentokrát je to Opavská škola fotografie v Open gallery. Ide o zúžený výber z výstavy k 20. výročiu školy. Precízna selekcia diel tejto pútavej prehliadky je zameraná na práce terajších študentov a nedávnych absolventov. Branislav Štepánek nachádza v bežnej produkcii pornopriemyslu analógie s dielami svetových umelcov. Vtipné, niekedy rozpoznateľné bez pomocnej barličky, inokedy s pomocou popisky. Otázka je, prečo autor nachádza analógie práve v pornoproducii a nie v seriáloch slovenskej televízie či v živote hmyzu. Je to vtipná hra pre intelektuálov, no z pohľadu pravdepodobnosti predpokladateľná.
Pavel Maria Smejkal v súbore Fatescapes z ikon žurnalistickej fotografie v počítači odstraňuje ľudské postavy a necháva iba krajinu. Vymazávanie určitých nepohodlných politikov z oficiálnych snímok nie je v histórii našej fotografie nič nové, tam však boli dôvody pragmatické. Tvorivým zásahom sa to stáva napr. v Kvetanovych New City‘s (2001) alebo Home (2000 – 2003). Niečo zmizne, podobne ako u Smejkala, a to je celý vtip. Pointa je v tom, že nie celý. Pavel Maria Smejkal je finalista súťaže Critical Mass Book Award práve so súborom Fatescapes, ktorej publikovanie je hlavnou cenou súťaže. Je príjemné vidieť, že škola dokáže urobiť silnú výstavu aj bez svojich známych absolventov (ako Jiří Macků, Dita Pepe, Tereza Vlčková, Barbora a Radim Žúrkovci). Hovoriť o „opavskej škole“ je trochu trúfalé, ale má už za sebou dvadsať rokov slušnej práce. Akadémia výtvarnych umení z Poznane predstavila svojich študentov v galérii PF 01. Podobne ako škola z Opavy prezentovala predovšetkým aktuálne práce a tak bolo zaujímavé ich porovnanie – aj s prihliadnutím na fakt, že „Opava“ je v Poľsku mimoriadne populárna a študuje tam mnoho poľských študentov. Dajú sa tu nájsť skôr podobnosti ako jednoznačné smerovanie niektorej zo škôl.
SNG predstavila menej známu tvorbu Františka Drtikola z obdobia 30. rokov 20. storočia zo zbierok UMPRUM v koncepcii Jana Mlčocha. Výstava fotografií spisovateľa, výtvarníka a filozofa Stanislawa Ignacy Witkiewitza z 20. a 30. rokov divákom umožnila vidieť jeho autoportréty a záznamy performancií, kde sa štylizuje do rôznych psychických stavov a požíva rôzne identity. Aurel Hrabušický pripravil ďalšiu príjemnú výstavu – Ján Cifra a jeho realistické, prevažne neznáme fotografie z 50. rokov. Bohunka Koklesová vybrala zo Slovenského národného archívu kolekciu oficiálnych fotografií z obdobia slovenského štátu pod názvom „V tieni tretej ríše“. Pre mňa táto navonok nenápadná výstava predstavuje jeden z vrcholov festivalu. Nie náhodou rovnomenná kniha od autorky projektu získala v kategórii historické publikácie tretie miesto v súťaži o najkrajšie fotografické knihy zo strednej Európy (prvé miesto dostala Česká fotografia XX. storočia od Vladimíra Birgusa a Jana Mlčocha). Prvenstvo v kategórii súčasnej fotografickej tvorby si celkom nepochopiteľne odniesla kniha ľúbivých farebných obrázkov Vladimíra Židlického.
Výstava „Nepokojné médium“ mapovala posledné dve dekády fotografie na Slovensku. Nestala sa ani prehľadovou výstavou, pretože len na príklade výtvarníkov pracujúcich s fotografickým médiom uviedla napríklad autorov ako Radovan Čerevka, Petra Feriancová, Pavlína Fichta Čierna, Daniel Fischer, Viktor Frešo, Marek Kve-tan, Galina Lišáková, Peter Rónai, Rudolf Sikora, Jana Želibská, pričom vynechala nemenej dôležitých autorov ako Richard Fajnor, Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chişa, Martin Piaček, Svätopluk Mikyta, Juraj Dudáš a Ivan Dudáš, Ivor Diosi, Cyril Blažo, Roman Ondák, Jaroslav Kyša, Peter Kalmus, Vladimír Kordoš, Ľubomír Ďurček, Július Koller, Erik Binder, Filip Jurkovič, Tomáš Makara, Magda Stanová a iní. Nestala sa ani výstavou tematickou. Obsahovala síce niekoľko „trendových“ kapitol, ktoré však spolu nedávali zmysel, neboli naplnené obsahom a pokojne mohli byť nahradené inými, alebo tam nemuseli byť vôbec. Martin Parr o výstave povedal, že je „fresh“ a vypýtal si kontakt na Smejkala. Povedal, že nepozná nijakého slovenského fotografa. Presne vedel, kde a na čom pracuje momentálne Martin Kollár. Chýbalo mu miesto, kde sa ľudia z festivalu neformálne stretávajú. Mesiac fotografie v Bratislave má dvadsať rokov, symbolicky to ukázala výstava plagátov z jednotlivých ročníkov vo Francúzskom inštitúte, s podporou ktorého kedysi vznikol. Ďalšie ročníky už vraj budú s uniformným plagátom s novým logom. Ostanú nám nostalgické spomienky na ten prvý spred dvadsiatich rokov s fotografiou Helmuta Newtona, ďalšie od Kamila Vargu, Doroty Sadovskej či Daniela Fischera. Boli nádherne neanonymné a patrili do jesennej Bratislavy ako pečené gaštany.
ANASTASIA KHOROSHILOVA, 9,5 %, Plus, Colonel K., 120×96 cm, 2005;
CHIEN CHI CHANG, Reťaz, 1998;
LADISLAV ROLLER, Deň matiek v Bratislave, Defiléskočiarikmi,1939.
Jozef Ondzik je fotograf.
