Z výstavy Pode balu, predstavujúcej výber z ich viac než desaťročnej tvorby, odchádzam ponížená a dotknutá. Nadrozmerné obrazy sudcov, ktorí rozhodovali aj v politických procesoch a ktorí sú dodnes aktívni (Malík Urvi II), bývalí agenti ŠTB a ich hviezdna kariéra po roku 1989 (Malík Urvi I), zdokumentované osudy domov po odsune sudetských Nemcov (Zimmer Frei) – prenasleduje ma pocit, že som videla niečo, čo som vidieť nemala a čo malomeštiacka spoločnosť rada necháva medzi štyrmi stenami (určite nie tými galerijnými). Uzatváranie sa do sféry súkromného je priamo úmerné depolitizácii, ale aj demoralizácii spoločnosti, o čom skvele vypovedá práca Pode bal se mazlí pozostávajúca z rekvizít „domnelej“ akcie z ateliéru – plyšového gauča s vankúšmi vo forme fašistického a komunistického symbolu. Sotva nájdeme materiál dokonalejšie symbolizujúci malomeštiactvo ako plyš. Zmocňuje sa nás zahanbenie? Ak áno, ide tu len o apel na svedomie? Je pravda, že umenie Pode balu má agitačný rozmer. Často pri tom využíva formu plagátu, tradičného agitačného média, zjednodušenú, zdeformovanú výpoveď a priame oslovenie. Ako trebárs v inštalácii City Lights, ktorá mapovala dedičstvo normalizačných postojov. Na jednom stálo – „Také se teď musíte smát tomu, že jste se kdysi strachoval, co se s Vámi stane za to, že jste měl komunistickou funkci?“ Môj pocit hovorí práve o zastrašení a komplictve, ktoré neskôr reflektujem ako produkt samotného násilia (aj ideologického). To vždy sprevádza a zároveň bráni otváraniu traumatických bodov kolektívnej skúsenosti, v tomto prípade násilných odsunov, kolaborácie s fašizmom i komunizmom. Je trauma prekonaná, keď sa na nej musíme smiať – alebo práve naopak potvrdzuje cynizmus aktérov na úkor mlčiacich obetí? Umenie Pode balu je politické nielen v tom, že aktivizuje diváka či preberá na seba funkcie „nefungujúcich“ verejných inštitúcií. Ale predovšetkým v tom, ako vyhľadáva mlčanie, ktoré je vždy prvým dôkazom o traumatickej povahe skúsenosti, v ktorej JA a TY vystupujeme ako reálni aktéri. Viac než desať rokov nás Pode bal konfrontuje s našimi dejinami, o rozpade Československa ale mlčí. Dôkaz traumatickej skúsenosti.
Pohľad do inštalácie PODE BAL s printami Malík Urvi, 2010, Košice, Kasárne, foto: Tomáš Makara;
Pode bal se mazlí, 2006, inštalácia, foto: archív Pode bal.
Ivana Komanická
