Pražská galéria MeetFactory rozbehla v apríli 2010 nový výstavný priestor s rozmermi 9 x 10 x 11 metrov s výstižným názvom Kocka. V kurátorskej koncepcii Dušana Zahoranského prezentuje v trojtýždňových intervaloch autorov najmladšej domácej i svetovej scény.
V tomto veľkorysom priestore sa v auguste dostalo pozornosti i dvom slovenským autorom, Petrovi Barényimu a Eji Devečkovej, ktorí si do projektu s názvom Zakázané uvoľnenie prizvali českého videoumelca Ivana Svobodu. Všetci traja patria ku generácii autorov „interpretujúcich“ a reflektujúcich videoartom životné situácie. Video vo vizuálnej kultúre chápu ako ustálenú formu, a preto svoju pozornosť sústreďujú na posúvanie jeho možností v rámci obrazovej výpovede. Siahajú po filmovom jazyku: strih scén, využívanie priestoru alebo dopovedanie situácie textom – ako je to v prípade videa Ceasar V. od Ivana Svobodu. Avšak filmový „fajnšmeker“ mohol pociťovať neistotu pri sledovaní jednotlivých videí. Napriek vybranému jazyku narábali autori s naratívnosťou príbehu svojsky, balansovali na hrane banality, fikcie, zámerného absentovania pointy – či zložitého kódovania príbehu.
Peter Barényi ponúkol v trojprojekcii Objatie (2010), doplnenej o doma vyrobenú zvonkohru, pohľad do vlastného súkromia. V objatí citlivo performoval poslednú rozlúčku s matkou. Eja Devečková sa prezentovala niekoľkými prácami: za všetky spomeniem prácu Videotutoriál (2010), ktorý poskytuje divákovi v primárnej rovine návod na správanie sa v galérii, pričom sekundárne nabáda diváka k prečítaniu tlačovej správy, kúpe katalógu či odbornej literatúry, ktorá môže pomôcť pri interpretácii diela. Ivan Svoboda vo videu Ceasar V. (2009) vykresľuje príbeh dievčaťa, ktorá sa stará o psa a byt v neprítomnosti ich majiteľa. Umne spojil reálie mesta (Praha) s fiktívnym príbehom, odkazujúcim k filmu Cube (1997) o rozbitom čajníku a neriešiteľnosti jeho reparácie.
Koncept predstavenia digitálneho videa prostredníctvom autorov, ktorí doň prinášajú nové postupy pôsobil zaujímavo. Narazil však na problém obsahu videí. Na jednej strane bola intímne ladená výpoveď Petra Barényiho, na druhej fiktívny príbeh Ivana Svobodu. Niekde na pomedzí stála Eja Devečková. Laickému divákovi mohol pri interpretácii výstavy pomôcť Devečkovej Videotutoriál, no sofistikovanejšiemu návštevníkovi galérie mohla takáto koncepcia prekážať.
PETER BARÉNYI, Objatie, 2010, videoinštalácia, foto: archív autora.
Peter Jilemnický
