Pred rokom som tu písal o akcii košickej skupiny Kassaboys s názvom Symposium aj s poznámkou, že výtvarné sympóziá či tzv. plenéry patria skôr do minulosti a ak sa organizujú dnes, tak do sféry stredoprúdových výtvarných aktivít. V súčasnosti sa podobné akcie skrývajú aj pod názvom workshop, ale pokiaľ nemajú kvalitné obsadenie alebo aspoň odborné pozadie, tak sú často len vyčerpanou položkou kdejakých grantových programov a ich samotný výtvarný výstup je prinajmenšom diskutabilný.Všetko je teda viac o ľuďoch ako akciách. Minuloročné letné podujatie s titulom Easthetic na Zemplínskej šírave, ktorého galerijná prezentácia sa nedávno uskutočnila v michalovskej galérii Subteren, dokazuje, že nostalgická snaha organizovať tvorivé stretnutia výtvarníkov na východe žije dodnes. Príznačne sa objavila v organizačnej aktivite jedného z dvojice členov Strany železných (ostatne nostalgiu majú v programe) – Petra Králika. Podľa textu k výstave chceli vytvoriť niečo malé, útulné, skôr nejaké výtvarné sympózium a pozvali sedem viac či menej etablovaných umelcov, ku ktorým sa pripojil aj sám organizátor. Išlo v zásade o maliarsku akciu s voľnou témou, avšak s určeným podkladom, ktorým bola drevotriesková doska. Počas dvoch dní tak vznikli obrazy, ktoré z pohľadu tvorby známejších autorov predstavujú do istej miery raritné diela a zároveň osvieženie v podobe vybočenia z ich zaužívaného maliarskeho jazyka. Spomeniem tu najmä spoločnú maľbu Erika Šilleho, Borisa Sirku a Kataríny Sidovej či pestrými farbami hýriacu kompozíciu doteraz koloristicky umierneného Jana Vasilka s názvom Kombajn v horách. Príjemným prekvapením boli pre mňa aj práce menej skloňovaných autorov, akým je košický maliar Boris Vaitovič – či maľba fotografky Martiny Uličianskej. K najvydarenejším vystaveným dielam tak rapráve Vaitovičovu maľbu Black sun, kde nenúteným spôsobom zhodnotil danú štruktúru drevotriesky a zároveň preukázal, že zúročenie jeho doterajších maliarskych experimentov s námetom zátiší ponúka v krajinomaľbe sľubné možnosti. Pozoruhodná atmosféra nechýbala ani Uličianskej Krajina nikoho – čiernobiela maľba akýchsi opustených železníc.
MARTINA ULIČIANSKA, noMan´s Land, 2010, akryl na dreve;
BORIS VAITOVIČ, Black Sun, akryl na dreve, 200×100 cm. Foto: archív autorov.
Peter Tajkov