Mira Gáberová. RAFINOVANÁ ŽENSKÁ DÁVKA UMENIA

KEDYKOĽVEK SA dívam na diela Miry Gáberovej, pohltí ma ich neprekonateľná vizuálna sila a krása. Tá však nie je samoúčelná a predchádza jej pozorné skúmanie okolitého sveta, prepletené s individuálnymi príbehmi či mytológiami umelkyne, ktoré sú následne podrobené racionálnej analýze a po dôkladnom „preskúmaní“ pretransformované do rozličných médií v závislosti od ich charakteru či autorkinho zámeru. Krása pre Miru Gáberovú predstavuje jednu z najdôležitejších kategórií v umení, ktorú nechápe len ako estetickú hodnotu, ale stelesňuje pre ňu skôr pocit neodmysliteľne spätý s jej vnímaním reality. Mira Gáberová je mladou multimediálnou umelkyňou, suverénne sa pohybujúcou medzi viacerými médiami – od maľby cez kresbu, video, inštaláciu až po performance – pričom vedome a šikovne využíva charakteristiky a danosti každého z nich pre potreby výsledného diela. Hoci na umeleckej scéne nepôsobí veľmi dlho, Gáberová je finalistkou viacerých významných cien súčasného umenia (v rokoch 2005 a 2007 to bola medzinárodná súťaž Essl Award, kde sa v roku 2007 stala držiteľkou Special Invitation, v roku 2006 bola finalistkou Ego Art Prize).

Gáberovej umelecké smerovanie formovalo už jej štúdium na Vysokej škole výtvarných umení, kde okrem ateliéru ± XXI profesora Daniela Fischera absolvovala i interné stáže v ateliéri Ilony Németh „IN“ na katedre intermédií a multimédií, v maliarskom 4. ateliéri profesora Ivana Csudaia a aktuálne doktorandské štúdium v ateliéri Anny Daučíkovej, ktoré do veľkej miery prispeli k tomu, že jej tvorba je vnímaná v kontexte všetkých médií a stratégií súčasného umenia. Otvorenosť voľby adekvátneho média v súčinnosti s úvahami, diskusiami a kritickými analýzami o výslednej povahe umeleckého diela bola primárnym cieľom a náplňou fischerovského ateliéru a odrazila sa i v tvorivom prístupe Miry Gáberovej. Autorský program Miry Gáberovej sa už niekoľko rokov intenzívne a konzekventne vyvíja a reflektuje jej neustále analytické skúmanie a premýšľanie o umeleckom procese ako i silné konceptuálne ukotvenie výsledných prác. Gáberovej tvorba vedome osciluje na pomedzí racionálnej analýzy formálnych možností zvolených médií (predovšetkým videa) a opojným nadšením z vizuality, priam až barokovej dekoratívnosti obrazovej skladby.

Kým z tematického hľadiska v Gáberovej skorších realizáciách dominoval predovšetkým záujem o ženské teritórium, vnímanie okolitého sveta a jeho interpretácia cez ženskú optiku, v posledných prácach sa jej pozornosť presúva do oblasti formálnych možností média videa. I keď Gáberová vo svojej tvorbe reflektuje istým spôsobom gendrové témy – pozíciu ženy, jej vnútorný svet, ale i miesto v spoločnosti – jej prístup nie je feministicky agresívny. Zvolené témy sú sofistikovane naznačené v mnohovrstevných príbehoch, ku ktorých dešifrovaniu neexistuje jeden univerzálny kľúč a divák je konfrontovaný s množstvom možností, ako jednotlivé diela čítať. Gáberová nekomentuje, nekritizuje, len zaznamenáva a poskytuje akési intímne impresie zo ženského univerza. Ostatné je na divákovi. Po formálnej stránke pramení výrazová sila videí Miry Gáberovej z dôkladnej a premyslenej symbiózy zvukovej stopy a obrazového strihu. Jej videá sa vyznačujú akousi novou patetickosťou a snovou lyrikou (zriedkakedy narušenou humorom– s výnimkou videa Bean, [2004]), pričom reflektujú autorkine subjektívne zážitky, predstavené prostredníctvom snových, repetitívne vykonávaných statických činností hlavných aktérok, asociatívnym strihom prepájaných so zábermi na pohľady do snových krajín. Ako príklad môžeme uviesť trojicu videí Drama, Pathos, Forever (všetky tri z roku 2006), kde okrem už spomínaných oblastí jej záujmu autorka skúmala i tému pátosu a jeho miesta v súčasnom umení. Trojica na seba voľne nadväzujúcich videí pracuje s vizualizáciou emócií a rôznymi formami pátosu, ktorý autorka (i napriek nebezpečenstvu skĺznutia do oblasti gýču a klišé) chápe ako umeleckú konvenciu pevne zakorenenú v umeleckom prejave. Spomienky, prelínanie sa minulosti s prítomnosťou a budúcnosťou, ako aj reflexia ženského sveta sa objavujú i v neskorších dielach Miry Gáberovej – vo videu Private life (2008) a Portrait of the lady (2009). Tu je významová línia príbehu naznačená prostredníctvom použitých predmetov a ich symbolického významu (čierna látka ako symbol vdovstva, čierne lodičky na vysokom opätku, porcelánový slon), ako aj dôrazom na centrálne usporiadanie obrazovej skladby či čiastkovými zábermi koncentrujúcimi sa na jednotlivé detaily či časti tiel hlavných hrdiniek. Toto pozorovanie – akoby tajné nakúkanie cez kľúčovú dierku, je ďalším aspektom Gáberovej videí, kde romantické stvárnenie ženského sveta ide do úzadia a do popredia sa dostáva ťažko definovaný pocit sprevádzajúci obskúrny charakter zobrazovaných scén, kedy sa divák dostáva až do pozície tajného pozorovateľa-voyera zasahujúceho do súkromia hrdinky. Gáberová vo svojej tvorbe postupne prechádza k výraznejšiemu experimentovaniu s formálnymi charakteristikami videa, pričom sa vedome sústreďuje na strihovú skladbu a jej schopnosť prepájať jednotlivé obrazy do nových celkov. Tento príklad generatívneho prístupu k tvorbe je prvýkrát naplno využitý vo videu Replant, (2008). Autorka niekoľkohodinový nespracovaný materiál dvoch videí nezostrihala podľa klasického kľúča – sledujúc príbehovú líniu, ale použila strihovú šablónu svojho staršieho videa, čím narušila myšlienkovú celistvosť diela.

Svoj záujem o formálne a technické limity média videa a predovšetkým prácu s dekonštrukciou a rôznymi podobami autorskej spolupráce, interpretácie a apropriácie umeleckého materiálu iným umelcom rozvíja autorka i naďalej, čoho príkladom je video Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič (2010). Dielo je mozaikou šiestich videí, vytvorených šiestimi umelcami, ktorých oslovila, aby zostrihali ňou natočený a nikdy nespracovaný materiál. Jediným kritériom ich strihu bola dĺžka videa stanovená na 2 minúty. Cieľom diela bolo prezentovať rôznorodosť prístupov k sémantickej ako i strihovej skladbe videa. Výsledné práce zároveň reflektujú i snahu jednotlivých autorov (Peter Barényi, Jana Kapelová, Lenka Klimešová, Martina Slováková, Ivan Svoboda, Maja Štefančíková), niekedy možno podvedomú, vcítiť sa do zmýšľania a postupov Gáberovej – byť „v koži Miry Gáberovej” a vytvoriť jej „autentické” dielo, čo však nie je možné. Nakoniec sa každý musí vysporiadať s vlastným prístupom a autonómnou umeleckou identitou Miry Gáberovej. Rovnako i inštalácia z „fragmentov” poskladanej videoprojekcie umocňuje nemožnosť uchopiť dielo ako celok a výtvor jedného umelca, keďže je obtiažne udržať pohľad naraz na všetkých scénach. Tentokrát je však skúške podrobený divák.

V kontexte doterajšej Gáberovej tvorby sa od jej predchádzajúcich diel asi najviac odlišuje video Scéna (2010) a to hlavne svojím vedomým odklonom od prebujnelej vizuality a estetickosti, priznávajúc strohosť znázorňovaných prostredí. Výrazný a nový je i silný minimalistický prístup zbavený výpravnosti, okázalosti a dekoratívnosti ako i performatívny charakter, ktorý bol čiastočne prítomný už v jej skorších dielach (napr. vo videu Drama [2006] či v performatívnej videomaľbe Sizyfova láska, [2010]). Hlavná úloha autorky je tu naplno priznaná. Inšpiráciou pre video, ktoré polemizuje o schopnosti vžiť sa do role iného človeka, ale i prežiť si svoj vlastný „výstup“ a predviesť isté situácie či charaktery, bol svet silných divadelných a filmových ženských postáv, tu stvárňovaných samotnou umelkyňou. Tá sa dobrovoľne podujala „vžiť sa” a žiť ich, ale i svoj osud na scéne – bez pomoci, osamotená, stojaca tvárou v tvár prázdnemu hľadisku, ktoré paradoxne ešte viac podčiarkuje osamotenosť a izolovanosť performerky. Tejto dobrovoľne nedobrovoľnej „hre” dominuje centrálna kompozícia, identická pri všetkých záberoch, nehybnosť hlavnej aktérky a trvanie jednotlivých záberov, podčiarkujúce nástojčivosť situácie. Zaujímavým momentom je prepojenie pátosu prežívania jednotlivých úloh a všednosti každodennej reality (vysávajúca upratovačka, pomaly padajúci sneh, náhodný okoloidúci), ktoré dodávajú dielu akýsi ironický, priam až sebazosmiešňujúci podtext.

Ako bolo spomenuté v úvode tohto textu, Mira Gáberová je všestrannou umelkyňou a okrem videa sa pohybuje i v oblasti maľby, kresby či fotografie. Jednotlivé médiá sú úzko prepojené, navzájom na seba nadväzujú a ovplyvňujú sa. Výrazným cyklom jej malieb boli série zlatých a strieborných sprejových obrazov pod názvom Gold a Silver z roku 2005. Podobne ako vo videách i tu sa autorka necháva unášať silou vizuality a dekoratívnosti – priam až barokovej zmyselnosti. Gáberová kladie na seba jednotlivé vrstvy zlatého spreju a vytvára na obrazovej ploche až reliéfny charakter, ktorý sa tiež objavuje v sérii malieb malého formátu About Landscape (2007). Jej ďalšie maľby netvoria jednu ucelenú sériu, sú skôr solitérmi navzájom prepojenými spoločnými elementmi – vedome včlenenými zlatými či striebornými mystickými motívmi, zvieracími prvkami a všeobecne platnými symbolmi.

Mira Gáberová spája vo svojej tvorbe jemný, rafinovane ženský princíp s chladnou racionálnou analýzou vlastností zvoleného média. Jej umelecká prax je večným experimentom, snahou vyťažiť zo zvolenej témy a média maximum. A práve pre tieto vlastnosti má v rámci slovenskej umeleckej scény výrazné miesto s vlastným, špecifickým umeleckým programom, s veľkým potenciálom ďalšieho kreatívneho rozvoja.

MIRA GÁBEROVÁ, Lady, 2009, videoprojekcia.Mira Gáberová (1979), Lučenec, pôsobí v Bratislave/ je absolventka VŠVU v Bratislave (2000 – 2006), od roku 2008 doktorandka na katedre intermédií a multimédií u doc. Anny Daučíkovej. Ocenenia: 2004 – 3. miesto na Kunstart (s Lukášom Haruštiakom za video Love Story), 2005 – 3. miesto na Festivale krátkych filmov Azyl (video Between), finalistka Essl Award, 2007 – Special invitation na Essl Award, 2011 – finalistka Essl Award. Tvorivé pobyty a štipendiá: 2002 – University of Newcastle, Newcastle upon Tyne, Veľká Británia, Akadémia výtvarných umení, Budapešť, Maďarsko, 2005 – Artist in Residence, Museum Quartier, Viedeň, Rakúsko, 2009 – Artist in Residence, Donumenta Regensburg, Künstlerhaus, Schwandorf, Nemecko. Zastúpenie v zbierkach: Slovenská národná galéria, Nitrianska galéria, Essl Collection.

Gold, 2005, séria malieb, akrylový sprej na plátne, 80×80 cm;

Replant, 2008, videoprojekcia, 3 min. 20 sek.

Replant, 2008, videoprojekcia, 3 min. 20 sek.;

Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič, 2010, v spolupráci s P. Barényim, J. Kapelovou, L. Klimešovou, M. Slovákovou, I. Svobodom, M. Štefančíkovou, videoinštalácia.

Drama, 2006, videoprojekcia, 3 min. 20 sek.

Katarína Slaninová je kurátorkou a teoretičkou umenia.