ZUZANA ŠTEFKOVÁ: Mohly byste popsat genezi vašeho díla pro rumunský pavilon? Jaká byla spolupráce s Ionem Gigorescu?
ANETTA MONA CHIŞA & LUCIA TKÁČOVÁ: Pozvanie do Rumunského pavilónu bolo pre nás prekvapením, pána Baraka, pani Rus Bojan ani Iona Grigorescu sme pred tým nepoznali a vôbec sme to nečakali. Myslíme si, že kurátori nás oslovili preto, že chceli odprezentovať Grigoresca v kontraste s inou generáciou a iným umeleckým prístupom a vytvoriť tak pútavý pendant k jeho prácam. Nám sa táto kombinácia zdala pikantná, pretože aj keď pochádzame z rôznych generácií a musíme sa vyrovnávať s rozdielnymi traumami a životnými skúsenosťami, cítime, že máme s Grigorescuom spoločnú pôdu. Grigorescu pre nás predstavuje niečo ako žijúcu kroniku a dokonalé stelesnenie súčasného svätca. Obdivujeme jeho schopnosť zostať odpútaný od malicherností svetských vášní a očakávaní a zároveň byť schopný reflektovať svet v jeho podstate. Je to sofistikovaný umelec, voľnomyšlienkár a jediný exemplár svojho druhu.
Naše práce sa stretávajú v spôsobe, akým používame telá, v performatívnosti a v tom, že jadro našich prác je v oboch prípadoch živené myšlienkou slobody a túžby po zmene sveta cez premenu seba. Okrem týchto podobností sú medzi nami, samozrejme, aj obrovské rozdiely. My sme extrovertnejšie a spútané konceptuálnou školou, naše práce sa dajú čítať jednotlivo, každá sama o sebe, sú nízkoprahové a ľahko prístupné. Naopak, na naozajstné pochopenie Grigorescuových vecí je potrebné komplexné poznanie jeho osoby a jeho tvorby, zahĺbené čítanie, oko s „vysokým rozlíšením”.
Keďže celá prezentácia v pavilóne bola koncepčne, produkčne a architektonicky podchytená kurátorským tímom, k priamej spolupráci s Grigorescuom sme sa paradoxne dostali až keď bola výstava nainštalovaná. Doteraz sme v nemom úžase z toho, aký bol Grigorescu ústretový, akčný a flexibilný a akou nám bol zásadnou oporou pri našej spoločnej akcii.
ZŠ: Jaký je váš názor na kurátorský koncept shrnutý pod heslem Performing History? Co konkrétně si pod tímto heslem představíte ve vztahu k vaší práci?
AMC & LT: Na kurátorskom koncepte bola pre nás najvzrušujúcejšia práve paralela našich a Grigorescuových prác. Myslíme si, že naše veci sú na prvý pohľad natoľko nekompatibilné, že z tejto divokej kombinácie mohlo vzniknúť erotické až dialektické spojenie. Grigorescu predstavuje históriu vpísanú do vlastného života a tela, pričom my sa dejinami zaoberáme v destilovanej podobe, cez pozostatky, naplaveniny a atavizmy.
Pre nás je Performing History pokus zlyhať znovu a lepšie, diagnostikovať zárodky minulosti v budúcnosti, pamäť bez dejín, veštenie z Kapitálu, začínanie od začiatku, vyzliekanie sa z habitusu, kecanie o politikoch, pyramída kapitalizmu postavená z ľudí, konvertovanie na islam, riadenie sa klebetami, rozhodnutie spáliť svoju najobľúbenejšiu knižku, nikdy nepoužívať spisovnú angličtinu, zrátať všetky bodky v Ústave, odvaha naschvál vyzerať ako lacná východoeurópska štetka, futbal s lebkami, krojované dievky na záchode, rady pre dievčatá ako sa presadiť vo veľkom svete, krém proti vráskam.
ZŠ: Jaký byl smysl vaší intervence do výstavy? Dosáhly jste toho, oč jste usilovaly?
AMC & LT: Máme pocit, že v húštinách organizačných, produkčných, koordinačných a administratívnych činností sa postupne a nebadane dostala na vedľajšiu koľaj samotná výstava, jej záverečné prevedenie a vzhľad. Konečné aranžmán bolo pre nás prekvapením a sklamaním – boli sme zaskočené chudokrvnou asamblážou poháňanou merkantilistickým rozmýšľaním. Ani my, ani Grigorescu sme sa nemohli stotožniť s výslednou ustráchanou konvenčnou prezentáciou, ktorá nedokázala prekročiť hranice komerčnej výstavy a nenaplnila potenciál, ktorý v sebe niesla. Hnevalo nás, ako boli necitlivou adjustáciou a náhodnou inštaláciou dokaličené Grigorescuove práce a ako sa z nich po predabovaní kurátorským jazykom stratili zásadné významové vrstvy a subtílnosť. Bolo nám smutno z toho, že prepojenie našich a Grigorescuových vecí zostalo ne- premenenou šancou a prázdnym snom.
Sme zyvknuté rozmýšľať o výstave komplexne a pristupovať k nej holisticky, ako k živému organizmu. Očakávali sme, že tak silno a precízne formulovaný koncept ako bol Performing History sa pretaví aj do finálneho výstupu.
Naše a Grigorescuove „řádění” bolo teda živené potrebou vyjadriť náš nesúhlas s tým, ako bola výstava v Rumunskom pavilóne postavená. Posprejovanie pavilónu bolo našim pokusom o potvrdenie zvrchovanej slobody umelca, ktorý zostáva nevyspytateľnou bytosťou, nepodmaniteľnou silou a šliape po pohodlných spoločenských dohodách na úkor ľahko získaných výhod a prchavého ocenenia. Urobili sme to preto, že veríme, že výstava by nemala byť ako stánok na veľtrhu, cvičebnica (opakovanie overených vzorcov), výkladná skriňa, stávková kancelária, mauzóleum, na predaj, ihrisko kontroly a nadvlády, sklad, obeť módy, zamestnanie, poslušná, lóža zlatého leva, politicky korektná, povinnosť. A pretože takisto veríme, že výstava by mala byť manifest, biele miesto na mape, alchymistická formula, bojisko, kolektívny orgazmus (namiesto masturbácie), priesada neočakávaného, nebojácna, umelecké dielo, časovaná bomba, ktorá sa nebojí vlastného zlyhania, snár, aréna konfliktov, trójsky kôň v usporiadaní sveta, prorocká bútľavina, prízrak utópie.
ZŠ: Když se zpětně ohlédnete za vaší realizací v rámci bienále a srovnáte výsledek s důvody pro a proti uvedenými ve vašem díle 80:20, naplnily jste některé z bodů „pro účast”? Jaké je podle vás výsledné skóre a mělo to celé smysl?
AMC & LT: Kritizovať inštitúciu zvonka zaváňa zatrpknutosťou a závisťou. Kritizovať ju zvnútra nemá účinok, je vychytralé a vypočítavé. Presne túto nemožnosť byť subverzívne sme riešili na fasáde pavilónu, v 80:20. Konfrontujeme tu 80% dôvodov, prečo byť na Benátskom bienále s 20% dôvodov prečo tam nebyť. Klzkosť týchto vymenovávaní spočíva v tom, že dôvody „proti” môžu ľahko byť aj dôvody „pre” a naopak. Verejným priznaním sa k našim dilemám sme chceli vytvoriť územie solidarity (s tými, ktorí sa na bienále dostali ako aj s tými, ktorí sa tam nikdy neocitnú), odkryť kostry mocenských štruktúr, vyspovedať sa bez očakávania rozhrešenia a v neposlednom rade sme chceli podráždiť túto merkantilistickú skamenelinu, drhnúcu sa peniazmi, ktoré ju držia pri živote.
Nešlo nám o to, aby sme naplnili skóre alebo zahrali scenár, ktorý sme si predpísali. Benátske dobrodružstvo bolo pre nás veľkým osvietením, poučením a zároveň potvrdením našich najtemnejších tušení o tom, ako svet umenia a ľudia v ňom naozaj fungujú. Prínosné je, že sme na vlastnej koži pocítili zvodnosť veľkých očakávaní štipľavosť konkurencie a horkosť neúspechu. Videli sme okázalé predvádzanie sa bohatých a slávnych a trasľavé túžby a závisť chudobných a neznámych.
Celé bienále funguje ako zväčšovacie sklo, všetky drobnosti naberajú obludné rozmery a veci, ktoré sú za iných okolností triviálne sa tu stávajú rozhodujúcimi. Aj preto sme sa rozhodli zasiahnuť do výstavy, na ktorej nám veľmi záležalo. Sme si vedomé toho, že každý protest len posilňuje inštitúciu, ktorú kritizuje a veľmi rýchlo sa stane tovarom a spektáklom. Protest má zmysel iba v okamihu, v ktorom sa deje. Napriek tomu, že poznáme toto smutné predurčenie všetkých vzbúr, v danom momente, pod tlakom očakávaní a zodpovedností, sme naše gesto považovali za nevyhnutné. Chceli sme sa ním dištancovať od výslednej podoby výstavy a zároveň získať späť naše pozície.
ANETTA MONA CHIŞA & LUCIA TKÁČOVÁ, Try again. Fail again. Fail better, 2011, HD videoinštalácia, Courtesy umelkyne a Christine König Galerie, Viedeň, foto: Nico Krebs.
Akcia ANETTY MONY CHIŞE & LUCIE TKÁČOVEJ S IONOM GRIGORESCU v rumunskom pavilóne na Benátskom bienále 2011, videostills, autor videa: Ion Grigorescu.
ANETTA MONA CHIŞA & LUCIA TKÁČOVÁ, 80:20, 2011, pero, papier, Courtesy Christine Koenig Gallery, Viedeň a umelkyne.
Zuzana Štefková je teoretička umenia a kurátorka.
