Galéria FAICA na Františkánskom námestí je jednou z posledných akvizícií na mape galérií prezentujúcich výtvarné umenie v Bratislave. Pod jej vznik sa podpísala Slovenská sekcia Medzinárodnej asociácie kritikov AICA, pričom na projekte pracovali predovšetkým jej mladší členovia. Tento subjekt, ktorý združuje rešpektovaných výtvarných kritikov a teoretikov na Slovensku, nie je neznámym pojmom, problematickejším je jeho dosah i rešpekt výtvarnej kritiky vôbec. Upozorniť na dôležitosť prehodnocovania súčasného výtvarného umenia organizovaním výstav tvorby popredných umelcov je len jednou z plánovaných činností galérie, podporiť ho majú prednášky, diskusie, workshopy a vzdelávacie programy určené širšej verejnosti. Priestorové možnosti galériu predurčujú k prezentáciám špecifikovaných koncepcií, prípadne kľúčových či najnovších diel. Predstavovať bude etablovaných autorov zo Slovenska (i mimo neho) v nadgeneračnom zábere, s dôrazom na tých, ktorí už dlhší čas nemali v Bratislave samostatnú výstavu.
Zriadenie galérie je nekonvenčným krokom profesijného združenia výtvarných teoretikov, no po dlhšej časovej odmlke je hmatateľnou referenciou o jeho existencii. Navonok orientovaný primárny cieľ aktivít galérie– posilňovať pozíciu výtvarnej kritiky a vytvárať o nej obraz, rozpoznateľný a akceptovaný za hranicami vlastnej odbornej sféry, má aj svoj dôležitý dostredivý aspekt. Je ním podnietenie vlastnej personálnej základne AICA ku formovaniu a realizovaniu programu v galérii.
Prvá výstava v galérii FAICA v kurátorskej koncepcii Juraja Čarného predstavila tri diela konceptuálnoakčného umelca neoficiálnej scény 70. a 80. rokov Ľubomíra Ďurčeka, ktoré, podobne ako jeho ostatná tvorba, vyjadrujú osobný postoj ku vtedajšej politicko-spoločenskej realite. Hoci majú typické introvertné črty, nechýbajú im prvky angažovanosti a sú demonštráciou vlastného spôsobu jej videnia. V cykle Fotografie (1976–1986) retušami fotografií, manipuláciou titulkov, škrtaním textov a inými „korektúrami“ na stránkach novín nastavoval zrkadlo všadeprítomnej cenzúre a po svojom komentoval praktiky socialistickej propagandy. Autorská kniha ÁNO NIE (1977–1980) sústreďuje výsledky dlhoročnej aktivity, v ktorej umelec používaním slov súhlasu a nesúhlasu reagoval na konkrétne súdobé udalosti. Spodobovanie dvoch protikladných významov do rôznych variácií a obrazových foriem nie je iba osobitou podobou vizuálnej poézie, ale aj výstižným vyjadrením rozporu medzi vlastným presvedčením a rizikom jeho verejného vyjadrenia. Doteraz nevystavený projekt Softland pozostáva z viac než 800 záberov nasnímaných v rozmedzí 2. 5. 1990 až 1. 5. 1991 v porevolučnom Československu. Je mixom záberov z vtedajšieho verejného priestoru a mohlo by sa zdať, že ide o obyčajnú dokumentáciu príslušnej doby. Avšak ich projekcia vytvorila kompaktný vizuálny celok, v ktorom sa striedajú hmatateľné výseky reality s jej nenápadnými, akoby autorom náhodou objavenými fragmentmi. Obsahom, štruktúrou, no i zvukom manuálneho „preklikávania“ diapozitívov sa odvoláva aj na kategóriu experimentálneho filmu, ktorá je ďalšou z oblastí tvorby Ľubomíra Ďurčeka.
Pohľad do dvora galérie FAICA, foto: Daša Barteková.
Mira Sikorová–Putišová
