Skupinová výstava v galérii amt_projekt bola ukážkou rôznych autorských stratégií, reagujúcich na tému opakovania. Opakovanie sa vynáralo ako archív ideí, recyklácia iného diela, znovupoužitie objektu či hra. I Petra Feriancová, ktorá výstavu kurátorsky pripravila, uplatnila pri výbere princíp opakovania – niektoré prezentované diela už boli v galérii vystavené v inom kontexte. Takto nielenže vybrala diela, v ktorých opakovanie rôznorodo figuruje, ale i tematizovala opakovanie ako kurátorský prístup. Vychádzala z premisy, že človek má k opakovaným činnostiam a situáciám kladný, familiárny vzťah. Na prvý pohľad možno ťažko nájsť medzi vystavenými dielami nejakú zjavnú súvislosť. K tomu sa dostaneme pri skúmaní toho, čo jednotlivé diela komunikujú. Jaro Varga koncentroval knihy, ktorých názvy obsahovali pojem konca. Chrbty týchto kníh xeroxoval, čím vytvoril fiktívnu knižnicu, ktorej pomyslená polica lemovala výstavnú miestnosť. Vytvoril tak určitú databázu, zbierku rôznych variácií koncov. Britský umelec David Raymond Conroy vystavil objekt z niekoľkých kusov nábytku, nájdených na blšom trhu, pokrytých plochami zrkadla. Dve takmer identické čiernobiele fotografie Jiřího Thýna boli inštalované každá v inej miestnosti. Umelec sa zahral s divákom,vyvolal ilúziu, že ide o identické, vzájomne sa opakujúce diela. Dorota Kenderová sa prezentovala nápisom na stene, reagujúc na dielo Jenny Holzer Protect me from what I want. Negovala daný výrok, čím ho zároveň zopakovala, zrecyklovala. Sharon Kivland sa problematike opakovania venuje dlhodobejšie, analyzovala ju i v eseji Labour and Wait. Na výstave predstavila sériu prekreslených pohľadníc, výsledok experimentu maľovania po pamäti. Premaľovanie mnohých pohľadnicových obrázkov z pamäte je istou formou hry i rituálu opakovania. Na spomienky, návraty do detstva ako na typ opakovania sa zamerala Anabela Žigová. Vystavila sériu piatich fotografií – koláží z vlastného denníka, spadnutých na seba ako domček z karát. Vrátila sa k známej šlabikárovej vete „Ema má mamu“. Túto vetu negovala, zamyslela sa nad faktom, že matka nemusí svoje dieťa bezpodmienečne milovať. Preto jej dielo nesie názov Ema nemá. Na záver spomeniem výborne zvládnutú inštaláciu výstavy, ktorá niesla Feriancovej charakteristický minimalistický rukopis.
DAVID RAYMOND CONROY, Yet Another Example of the Porousness of Certain Borders, 2010 (detail), 150×60×45 cm. V pozadí: JARO VARGA, Untitled, kombinovaná technika, tlač, 2010. Foto: archív galérie.
Lýdia Pribišová
