Po zhliadnutí výstavy som mal pocit, ako keby som práve videl nejaké bienále menšieho formátu. To môže byť zároveň výčitka aj kompliment. Buharovci sú výnimočne dobrí experimentálni filmári. O niečo horšie je to s nimi pri objektoch a inštalaciách a ešte o dosť horšie sú na tom s maľbami. Problém je, že na tejto výstave ukázali všetko. Po dôvody tohto kroku zrejme netreba chodiť príliš hlboko. Ešte nikdy nemali k dispozícii tak veľký priestor, čo pochopili ako príležitosť „prevetrať” svoj sklad. V jej jadre ostali filmy, no okrem nich mal divák možnosť vidieť tiež estetický, myšlienkový a materiálny kontext ich vzniku. Fyzicky prítomných tak bolo viacero objektov, ktoré Buharovci scénicky využívajú na konštruovanie typicky „čudnej” atmosféry vo svojich filmoch. Autorská antitéza – mám na mysli fakt, že zapreli svoju filmársku doménu, aby dali rovnocenne priestor „prípravným prácam” – je apriori sympatická. Nič na tom, ukázalo sa, že odvážny nápad nie vždy stačí na dobrú výstavu. Buharovci vedia sofistikovane pracovať s humorom vo filme, prvoplánovo v prípade objektov a inštalácii, no a v prípade malieb je humor zväčša irelevantný. Ešte raz, Buharovci sú v prvom rade zaujímaví ako filmári. Presvedčiť o tom sa mohli i návštevníci MANIFESTY 8, kde bol inštalovaný ich film Rudderless. Ten sa dal vidieť aj tu. Ruderless vznikol na námet básne od Istvána Domonkosa, báseň je schválne písaná v „zlej maďarčine” (preklad do angličtiny to dodržiava) a pojednáva o pocitoch človeka, ktorý sa ocitol „bez kormidla” (politický imigrant, gastarbeiter, všeobecne lúzer), ktorý nevie alebo aj nechce rozumieť systému. Vo filme, označenom ako work in progress možno vypozorovať pôvodné obrazy básnicky silného textu. Zaujímavé je, že Buharovcom sa kombináciu snovej atmosféry a prenikavých postrehov z pôvodného textu básne podarilo vnoriť aj do filmu a to tak, že môže pôsobiť ako akýsi neškodný retrosurrealizmus, ale tiež naopak, ako sociálne vyhranené, kritické dielo, ktoré má len nejaký čudný dej. Domonkosova báseň bola v tranzite zavesená na stene a špeciálne nasvietená, ale ani to zrejme mnohým nestačilo, aby ju zaregistrovali, prečítali si ju. Okrem Rudderless sa tu dali vidieť ďalšie 3 dvojhodinové filmy a viacero dokumentov. Osobitné pripomenutie si zaslúži séria fotografií ľudí z okraja spoločnosti, ktorí držia kartón s ručne vpísanými vetami preambuly novej maďarskej ústavy prevedenými do prvej osoby jednotného čísla. Presný a oslobodzujúci fór. Podobne site specific inštalácia Looking Tower je vydareným sarkastickým komentárom maďarskej mentality.
IGOR A IVAN BUHAROV, Looking Tower, inštalácia, 2011, foto: Nándor Hevesi.
Fedor Blaščák
