Výstava Jana Nálevku Jiné pokoje, jiné hlasy je tretím pokračovaním voľnej série prác, v ktorých Nálevka pracuje s motívom štvorčekového papiera, konkrétne ručnej kresby štandardnej štvorčekovej mriežky na biely kancelársky papier. Nálevkova prvá samostatná výstava na Slovensku, uvedená počas festivalu Moonride v nových priestoroch Make Up Gallery, artist-run priestore v réžii umeleckého zoskupenia Make Up Collective, vychádza z Nálevkovho programového záujmu o vzťah prázdnoty a štruktúry. Vo svojej košickej výstave, kurátorom ktorej bol Jiří Ptáček, Nálevka orientuje svoje skúmanie možnosti „evokovať prostredníctvom geometrických foriem problematiku prázdnoty“ (Ptáček) smerom k reflexii o povahe a zmysle práce (a ľudskej činnosti ako takej) a jej spoločenského usporiadania, skúmanej cez optiku jej základného vzťahu – vzťahu k prázdnote.
Nálevkova inštalácia predstavuje dve izby obytnej a kancelárskej budovy zo začiatku 20. storočia; v strede každej stojí starožitný písací stôl, na každom stole je v strede umiestnená zarovnaná, akoby čerstvo odbalená, kôpka štvorčekového papiera. Päťsto hárkov v jednom stohu a päťsto hárkov v druhom stohu bolo ručne nalinkovaných, balenie v jednej miestnosti podľa štandardnej európskej mriežky, balenie v druhej podľa štandardnej americkej mriežky štvorčekového papiera.
Samotný proces kresby mriežky poukazuje na potrebu činnosti ako štruktúrneho elementu ľudského dňa vis-à-vis prázdnote, ktorej by čelil – resp. čelí – každé ráno (otázka, čo s dňom, do ktorého sa zobudíme). Prázdno, ktoré ustupuje pred aktivitou, však nakoniec prestupuje vytvorenou mriežkou. (Výsledkom hodín práce je len „inak prázdny“ štvorčekový papier – zbytočná ale systematická práca alebo systematická ale zbytočná práca?) Na výstave Jiné pokoje, jiné hlasy však Nálevka formuluje svoju perzistentnú otázku o vzťahu prázdnoty a štruktúry v rovine spoločenského usporiadania, predovšetkým organizácie individuálnej práce, prostredníctvom porovnania dvoch odlišných (kancelárskych) systémov, elegantne vydestilovaných na svoju základnú schému. Prevrátením titulu románu Trumana Capota Jiné hlasy, jiné pokoje presúva pozornosť práve smerom k rozdielnosti použitých mierok a rámcov, ktoré štruktúrujú rôzne spôsoby života. Otázka ich základnej inakosti však nie je len otázkou ich rozdielnosti navzájom, ale aj otázkou o ich fundamentálnej odlišnosti voči prázdnote. Práve na spomínanej schopnosti „elegantnej destilácie“ stojí vtip celej inštalácie.
JAN NÁLEVKA, Jiné pokoje, jiné hlasy, 2011, kresba modrou prepisovačkou na papieri formátu A4 a Letter, 2 x 500 ks, písací stôl, foto: Vlado Eliáš.
Juliana Sokolová