Výstava dvoch priateľov, Marcela Mališa a Tomáša Wernera je akoby voľným spojením tvorivého procesu oboch mladých umelcov v jednom priestore bez akejkoľvek hlbšej vykonštruovanej kurátorskej koncepcie. Napriek rozdielnosti autorských jazykov aj tematického záberu a používaných médií (Marcel Mališ je maliar, Tomáš Werner fotograf) ich spája analytický prístup k tvorbe.
Marcel Mališ sa dominantne prezentuje maľbou, olejom a injekt-printom na plátne a skle. Väčšina jeho vystavených diel je voľným pokračovaní série takmer dvoch desiatok fotorealistických malieb, známych pod názvom Lebensraum, ktoré tvorí od roku 2008. Sú to obrazy, ktoré vznikajú na základe ním zhotovených fotografií seba samého s rôznymi igelitovými taškami natiahnutých na hlave. V tomto prípade posúva hyperrealistckú maľbu do ďalšej roviny, akou je napríklad aj nedokončenosť diela, takže si necháva akoby „otvorené dvere“ na ďalšie možné interpretácie. V procese tvorby i naďalej využíva fotorealistické stvárnenie skutočných udalostí v podobe sekvencií z bežného života, poukazujúc na komerčný charakter súčasnej konzumnej spoločnosti, ktorého skresľujúci obraz „realistickým“ podaním servírujú médiá na priamu konzumáciu širokým masám. Mališ má zjavne v tomto vystavujúcom tandeme prevahu, nielen čo sa týka zabratého priestoru galérie, ale najmä samotným agresívnym zámerom diel zaujať divákovu pozornosť, zatiaľ čo Tomáš Werner predstavuje akoby klasickú „maliarsku“ polohu analógovej fotografie v snovej zahmlenej atmosfére, využívajúc iluzórne a trikové princípy fotokoláže. Vo svojej tvorbe sa zameriava predovšetkým na problematiku estetiky fotografie, serialitu a multiplicitu fotografického obrazu. V jeho dielach sú zjavne relevantné romantizujúce princípy, cez ktoré sa snaží básnickým podaním zachytiť realitu. Tentoraz však jeho diela zanikli v priestore nielen formátom, ale aj formálne nevýrazným podaním. Hoci Werner využíva na vyjadrenie fotografické médium, v jeho podaní pôsobí viac ako maľba. Práve týmto je zaujímavá konfrontácia oboch autorov, ktorí využívajú rozdielne médiá, avšak v ich neštandardnej, protichodnej polohe. To poukazuje na krehkú hranicu medzi týmito dvoma médiami. Najlepšie je to snáď vidno v samotnom názve výstavy, z ktorého nie je jasné, kde začína jedno meno a kde druhé končí – Tomáš Mališ, Marcel Werner.
MARCEL MALIŠ, Commedia, Claude Money a Superstructure Study I., 2011, foto: Andrej Jaroš.
Andrej Jaroš