Po zameraní minulého škandinávskeho Momentum Biennial na „Favoured Nations“ (rovnocenné vzťahy), tohtoročné bienále predstavuje globálny pohľad na spletité hypotézy.
Po vstupe do výstavného priestoru vidíme kameru ukazujúcu živé zábery, prichytenú na kyvadle, ktoré je však hore nohami. Dielo Motordrawing 45° od Finnbogi Péturssonsa sa mechanicky húpe sprava doľava, pričom sa projekcia premieta na zem pod kameru. Ako uzavretý a introvertný okruh toto dielo dobre vystihuje vnútorné fungovanie bienále.
Niekoľko diel je skrytých v kockách (Paolo Bottarelli, ChessCube Project) alebo umiestnených v časovej kapsuli (Leif Elggren, Rosalind Nashashibi, Ellie Ga, Jason Dodge a Raqs Media Collective), niektoré sú vo veži, vzdialenej pol hodinu jazdy autom od zvyšku priestorov. Viaceré vystavené diela prepájajú bienále s predchádzajúcimi historickými udalosťami (Superflex v spolupráci s The Propeller Group, Porcelain), významným fotografickým experimentom (Eadweard Muybridge, “Animals in Locomotion”), budúcimi online akciami (Ásdís Sif Gunnarsdóttir, The Performance Call Girl) a dokonca sú tu aj nevydarené a nerealizované projekty (Wooloo, Two Years’ Untouched Garden). Formát bienále rezonuje s konceptuálnymi kurátorskými snahami Setha Siegelauba, ktorý v 60. rokoch 20. storočia experimentoval s časom, trvaním a miestom výstavy. V roku 2011 diváka provokuje kurátorský tím šiesteho Momentum bienále „obrazom tu a teraz“ s tvrdením, že „komplexnosť orientácie sveta záleží na faktoroch pamäte a imaginácie, ktoré nevyhnutne vyjdú najavo v rámci času a priestoru“. Kurátorský tím sa odrazil od idey, že si môžeme predstaviť sami seba niekde inde – v inom čase aj priestore; ak si uvedomíme, ako odlišne ľudia vnímajú minulosť a budúcnosť, mohli by sme začať chápať množstvo spôsobov, akými sa dá interpretovať súčasnosť.
Keď divák prechádza cez výstavný labyrint, ktorý vytvoril Øystein Aasan v spolupráci s Marianne Zamecznik v industriálnej Momentum Kunsthalle v meste Moss – alebo výstavnými priestormi Gallery F15, pocíti náhle zmeny atmosféry. Aký je náš vzťah k umeniu v tomto úmyselnom stave prítomnosti „tu a teraz“? Od konca 90. rokov rástol záujem o umenie založené na participácii diváka, pričom tento trend už dorazil aj do inštitúcií a prehliadok typu bienále. Tak ako internet umožnil, aby každý mohol „všetko“ zažiť v tom istom čase, živá site specific prezentácia umožňuje niečo úplne opačné. Napriek tomu si však participácia a získanie skúseností vyžadujú, že sa človek osobne zúčastní danej situácie. Cítite sa ako divák – alebo ako participujúci? Počas prechádzky labyrintom a analýzy každého diela zvlášť sa stávame pozorovateľmi, ktorí sa snažia zachytiť daný moment.
PAOLO BOTTARELLI, ChessCube Project, 2011, foto: Vegard Kleven.
Ruth Hege Halstensen
