Výstavu Nulté roky zostavila štvorica teoretikov súčasného umenia (G. Garlatyová, M. Sikorová-Putišová, J. Čarný a R. Gregor), ktorí sa pohybujú na výtvarnej scéne približne desať rokov. Spoločne, ale „každý sám“, vyskladali obraz nášho umenia prvého decénia nového milénia. Premiéra naznačovala radikálnosť výberu. Bol zúžený v prípade každého z kurátorov na šesť až osem autorov, ktorí podľa ich názoru priniesli čosi dôležité alebo výrazne kvalitné, prípadne sa pokúsili o zmenu diskurzu umenia. Pri tomto type výstavy sa predpokladá, že umenovedne vymedzí obdobie v porovnaní s predchádzajúcimi. Výstava to však neprináša v zmysle niekdajších Matuštíkovských nástupov, ale je skôr o teoretikoch a ich individuálnom videní prínosu či inovácií autorských koncepcií.
Najbližšie umeniu nultých rokov bol vo výbere Juraj Čarný. Siahol po overených a v niekoľkých prípadoch už medzinárodne akceptovaných autoroch. O. Laubert je solitérnou stálicou nášho umenia od čias výtvarného undergroundu 70. a 80. rokov. Jeho účasť má skôr pozíciu „čestného hosťa“. Štýl jeho tvorby sa nemení, menia sa skôr témy či formálne a materiálové nuansy. Po rokoch predstavil aj dielo R. Ondáka. Prezentácia videofil- mu z performancie Stampede (2011), v Modern Art Oxford bola však len negalerijným prenosom – zmenšenou reprodukciou. D. Sadovskú zastúpil maliarskou inštaláciou, ktorá nadväzuje na jej ranú tvorbu, kde sledovala presahy maľby a priestorových médií. Tento jej program nadväzuje viac na 90. roky než aktuálnejšiu tvorbu. R. Fajnor ironizuje svojou akciou postavenie umelca v spoločnosti a umeleckej prevádzke. Pri diele M. Kvetana možno konštatovať, že ide o autora kľúčového pre ono obdobie. Inštalácia realizovaná prostriedkami „izbového“ maliara priniesla adekvátny presah maľby a inštalácie. Z pohľadu vývinu mediálneho umenia zastúpil Čarný jediné video z ranej tvorby A. M. Chişy a L. Tkáčovej. Holiday video je dobrým reprezentantom videa nultých rokov, ale v rámci výstavy stojí pomerne osamotene. Tvorbu S. Mikytu reprezentovala jediná antikvárna kolorovaná tlač, nepatrične inštalovaná v prítmí galerijnej kóje.
Gabriela Garlatyová z ôsmich zastúpených diel tri venovala osobnostiam konceptuálneho umenia, ktorých nulté roky prebehli ešte v 60. a 70. rokoch – S. Filkovi, ktorý ponúkol jednu kresbu, Sikorovi, ktorý v ostatnom období monumentalizuje a preparuje koncepto-maľby a J. Kollerovi. Z posledného obdobia jeho tvorby predstavila dokumentáciu z akcie (autorka fotografií K. Fulierová). Ťažisko výberu tvorí maľba alebo parafrázy na maľbu: V. Frešo, E. Binder (objekty), Š. Balázs (jediný zástupca postgeometrickej abstrakcie) a figurálnu polohu zastúpil I. Ondruš. Výber uzatvára kolekcia fotografií P. Janáčika. Ich novosť vo vzťahu k 90. rokom je v prechode do farby a spontánnejšom reflektovaní homosexuality.
Mira Sikorová-Putišová akcentovala tvorbu ženských autoriek, s ktorými v danom období viac alebo menej spolupracovala. V. Rónaiová je zastúpená maľbou, ktorou vstúpila do staršieho diela svojho otca maliara J. Filu. Dielo zaujímavé príbehom a dvojitým čítaním s nástupom maľby nultých rokov príliš nesúvisí. E. Vargová realizovala site specific inštaláciu na tému času a rodových stereotypov. I. Németh jediná intervenuje svojim dielom do exteriéru inštaláciou Handiwork (2006), a otvára otázku vnímania súčasného umenia „bežnou“ populáciou. Tvorba L. Nimcovej má ambivalentnú povahu medzi dokumentom a umeleckou fotografiou. Tá hranica ju robí zaujímavou, podobne ako (nezastúpené) práce Martina Kollára. Nimcová reflektuje sociálnu pamäť, čo vnímame ako dôležitý aspekt nultých rokov. E. Filová mohla byť zastúpená aj lepšími dielami, nielen objektmi obalovín mliečnych výrobkov, ktoré okolo polovice 90. rokov sofistikovane rozvinul Ondák. Klasickú maľbu zastupuje L. Dovičáková, ktorá je pomerne krátko na výtvarnej scéne a už sa dostáva do stereotypu „bad girl“. Provokatívna insitnosť je odkazom na západoeurópsku maľbu 80. a začiatku 90. rokov. M. Lányi prezentuje preparovaný dizajn rukopisnej maľby, ktorým nadväzuje na Csudaiov koncept maľby, konceptuálne pôdorysy Monogramistu T.D a instantné www obrazy Kvetana.
Richard Gregor výber redukoval na šesť aktívnych autorov a dvojicu klasikov P. Bartoša a J. Bartusza. Zastúpil ich zdanlivo „excentrické“ diela, ktoré súvisia s ich počinmi v danom období. V rámci celku výstavy pôsobia však redundantne. Pomerne frapantným je prezentovanie fotoreprodukcie sochy E. Bondyho od J. Bartusza. Po dielach, ktoré realizoval Bartusz v 90. rokoch, je toto klasická figurálna expresívne traktovaná socha. P. Fichta Čiernu zastúpil videom, žánrovo reprezentujúcim jej prechod k sociálnemu typu videa. A. Čierny v kontexte jeho výberu i celku výstavy jednoznačne vedie. Videoinštalácia Hostia, 2006 predstavuje dôležité dielo nultých rokov, hoci jeho estetika vyrastá z umenia 90. rokov. Rovnako tak site specific interaktívne dvere električky S. Masára. Objavným bodom je E. Moflárová, zastúpená začínajúcou tvorbou objektu. Silný postminimalistický objekt však vyrastá taktiež z estetiky 90. rokov. Veristickej soche Š. Papča chýbal jej kontextuálny pandant – video, a bola nevhodne nainštalovaná. Inštalácia D. Záhoranského prináleží jasne rokom 90-tym. Sľubným článkom v Gregorovom pohľade sú Moflárová a najmä Papčo. Mal snahu (a podvedomé presvedčenie) nájsť vzorku umenia, ktorá by bola zbavená vonkajších podmieneností či už sociálnych alebo umeleckých. Nuž, je to romantická predstava o autorovi stojacom mimo času a teritórium umenia. Skôr zberateľská než umenovedná.
Bratislavská „repríza“ prerástla do celkom novej výstavy. Kurátori príliš horlivo doplnili výber autorov – až ho viac než zdvojnásobili. Dôvodov bolo viacero. Veľkosť priestoru, hlavné mesto so zvýšenou koncentráciou výtvarníkov a teoretikov, a napokon to mohli byť isté odborné autokorekcie… Takýto výrazný posun a revízia koncepcie oproti originálu sú v našej výstavnej praxi nevídané. Čarný doplnil najmä starších overených autorov L. Čarného, Monogramistu T.D, P. Kalmusa (nie vydareným výberom), v niektorých prípadoch vymenil pôvodné diela (Kvetan, Mikyta). S jeho výberom pre Dom umenia však možno v zásade súhlasiť. Garlatyová podstatne rozšírila zastúpenie maľby ako obrazu. Postgeometriu o A. Szentpéteryho, figuralistov o V. Popoviča, I. Csudaia, E. Šilleho, inštaláciu o D. Fischera, maľby o M. Blaža, J. Kollára, R. Podobu a J. Vasilka. Filkovu kresbu doplnil nafukovací objekt „čakrovej“ pyramídy. Sikorová-Putišová vhodne doplnila výber o J. Triašku, R. Čerevku, Kassaboys či fotografa M. Kollára a rozšírila videosekciu (P. Rónai, A. Daučíková, A. Žigová, M. Chromý). Gregor sa i tu držal zásady autenticity diela. Doplnil najmä výber maľby, pričom za nosnú pre nulté roky považuje postnaratívnu polohu, balansujúcu na hrane symbolizmu a zatraktívneného realizmu (Ondruš, Púchovský, Džupová, Flimelová). K tejto zostave akosi nesedeli M. Sedlák alebo skupina XYZ.
Nulté roky v Bratislave napokon utvorili pluralitný, ale aj rozpačito synkretický mix odkazu rokov 60-tych, 90-tych a nultých. Ukázalo sa, že výrazne nový diskurz umenia nevznikal práve v nultých, na ktoré sa celá aktivita mala sústrediť. Ak existuje, tak potom zanikol v mixovaní zvláštnej vzorky súčasného umenia. Čo sa týka obsahov či reflexií zložitej a vyprahnutej doby, len málo autorov prináša túto stopu, pričom onú vyprahlosť neadekvátne zatraktívňuje či ironizuje.
1. PGU Žilina, premiéra výstavy, 14. 9. – 5. 11. 2011
2. Dom umenia Bratislava, 8. 12. 2011 – 27. 1. 2012
SVÄTOPLUK MIKYTA, Bez názvu, koláž, 2011.
RUDOLF SIKORA, Vpred ! (Hommage à…), 2004–2006, akryl, plátno, drevo, 345 × 658 cm. Foto: Daša Barteková.
Alena Vrbanová