ZAČNEM JEDNODUCHÝM konštatovaním: Karol Pichler vyštudoval odbor textil na Vysokej škole užitých umení v Budapešti. Tento fakt možno zobrať na vedomie, možno ho špecifikovať a možno s ním aj ďalej pracovať. Napríklad tak, že z neho spravíme jeden z možných interpretačných kľúčov na pochopenie zmyslu niektorých umeleckých diel, čo aj mienim urobiť.
Nedá sa presne identifikovať, čo všetko dalo Pichlerovi štúdium na spomínanej škole, nepochybne však už jeho nasledujúca umelecká tvorba dokázala, že jej vplyv možno badať predovšetkým v orientácii na materiál a spôsob zaobchádzania s ním. Keď je reč o materiáli, nemyslí sa tým surová, neforemná matéria, schopná v rámci svojich prirodzených či umelých vlastností prijať ľubovoľnú formu. Naopak, Pichlera skôr zaujíma materiál už sformovaný, pričom formu materiálu vo väčšine prípadov navrhli kolegovia dizajnéri. Zámerne hovorím vo väčšine, pretože niekedy do hry môže vstúpiť materiál formovaný samotnou prírodou. Podkladom pre jeho umelecké tvorenie sa môže stať akýkoľvek materiál, avšak len za predpokladu, že sa stane nositeľom nového významu, ktorý Pichler tvorí originálnym spôsobom, pričom jeho princípy a pravidlá zakladajú kvintesenciu jeho autorskej signatúry.
Hovorí sa, že umelec tvorí a recipient vníma umelecké dielo, lenže v skutočnosti je to oveľa komplikovanejšie a názorným spôsobom to dokazujú Pichlerove diela. Keďže svoje diela z veľkej časti tvorí z už hotových vecí, musí byť najprv vynikajúci pozorovateľ. Musí vidieť to, čo pre nás ostatných síce ležalo v širokom poli vizuality, avšak napriek tomu sme to nevideli alebo prehliadali. A prečo to Pichler ako umelec vidí? Jednoducho preto, že jeho videnie od začiatku do konca kooperuje s racionálnym myšlienkovým konceptom. Tento koncept je celok a ten vyberá, ktorá viditeľná vec sa môže a ktorá nemôže stať jeho súčasťou. Inak povedané, celok čiže koncept je viac než jednotlivé časti, pretože koncept nám umožňuje naraz uchopiť súbor heterogénnych prvkov. V tomto celku – koncepte jednotlivé časti nadobúdajú svoj význam a funkciu.
Uvedomujem si, že je to možno príliš zložité, a preto si to dovolím vysvetliť iným spôsobom. Zo sveta, ktorý nás obklopuje, a v ktorom sa odohráva náš život, si, povedané slovným spojením Merleau-Pontyho, umelcovo oko a duch vyberajú veci tak, ako si obyčajní smrteľníci vyberajú zo slovníka potrebné slová. Tieto potom skladajú do viet a z viet tvoria svoju reč. Pichler si vyberá veci, z ktorých mala každá svoj bežný význam, účel. Veci z pohľadu užívateľov slúžili na vykonávanie konkrétnych tvorcom určených funkcií. Tieto veci – alebo to môžu byť aj fragmenty vecí – potom Pichler skladá do nového celku, čím vlastne vykonáva dve súbežné a vzájomne komplementárne operácie. Lenže, a to je to podstatné, aby sa tieto operácie mohli podariť, od začiatku do konca musia byť veci okrem vecí považované za znaky, ktoré sú schopné plniť ostenzívnu funkciu. Napríklad vo všeobecnosti je kravata len kravata, avšak keď tá istá kravata visí na krku figuríny vo výklade obchodu s textilom, reprezentuje aj tie kravaty, ktoré nie sú vystavené. Až keď ju budeme takto chápať, potom môže vďaka manipulácii s ňou nadobúdať nové významy. A teraz niekoľko slov k tvorbe nových významov.
Prvá operácia sa týka výberu vecí, samotný výber totiž nikdy nie je nevinná záležitosť, lebo výberom je vec-znak izolovaná, následkom čoho bola pretrhnutá súvislosť s kontextom, ktorého bola súčasťou. Tým kontextom, ktorý jej udelil jej všeobecne komunikovateľný, zrozumiteľný význam a hodnotu. Povedané jazykom lingvistiky, izoláciou veci-znaku umelec oslabil jej primárny význam, čiže jej denotát.
Druhá operácia sa týka začlenenia veci-znaku do nového konceptu, ergo do nového kontextu, pretože v ňom získa nový, nazvime ho konotatívny význam. V praxi to funguje tak, že z pôvodnej jednoty označovaného a označujúceho, významu a výrazu sa zrodilo nové označujúce, výrazy schopné vyjadrovať nové označované, čiže nový význam. Priblížme si to na príklade série umelecky pretvorených kravát. Na začiatku boli obyčajné kravaty, napríklad kravata s namaľovanými bublinkami na povrchu. Avšak v momente, keď umelec, ktorý si uviazal kravatu okolo krku vypustil z detského bublifuku zopár bubliniek, kravata prestala byť súčasťou oblečenia a stala sa súčasťou umeleckej akcie. To, čo bolo namaľované na ploche kravaty, sa jednoducho vďaka bublinkám predĺžilo do priestoru. Alebo kravata posiata písmenami začala komunikovať s nápisom na umelcových prstoch. Posledným príkladom môže byť kravata fungujúca ako malé plátno, na ktorom sú namaľované figúry ľudí a tie sa môžu stať pre diváka podkladom na vytvorenie malého naratívu.
Keď už bolo povedané, že umelec je tvorca, a zároveň vnímateľ, treba povedať, že Pichler často chce, aby vnímateľ nebol len pasívnym článkom umeleckej komunikácie, ale aj spolutvorcom diela. Preto väčšina diel patrí medzi tzv. otvorené alebo interaktívne diela. Umelec vyzýva diváka, aby aktívne vstupoval do hry. Divák síce musí dodržiavať pravidlá hry, stratégiu a taktiku si však môže určovať sám, a preto umelec nemôže vedieť, ako táto hra skončí. Napríklad stačí, aby si divák na krk uviazal kravaty a použil by ich ako súčasť inej hry, hneď by sa zmenili nielen jej významy, ale aj celkové vyznenie. Možno to chápať tak, že v jednej situácii by reakciou na tieto Pichlerove kravaty mohol byť srdečný smiech, v inej by zase tá istá kravata mohla vyvolať odmietnutie. Ale s tým všetkým Pichler ako kozmopolitný ironik alebo empirický konceptualista počíta, takže ani škandál ho nepripraví o pokojný spánok a radosť z tvorby.
Karol Pichler (1957 v Bratislave), žije a pôsobí v Rio de Janeiro.
Kravata s textom Michela Foucaulta, 2002, rôzne tecniky;
Kravata, 2004, guma, vykra- jovanie. Foto: archív autora.
KAROL PICHLER, Kravata s textom M. Foucaulta, a Kravata. Obe: 2002.
Kravaty, 2002 – 2006, rôzne techniky;
KdM1 – Kit du Manifestant 1, 2011.
Peter Michalovič je filozof, pôsobí na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
