Cvičenie káže ísť k jazeru (napr. Kineretskému) v noci a kľačiac sa dívať na jeho hladinu. Na tomto „priesvitnom filme“ sa odráža tvár aj hviezdy na pozadí. Hladina sa hýbe, na nej list (medzi nami a hladinou). Hýbeme sa my, mraky, pod hladinou ryba, jej tieň (na oblohe, po hladine vták, jeho tieň). Hĺbka jazera a výška vesmíru– zaostrovanie do jednotlivých úrovní. To hore je dole. Sploštené. Podobne narába s reflexivitou a transparentnosťou Martin Vongrej (1986). Sú to mriežky kontaktu prijímajúcich s objektom záujmu vyžarujúcim. Zrkadlo vníma aj 3. osoby = divákov, rozosiela fľaky svetla. Zrkadlo nie, ale zdroj svetla sa mihá. Vysielane sa odráža späť alebo ďalej. Za zrkadlom tma, medzi okom a objektom slepý bod, okultná machuľa, ten list. Maľby galaktických špirál, myšlienkových hmlovín na fóliách vrhajú sekundárne tiene. Tie demonštrácie štúdia odkazujú na R. Fludda (L. Mullicana, S. Treisterovú, fascinujúci klérus Filkovho kozmokratizmu) alebo numerológie Chlebnikova. Martin vizualizuje organigramy ezoterickej ontológie interpretáciou vrstvených javov (sensomotorík) skĺbením postupov, čo nazývame „normálnymi“ s tými, čo by sme označili za „paranormálne“. Je to evidencia jednotného „božského“ prenikajúceho všetkým. Všetko reaguje živo, aj kameň nedeliteľný s entitou Zeme. Rajčiak (z morfémy „raj“) má 6 listov tvoriacich hviezdu (V, Z, S, J, hore, dole, jadro je dušou). Martin nehierarchizuje: rajčiak, srdce, hviezda. Iný hexagón, dlažba stanu na festivale Pohoda 2009, ktorú odfotil tesne pred jeho zrútením sa (súčinom živlov a ľahostajnosti), nás iniciuje k balansu kauzality a fatalizmu. Verdikt pre „2. cestu“ zintenzívňuje citlivosť na fraktalitu prírody: korene, koruny, rodostromy. Geometria, presnosť rezu i rudimentárnosť gesta je „nebeská“. Perspektíva sa dejinne zbieha do / vychádza z jediného bodu. X sa stotožňuje so 4 (končatiny…) – so vžitou kanonizáciou tela. X sú protichodne krížiace sa diagonály, stretnutie, priecestie, prijatie aj odmietnutie, manifestácia bipolárneho ohniska, ktoré spätne emituje lúče. Centrum je on aj predmet záujmu (nite medzi). „1 smer“ je vzájomný (písaný spiatky v prehodnocovaní sa), otáčajúci sa za sebou podľa Moebiusa. Martin strihá texty v tradícii Gysin-Burroughsových cut-ups, prenikajú múrmi, skladajú sa v 3-hranných rohoch miestnosti, experimentuje z úzkostnosti „reality“. Ponímanim virtuality (vnútornej sily) intuitívne verí, že „skutočnosť“ môže zmeniť! Martin procesualitu tvorby neopustí, to je stimulom aj budúcej dynamiky jeho diela.
MARTIN VONGREJ, bez názvu, 2012, foto: Marko Horban.
Boris Ondreička
