Anton Podstraský síce rád fotografoval dynamiku života, ale pre dejiny fotografie sú azda dôležitejšie jeho záznamy skleslosti, nevládnosti, osobnej aj spoločenskej odovzdanosti a nehybnosti. Málokto tak ako on predviedol reálny obraz „reálneho“ socializmu v záverečnej fáze jeho existencie. Avšak jeho obrazy „pozastaveného bytia“ sú znepokojivé nielen preto, že sa týkajú už zaniknutej historickej epochy. Podstraský vyhľadával prostredia z hľadiska výkonu profesie nanajvýš rizikové. Je známe, že ho mnohokrát zbili alebo mu zničili fotografickú výbavu. Napriek tomu sa vytrvalo do tohto prostredia vracal. V televíznom dokumente, ktorý mu bol venovaný, sa vyjadril: „Tá najväčšia ľudská spodina, odpad, má niečo do seba. (…) V tom je to tiež fantastické, že v tej chudobe, v tých podmienkach, v tom prostredí, tam je väčšia možnosť vzniku umenia.“ Trochu nečakané vyjadrenie od človeka, ktorý sa nechcel vyliečiť z alkoholizmu a sťažoval si vlastnú pozemskú existenciu, ako len mohol a vládal. Nebol vojnovým fotoreportérom, ale napriek tomu akoby sa stále pohyboval v bojovej zóne. Azda žiadny slovenský fotograf sa tak často nedotýkal samotného dna ľudskej existencie ako Anton Podstraský. Pri zbežnom prezeraní jeho fotografií si môžeme s uľahčením pomyslieť, že sa nás, chvalabohu, tieto obrazy porúch a úpadku priamo nedotýkajú. Ak sa však zahľadíme pozorne, vidíme, že sa nám autor prihovára: toto som ja aj vy, takto skutočne vyzerá naša existencia.
Anton Podstraský sa narodil v roku 1939 v Pružine. Študoval na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Štrnásť rokov pôsobil ako fotograf Filmových ateliérov na bratislavskej Kolibe. Svoje fotografie publikoval v redakciách denníkov a týždenníkov až do polovice 90. rokov. Zomrel po hospitalizácii 21. augusta 2007 v Bratislave.
ANTON PODSTRASKÝ, fotografie zo 70.–80. rokov 20. storočia. Courtesy M. Miklasa a Galérie Photoport.
Aurel Hrabušický – úryvok textu z pripravovanej monografie.
