JÁN ŠIPÖCZ ABSOLVOVAL v roku 2009 ateliér fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením Filipa Vanča. Po skončení školy sa presunul do Prahy, kde neustáva vo fotografickej tvorbe a okrem Maiji Laurinen ostal jedným z mála zo svojho ročníka, kto naďalej aktívne tvorí a vystavuje (naposledy samostatná výstava v Galérii Photoport, 18. 5. 2012 – 6. 6. 2012 – Short Stories). V roku 2011 bol finalistom Ceny Oskára Čepana. Odborná komisia ocenila autorské fotografické postupy, ktoré vyhodnotila ako konceptuálne. Zaujal tiež prácou s de facto znehodnotenými, resp. vyradenými fotografiami z fotoštúdia a fyzickými zásahmi do fotografického materiálu v podobe strihania či prerámovania. Šipöczove tvorivé vyjadrenie v sebe nesie niečo, čo funguje a komunikuje na globálnej úrovni, dôkazom čoho je jeho posunutie do finále súťaže medzinárodnými odborníkmi, nezaťaženými lokálnym kontextom slovenskej fotografie.
Už počas štúdií zaujal prácou Traumy z detstva (Traumas from Childehood, 2008), v ktorej prostredníctvom jednoduchého, nemanipulovaného fotografického jazyka zaznamenal a upriamil pozornosť na rôzne, na pohľad banálne, detaily známe z každodenného života („koža“ na mlieku, jazva, prázdne plávacie koleso na vodnej hladine, tanier s nedojedeným špenátom…), pričom ich vizuálne atraktívna akcentácia je terapeutickou výpoveďou o autorových detských traumách. Šipöcz je výborný pozorovateľ. Svoju vnímavosť v rámci každodenného života pretavuje do fotografií, v novších dielach jeho zvedavosť prerastá aj do práce so zozbieranými zábermi a ich recyklácie, prostredníctvom ktorej transformuje alebo oživuje ich pôvodný význam. V rámci prác založených na metóde pozorovania spomeňme napríklad Cesty domov (Ways Home, 2008) či autorovu diplomovú prácu Mesto ako ateliér (City Like a Studio, 2009). Žiadna z vyfotených udalostí či scén v nich nie je inscenovaná, zásadný je postreh autora a vyňatie momentu/situácie zo zabehaného, nepovšimnutého stereotypu. Takto by sme napokon mohli pokračovať aj v rámci série Sucháre (Dry Stuff, 2009–2010), či asi najpoetickejšej z autorových prác Labute (Swans, 2009–2010).
Určitú zmenu vo vývoji Šipöczovho ani nie tak vizuálneho jazyka, ako skôr prístupu k zobrazovanému, možno zaznamenať počnúc sériou Krátke príbehy z minulosti (Short Stories From The Past, 2008–2011), Pop-Up Obrázok (Pop Up Picture, 2008–2011), Reality (Real Estate, 2011), Fotografie (Photographies, 2011) a napokon Letné prázdniny (Summer Holidays, 2012), kde završuje posun fotografie smerom k objektu (započatý už v rámci autoportrétneho leporela Pop Up…, či samotných „vystrihovačiek“ Krátke príbehy… – teda počnúc momentom, kedy začína zasahovať do formátu fotografie, do jej matérie). V Krátkych príbehoch z minulosti (2008–2011) sa vyjadruje prostredníctvom cudzích záberov – pozíciu tvorcu nahrádza pozícia selektora pracujúceho s dokumentáciami iných ľudí, iných životov či situácií, ktorých kontext nepozná, s materiálom ho tak nespája žiadne osobné puto. Čo ho so snímkami spája, je de facto práca vo fotografickom laboratóriu, kde sa mu v čase, keď pôsobil ako fotolaborant, bežne dostávali do rúk. Vytvoril tak sériu fotografií vo formáte 3,5 × 4,5 cm z materiálu, určeného na vyhodenie, ktoré následne prešli sekundárnou kompozíciou, v rámci ktorej Šipöcz recykloval cudzie zážitky a vytváral nové príbehy.
Konceptuálny náboj svojej tvorby ak centoval sériou Reality (2011), ktorá by sa zároveň dala čítať aj ako kritický komentár súčasnej doby tlmočený formou ironického posunu nedosiahnuteľnosti vysnívaných realít, vyjadreného výstrižkami ich fotografických reprodukcií z tlače a následným adjustovaním do rámu. Podobne ako v Krátkych príbehoch… Šipöcz pracuje s fotografickými zábermi ako s istou formou ready-mades; apropriuje ich z iných, už jestvujúcich materiálov a prispôsobuje svojmu kontextu. S privlastneným materiálom pracuje aj v sérii Fotografie a pohľadnice (Pictures and Postcards, 2011 – Otec a syn, Hlava, Lietadlo, Hríb, Obersee, Bratislava, Gitarista, samostatná séria Gymnasta a jeho žena), kedy selektuje medzi starými fotografiami a pohľadnicami neznámych autorov. Touto určitou odosobnenosťou má ambíciu docieliť upriamenie pozornosti výlučne na dianie zachytené na fotografii, na jej obsahovú stránku. Dobrovoľne sa vzdáva autorského rukopisu, ktorý redukuje iba na moment vlastného výberu z fotografií.
Posledná doterajšia autorova séria Letné prázdniny (Summer Holidays, 2012) je už celkom exaktným posunom fotografie z 2D do 3D média, konkrétne v podobe fotografií zaliatych v skle štvorcového formátu, opäť privlastnených. V motívoch zakúpených diapozitívov sa Šipöcz stotožňuje s vlastnými spomienkami z detských prázdnin (vizuálne evokujú prázdninovú „estetiku“ ako takú, predstavujú klasické stereotypy spojené s predstavou spokojne stráveného letného dovolenkového času). Forma adjustácie a spôsob prezentácie na neónom podsvietených minimalistických štelážach (akoby tak doslovne „rozsvecoval“ zašlé spomienky a navracal im životnú energiu) vytvárajú vo výsledku pôsobivú a vizuálne príťažlivú inštaláciu, komunikatívnu smerom k divákovi, v ktorom vzbudzuje túžbu dotýkať sa týchto malých objektov, vziať si ich domov ako pamiatku. Letné prázdniny vysielajú na súradniciach Šipöczovej tvorby pozitívne signály, že sa svojou cestou uberá vytrvalo ďalej, nezľavuje zo svojich nárokov, ba naopak – objavuje stále nové možnosti vyjadrenia, v súlade s ktorými posúva svoje hranice a limity. Počúva intuíciu, nekalkuluje, naďalej zostáva pozorný v rámci vnímavosti k okoliu či miestu, na ktorom sa práve nachádza, a pripravený čerpať zo všetkého, čo mu poskytuje.
Ján Šipöcz sa narodil v roku 1983 v Bratislave, žije a pôsobí v Prahe. Vybraté výstavy: 2012: Summer Holidays, Galerie Kytka, Praha; 2012: Short Stories Photoportgallery, Bratislava; 2011: Finalisti Ceny Oskára Čepana, Cvernovka, Bratislava; 2010: Photoport Vol. 1, Gallery Jyväskylä University, Fínsko. Viac na: http://jansipocz.com
JÁN ŠIPÖCZ, Labute, 2009–2010;
Krátke príbehy z minulosti, 2008–2011.
Lucia Gavulová je teoretička umenia a kurátorka.
