NESPOČETNÉ MNOŽSTVO hárkov papiera, súvislé celky strán zaplnených skicami, poznámkami, fragmentmi textov, zaznamenanými na štvorčekovom papieri či papieri pre písacie stroje, očíslovaných a zozbieraných v poznámkových blokoch, kalendároch, kartotékach či škatuliach, jednotlivo zarámované a zavesené ako celok či vydané ako kniha, alebo katalóg… Hanne Darboven vnímala sama seba skôr ako spisovateľku než vizuálnu umelkyňu: „Som spisovateľka. Som ňou bez ohľadu na to, aké iné vizuálne materiály používam. V prvom rade som spisovateľkou a až potom vizuálnou umelkyňou.“
Hanne Darboven, nepochybne jedna z ústredných postáv súčasného umenia v Európe a vo svete, zomrela vo veku 67 rokov v marci 2009 vo svojom dome na malej, okruhliakmi vydláždenej uličke Am Burgberg na predmestí Hamburgu – Hamburg-Hamburg. Darboven sa narodila v Mníchove v rodine obchodníkov s kávou. Detstvo a študentské roky prežila v Hamburgu. Tu študovala na Hamburg College of Art, skôr ako sa v polovici 60. rokov rozhodla odísť do New Yorku, kde pobudla dva roky.
Vo všeobecnosti je Hanne Darboven považovaná za konceptuálnu umelkyňu. Jej dielo treba vnímať v kontexte nástupu amerického minimalizmu a konceptuálneho umenia. Po krátkom geometrickom období, ovplyvnenom jej posledným učiteľom na Hamburg Art College – brazílskym op-artistom Almirom Mavignierom, to bol práve New York, kde Hanne Darboven objavila svoj charakteristický rukopis pozostávajúci zo „systému“ kresby a písma: „V New Yorku som sa snažila nájsť niečo, na čom by som mohla pracovať celý život. Práve tu som si vybudovala svoj prejav.“ Kontakt s novým hnutím minimalizmu a konceptuálneho umenia, umelcami ako Sol Le Witt, Carl Andre, Joseph Kosuth, Mel Bochner, umeleckou kritičkou Lucy R. Lippard, art-dealerom a kurátorom Sethom Siegelaubom a galeristami ako Leo Castelli a Konrad Fischer, ju utvrdil a povzbudil v uskutočňovaní „jej celoži- votného poslania“. „Čísla používam len preto, lebo sú spôsobom písania bez popisovania… Nesúvisí to s matematikou. Vôbec! Čísla som si vybrala, pretože sú konštantné, stále a abstraktné.
Čísla sú pravdepodobne jediným skutočným ľudským objavom. Počet niečoho (dve stoličky alebo čokoľvek) je niečo iné. Nie je to iba číslo, má i ďalšie významy.“
Spojenie prísneho numerického postupu s voľnými asociatívnymi odkazmi, striktným racionálnym uvažovaním a intelektuálnou slobodou, viedlo k svojvoľnému vnímaniu času, ktoré vyvrcholilo v rozmanitosti monumentálnych diel vznikajúcich v rozmedzí mesiaca, roka, dokonca storočia. V New Yorku začínala Darboven s abstraktnými a geometrickými kresbami na štvorčekovom papieri, pokračovala s výpočtami a sériami čísel, kde používala dátum ako základnú jednotku svojho číselného systému, kalendárov a textov založených na čase. Práve počas prvého newyorského obdobia navštívila prvé výstavy minimalizmu a konceptuálneho umenia, a i jej dôsledná a skromná práca sa po prvýkrát stretla s uznaním.
Kostrou celej tvorby Hanne Darboven je práve komplexný systém textov. Zvyčajne majú čísla i text podružnú funkciu – len doplňujú v nich obsiahnutú informáciu. Darboven ich však vníma i ako vizuálne médium.
Využíva aj samotný písaný obraz – číslice a textúru textu. Darboven chápe písanie ako operáciu sledujúcu prísne pravidlá, čím je toto ponímanie obdobou mechanizácie umeleckej produkcie pri konkretizme a minimalizme. Sériové repetície, variácie a akumulácie čísel, textov a zvlnených línií v Darbovenovej diele vyjadrujú racionálnu štruktúru, ktorá je vo svojej podstate zdanlivo mechanická. Táto racionálna štruktúra nemá začiatok ani koniec a rozvíja sa na základe neosobných a racionálnych zákonitostí. Toto umožňuje Darboven „písať bez popisovania“ – bez komunikovania akéhokoľvek iného významu než významu číslic a písaného obrazu: „Tento prístup umožňuje prispôsobiť i texty a vecne ich zobraziť.“ Hanne Darboven nemala rada, keď sa jej knihy nazývali „umeleckými“. Knihu vnímala ako médium, ktoré bolo ekvivalentom samotného diela, vytvoreného hmatateľnejším spôsobom – ako jedna z možností materializácie. Svoju prvú knihu pod názvom 1969–77. New York vydala Hanne Darboven v roku 1968, kedy sa po smrti svojho otca vrátila do Hamburgu. V roku 1971 v galérii Konrad Fischer v Düsseldorfe sa Hanne Darboven opäť rozhodla prezentovať hárky zozbierané v kartotékach umiestnených na policiach ako v kancelárii alebo archíve. Návštevníci výstavy ich mali voľne k dispozícii a mohli ich používať. Pri otázke, ako by chcela, aby jej dielo bolo čítané, odpovedala, že vždy existuje začiatok a koniec, ale návštevník to nie je nútený rešpektovať – je na každom divákovi, ako bude dielo čítať. Alebo „sa môže len pozerať“.
Svoju prvú knihu Hanne Darboven publikovala ako edíciu, pre ktorú vyselektovala množstvo hárkov z diela, pôvodne plánovaného ako katalóg. Od 80. rokov vydávala Hanne Darboven takmer všetky svoje diela prezentované v inštitúciách a galériách aj v knižnej forme s kompletným počtom strán. Takto väčšinu jej výstav sprevádzal katalóg. Dá sa povedať, že inštalácie ako celok, i keď pozostávali z jednotlivých zarámovaných súborov pokrývajúcich steny vo forme mriežkovitých štruktúr, môžu byť čítané ako knihy, jedna za druhou v poradí zvolenom čitateľom – v tomto prípade návštevníkom výstavy, ktorý ich radí a vníma podľa vlastného uváženia. Svoje dielo prezentovala vo forme knihy, ktorej autorkou bola len ona sama, a namiesto pohľadov do inštalácie výstavy a textov od kritikov a kurátorov v nej predstavila len určité množstvo hárkov podľa svojho vlastného výberu. Pre väčšinu svojich výstav si Hanne Darboven vytvárala katalógy sama používajúc knihu ako samostatnú umeleckú formu: navrhnutú od začiatku až do konca iba samotnou umelkyňou, bez akéhokoľvek úvodu alebo textov vysvetľujúcich jej tvorbu. Katalóg sa stal samostatným umeleckým dielom, čítankou.
Hanne Darboven písala ručne, opisovala rôzne druhy textov a prostredníctvom vlastného rukopisu ich transformovala. Len v ojedinelých prípadoch ich prepisoval na stroji niekto iný. Tento osobný aspekt jej tvorby pripomína prácu mníchov v stredoveku dennodenne kopírujúcich texty z Biblie či píšucich kódexy. Zároveň je tento proces v rozpore so samotnou myšlienkou depersonalizácie základných štruktúr prefabrikovaných alebo mechanicky vyrábaných, hlavne geometrických foriem, v tej dobe využívaných konceptualistami a predovšetkým minimalistami. Darboven si vybrala médium knihy ako klasického nositeľa vedomostí raného modernizmu, prostredníctvom ktorého konštruovala osobnú interpretáciu histórie a času. Fragmenty z encyklopédií, literatúry, neskôr výstrižky článkov z časopisov a novín sama ručne prepisovala a kombinovala, čím vytvárala nové texty, súkromnú ručne písanú „kultúrnu históriu“. Vďaka týmto postupom majú odlišné formy Darbovenovej prezentácie – či už ide o texty, knihy, inštalácie, filmové projekcie alebo hudobné kompozície – konceptuálny význam a odrážajú jej vlastnú reflexiu špecifickej povahy média a historicko-kultúrnych kódov v jej dielach. Písmo je v jej tvorbe myšlienkovým základom, ako i samotnou realizáciou.
Charakter všetkých jej písaných diel (textov) jasne dokazuje, že Hanne Darboven vnímala knihu nielen ako kultúrny prostriedok ideí, myšlienok, ale tiež ako tradičný a súčasný námet a citovala čoraz viac a viac literárnych textov a fragmentov z encyklopédií či historických kníh, ale tiež bežných správ ako novinových a časopisových titulkov, kalendárov, pohľadníc, zbieraných obrázkových kartičiek a inzerátov. Písané dielo Hanne Darboven prevzalo štruktúru a kompozíciu klasicky členenej knihy – na titulnú stranu, názov, obsah, predslov, hlavnú časť, epilóg a index. Pre jej prístup je typické včleňovanie konvenčných termínov a usporiadaní s častým citovaním pojmov ako predslov, epilóg, ilustrácia, strana. Využívala tiež interpunkciu ako bodkočiarky, spojovníky, alebo iné znaky či značky, i členiace termíny z oblasti vetnej syntaxe či knižnej štruktúry ako napríklad „index“. V nadväznosti na jej tvorbu termín „index“ zahrňuje obidva významy – redukciu a logickú štruktúru jej konceptuálneho umenia, no zároveň odráža i semiotickú interpretáciu jej textov.
Termín „index“ môžeme interpretovať dvomi spôsobmi. V prvom rade ide o knižný index umiestnený zvyčajne na konci knihy a pozostávajúci z abecedne zoradených mien, miest a tém s uvedením čísel strán, na ktorých sa nachádzajú. Index môže byť založený na sekvenčnom usporiadaní materiálu, hlavne v abecednom alebo numerickom poradí. Rovnako môže ísť o návod, model určujúci vzťah jednej časti, veci alebo témy k inej, berúc do úvahy ich veľkosť, výkon alebo funkciu. V tomto zmysle sa dá vnímať ako zhustená forma encyklopédie alebo ako štruktúra pozostávajúca z ďalšieho systému poznatkov.
Po druhé, inštruktívna vlastnosť indexu (z latinčiny „ukazovák“) znamená, že index niečo „ukazuje“: napríklad smerová tabuľa, slnečné hodiny alebo hodiny indikujúce čas dňa. Mapa je indexová v zmysle označenia umiestnenia vecí, indexový znak je vždy napojený na kultúrny a ustálený kontext a predstavuje niečo, čo poukazuje na niečo ďalšie.
Hanne Darboven často využívala kalendáre, texty a obrazy pochádzajúce z odlišných kontextov a zdrojov. Následne ich pretvárala do vymysleného pseudosystému pozostávajúceho zo zoznamov, kalkulácií, komentárov a koláží… Encyklopedická myšlienka zbierania a definovania všetkých vedomostí ľudstva sa datuje do obdobia osvietenstva na začiatok modernej éry. Encyklopédia slúžila ako sumár informácií – pozostávajúci z rovnocenne usporiadaných dát z oblasti vedy, filozofie, umeleckého remesla. Výber nepodliehal elitárskym konvenciám a hierarchii, a slúžil ako zdroj informácií, na jednej strane pre racionalistickú filozofiu a jej ideu kontroly sveta ľudstvom, na druhej strane bol nástrojom transparentnosti verejného a prístupného vzdelávania a politicky uvedomelého občana. Index encyklopédie či vedeckých kníh v konečnom dôsledku funguje ako orientačný sprievodca, snažiaci sa prostredníctvom logického a abecedného poriadku uľahčiť orientáciu v zložitom systéme sveta.
Úlohu indexových znakov vysvetľujú tzv. lingvistické „zvraty“ (ako napr. „tu“, „tam“, „ja“, „ty“). Tie závisia od danej situácie. Pri prvom pohľade sa môže zdať, že vzťah indexov a prác v tvorbe Hanne Darboven je podobný tomu medzi indexom a knihou. Taktiež autorkine samotné texty môžeme chápať ako rekapituláciu a súhrn motívov, opakovane sa objavujúcich v jej dielach. Podobne, ako je to v hudobných kompozíciách. Sériové repetície, variácie a akumulácie čísel, textov a zvlnených línií v Darbovenovej diele vyjadrujú racionálnu štruktúru, ktorá je vo svojej podstate zdanlivo mechanická. Táto racionálna štruktúra nemá začiatok ani koniec a rozvíja sa na základe neosobných a racionálnych zákonitostí. V niektorých prácach nahrádza Darboven písmená číslicami, výpočtami, sumármi dátumov zoradených vo forme „K-Wert“ („K hodnoty“), alebo pojmami, slovami či súvislými textami usporiadanými do línií a vlnoviek. Darbovenovej diela, plné živých, gestických, zvlnených línií a písmen, sa odlišujú od prác konkretizmu, minimalizmu a konceptuálneho umenia práve tým, že sú vytvárané ručne. V tomto zmysle odkazujú skôr k európsko-kresťanskej tradícii písaných kroník.
Dôraz je kladený na proces tvorby, písania a jeho fyzického uskutočnenia. V tomto kontexte je text výrazom samotnej myšlienky – „nejasnej, blúdiacej a niekedy dokonca nečitateľnej stopy myšlienky“. Napokon, hlavnou témou tvorby Hanne Darboven je vizualizácia procesov v čase: Hanne Darboven zachytáva riadky času, rovnocenne pracuje s vymysleným, ale i skutočným (zaznamenaným a zažitým) časom. Inými slovami, i keď sú jej diela označované ako konštruované kresby, svojím vyznením odkazujú skôr do sféry štatistiky, a preto by mali byť chápané ako procesy v čase. Kvôli svojej časovej povahe majú bližšie k časozberným médiám, literatúre, filmu a hudbe, ako k vizuálnemu umeniu. A predsa sa líšia od médií založených na čase: dajú sa vizuálne vnímať a zažiť, čo podporuje aj ich „štýl“ vo forme osobného rukopisu umelkyne, ktorý je dôležitým prvkom týchto diel. Svoj numerický systém pretransformovala Darboven po prvýkrát do hudby v diele Wende 80. Písanie je, rovnako ako hudba, vyslovene formou umenia založenou na čase. Jediným momentom skutočne ukotveným v čase, no neustále miznúcim, je pre prítomnosť predpoklad toho, čo príde, a pre minulosť toho, čo zostáva v pozadí. Jeden prípad pripomína predponu, druhý príponu. Tak ako v procese písania a čítania vieme s každým novým záznamom kontextuálne určiť, čo bolo pred a čo bude nasledovať, tak to vyplýva i z predpony a prípony. Tento synchronizmus časov prítomný v záznamoch a poznámkach Hanne Darboven je z konceptuálneho a formálneho hľadiska príbuzný polyfónii notových osnov.
Hanne Darboven vo svojich konštrukčných kresbách, dátumových výpočtoch, textoch či hudobných partitúrach čas sčítava, zoraďuje, skracuje, predlžuje: „Jeden + jeden je jeden dva. Dva je jeden dva. Toto je moja základná téza pre všetky pravidlá, užívaná podľa matematických postupov. Píšem matematickú literatúru a matematickú hudbu.“
Hanne Darboven (1941, Mníchov – 2009, Hamburg).
HANNE DARBOVEN, „Wunschkonzert“, 1984, kombinovaná technika, pohľad do inštalácie v Klosterfelde, Berlín, 2012.
Untitled, 1972, ceruzka na papieri, 10 hárkov, každý 29 × 21,5 cm, 65 × 111 cm, rámované. Obidve diela s láskavým povolením Klosterfelde, Berlín.
HANNE DARBOVEN, „Index“, inštalované 2012-13, pohľad do inštalácie v P420, Bologna. Na protiľahlej strane: Gedichte
Opus I, 1984, pohľad do inštalácie. S láskavým povolením Konrad Ficher, Düsseldorf.
Miriam Schoofs je kurátorkou a umeleckou kritičkou. Pôsobí v Berlíne.
