Hranica ako limita, ako styčná plocha, ako dotyk dvoch miest či oblastí. Hranica ako metafora možností, za ktorých sme schopní (alebo nútení) uskutočniť niečo, čo by sme inak nerealizovali. Hranica ako podnet i umŕtvenie. Hranica je ambivalentným pojmom, ktorého napojenie na telesnosť jej významové konotácie navyše silne individualizuje.
V dňoch 23. 3. 2013 – 4. 5. 2013 prebehla v priestoroch Galérie Cypriána Majerníka výstava pod názvom Hranice tela (kurátorky Alexandry Tamásovej) tematizujúca motív tela ocitajúceho sa v situáciách, „v ktorých je pociťované ako obmedzenie, ako neprekročiteľná hranica medzi subjektom a svetom“ (A. Tamásová). Kurátorka k výstavnému projektu prizvala 19 autorov zastupujúcich rôzne generačné vrstvy a pracujúcich s odlišnými mediálnymi výstupmi (Artprospekt P.O.P., Juraj Bartusz, Robert Bielik, Pavlína Fichta Čierna, Ľubomír Ďurček, Richard Fajnor, Filip Jurkovič, Peter Kalmus, Marek Kvetan, Otis Laubert, Juraj Meliš, Peter Meluzin, Viktor Oravec, Peter Rónai, Dorota Sadovská, Ľuba Sajkalová, Rudolf Sikora, Ľubo Stacho, Nina Šošková).
Pri pozornom vnímaní výstavy (rozčlenenej do štyroch sekcií Umenie ako terapia, Umenie ako rituál, Umenie ako existenciálna úvaha, Hranice (v) každodennosti) sa zdá, že kurátorka sa výberom diel i zastúpením autorov snaží vysporiadať s „rozostreným“ termínom na základe jeho diverzifikovaných významov, snaží sa dielami „ilustrovať“ široké spektrum limitných, existenciálnych situácií (choroba, starnutie, smrť). V rámci tém sa objavujú aj ich symptomatické ukazovatele: telesná fragmentácia, práca umelcov s indexovým telesným znakom, motív desubjektivizácie, objektu či tela ako metafory či metonymie, ktoré odkazujú k širším, nadosobným významom. Jednoznačnejšie koncentrovanie sa na jednu z možných tém a jej analyzovanie na základe „viacpohľadovej“ metodológie by som v danom prípade (aj vzhľadom na priestorové možnosti galérie či nutnú výraznú selekciu diel) považoval za vhodnejší metodologický postup
Napriek niekoľkým výhradám priznávam, že výstava Hranice tela vo mne podnietila hlboko reflexívny pocit vztiahnutia videného k vlastnému prežívaniu limitov telesnosti. Bola súborom rôzne (často aj protikladne) pôsobiacich diel, ktoré ma vychýlili zo zaužívaného prežívania smerom k uvedomeniu si často skrytých, neexponovaných, nežiaducich podôb telesnosti, ktoré sú však súčasťou každodenného života. V tomto odkrývaní tém vidím najsilnejšiu výpoveď výstavy. Výpoveď, ktorej rozumiem napriek tomu, že v jej formulácii pociťujem viacero nejasností, nepresností a otáznikov.
Robert Bielik, Zátišie s lebkami, 2005, olej na plátne; Robert Bielik, Autoportrét mŕtvoly III. 2011, olej na plátne;
vzadu: Ľubo Stacho, Irena Blühová 1933 Bauhaus, 1983 Bratislava, čiernobiela fotografia. Foto: Daša Barteková.
Ján Kralovič
