Ohraničenie slobody mi príde ako v určitom zmysle dobrá vec ROZHOVOR FEDORA BLAŠČÁKA S TOMÁŠOM DŽADO by

by 11. 6. 2013

Fedor Blaščák: Načo je nám socha?

Tomáš Džadoň: Socha ma baví z triviálneho dôvodu. Funguje v priestore, je hmotná. Je to realita, no nie v zmysle realistická. Grafiku a maľbu som opustil, lebo som nechcel svet ilustrovať, ale ho konštruovať. Pritom nejde len o sochu, mňa ako umelca totiž až tak nezaujíma otázka, aké médium si volím. Podstatnejšie sú pre mňa otázky po zmysle umenia. Načo nám je? Ako od umenia oddeliť kariéru, úspech? Musím sa pýtať na zmysel celej tej činnosti. Je to nadprodukcia, ktorá mu uberá silu? Tieto otázky si kladiem často na prehliadkach typu Bienále v Benátkach, Documenta a pod. Toľko vecí pokope a zaujme ma jedna, dve? Naposledy sa mi stalo niečo podobné v Osvienčime – pri vstupe do miestností, kde sú tie známe kopy ľudských vlasov, topánok a kufríkov, mi prebleslo hlavou „to už bolo“. Nie je to divné? Sám pred sebou som sa zahanbil.

FB: Potrebuješ konštruovať z materiálu, lebo to viac vidno?

TD: Chcel som robiť v priestore, aby to tvorilo skutočnú prekážku smerom k divákovi, čo zarámovaná grafika alebo maľba nikdy nedokáže. Objekt, inštaláciu musíte zažiť fyzicky, to ma na tom priťahovalo. Závidel som vlastne architektúre, že je súčasťou reality, že nie je dočasná a také veci som chcel robiť. To sa na papieri nedá. K soche ako ideologickému kolíku vo verejnom priestore som sa dostal až v rámci aktivít Verejného podstavca s Michalom Moravčíkom, Martinom Piačekom a Daliborom Bačom.

FB: V určitom okamihu sa môžu zdať niektoré riešenia konečné, ale nie je to pravda. Videl si Malicha na Pražskom hrade? Jeho grafiky v sebe nezapierajú sochu, resp. architektúru. Podobne Filko so svojimi projektartmi. A tak ďalej. Malich o tom hovorí, že „teleso nejakého tvaru je hmota s určitou hustotou a obsahom energie. Konštrukcia je niečo iné. Musí existovať iný problém konštrukcie tokov. … Nahradenie plochy konštrukciou čiar, vymedzenie plochy obrysom. Pokoj vymedzenej plochy plus konštrukcia z čiar“.

TD: Hovoril som o vnímaní a o spätnej väzbe. Skrátka, ľudia inak reagujú, ak majú v ceste stoličku, a inak, keď sa dívajú na nakreslenú stoličku. To je iné chápanie sveta. Chcel som pracovať s realitou, nie s jej ilustráciou. Sme zahltení obrazmi. Malicha som videl, ale nemôžem si pomôcť, aj on je v objektoch silnejší. Je to inak skonštruovaný svet. Mne fyzický stret so svetom nenahradí grafika.

FB: Prečo si k práci na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana pridal ten fiktívny rozhovor s Čepanom?

TD: Rozhovor s Oskárom Čepanom bola podstata tej práce. Prelína sa v tom (opäť) verejné a osobné. Na jednej strane je to kritika prostredia a inštitúcie tej ceny, na druhej strane som si potreboval sám pre seba zadefinovať, akú má cena vlastne hodnotu. Nazval som to absurdnou modlitbou za náš priestor. Chcel som, aby Čepan sám povedal to, čo sa tu o jeho cene už dlho šíri, plus som to doplnil o vlastné úvahy. Podstatné je, aby sme sa na Slovensku na nič nehrali a začali byť k sebe úprimní. Ten obrovský točiaci sa valec bola „iba“ schránka pre ten text. Na tvoju otázku „prečo?“ sa nedá zmysluplne odpovedať. Používam viac intuíciu než rozum. Ty tvrdíš, že sa to navzájom kanibalizovalo, ja si tie dve veci neviem od seba oddeliť. Sakralizoval som inštitucionálnu kritiku, čo je samo o sebe absurdné. Valec symbolizuje zacyklenosť, bezvýchodiskovosť a to ešte zvýrazňovalo jeho umiestnenie vo vestibule. Každý sa ho dotkol a roztočil modlitbu. Myslím si, že tá cena by už po mojej intervencii nemala byť taká ako doteraz. Na mieste mojich kolegov by som sa už do nej neprihlásil.

FB: Prečo by mala mať nejakú špeciálnu hodnotu? Takých cien sú po svete stovky a všade fungujú rovnako – je to o výbere a o dôraze. Majú pritiahnuť pozornosť a nasmerovať ju jedným smerom. Čo ti na nej vadí?

TD: O cene a jej zmysle premýšľam od mojej prvej účasti v roku 2009. Žiadna cena sama o sebe nemá hodnotu. Tú jej je schopné dať iba prostredie – tým, ako s ňou pracuje. Každá cena sa nejako definuje. Má svoje kritériá pre výber, sama seba nejako prezentuje. Pre výtvarníkov sa stáva „objektom túžby“. To, čo som chcel spochybniť, bola práve táto jej reprezentácia. Čo je to za cenu, ktorá ocení študenta, a následný rok zmení stanovy tak, aby sa študenti nemohli do nej hlásiť? Čo je to za cenu, ktorá sa udeľuje už po niekoľkýkrát v luxusných hoteloch prenajatých na hodinu či dve? Na čo sa to hráme? Čo je to za cenu, ktorej finalisti sú známejší ako teoretik, ktorý jej dal svoje meno? Prečo cenu odovzdáva manželka veľvyslanca USA a nie nejaká skutočná osobnosť z kultúry? Toto prostredie je šlendriánske a COČ to len potvrdzuje. Diskusia tu je, ale iba mľandravá (ako hovoríš ty), a bez dôrazu formulovať veci jasne sa nikam nepohneme. Môj rozhovor s Čepanom mohla diskreditovať iba jedna vec: keby ste mi cenu udelili. Prečo ste to vlastne neurobili? Mohli ste sa zachovať ako súčasný režim, ktorý kritiku umŕtvuje tým, že ju vtiahne a poučí sa z nej. Ak NCSU „nevyslyší Čepana“, tak len potvrdzuje, že sebakritika na Slovensku nie je doma ani tam, kde by sme ju očakávali. Cena COČ má zmysel iba pre domáce prostredie, preto by mala zohľadniť lokálne špecifiká, a nie držať sa nezmyselných pravidiel, ako je napríklad veková hranica. Alebo by som cenu zrušil a udelil dve-tri ročné štipendiá a hotovo.

FB: Spojeniu modlitby s kritikou ceny, o ktorú si sa uchádzal, porota neporozumela, a teda mu neuverila, a to zrejme aj preto, že väčšinu v nej tvorili ľudia zo zahraničia, ktorých nezaujímali prevádzkové problémy spojené s cenou a lokálnou scénou. Zaujímali sa o finálnu podobu diel a ich fungovanie v kontexte výstavy. V tom ty odrazu kritizuješ práve tie vedľajšie, prevádzkové problémy. Čiže to na nich pôsobilo dosť čudne. A aj podľa mňa si si zvolil príliš ľahký terč. Navážať sa do všadeprítomného slovenského šlendriánstva a malomeštiactva – to tu môžeme robiť v jednom kuse. Využiť na to aj vlastnú inštaláciu v kontexte finálovej prehliadky bolo preto z môjho pohľadu, a iba na prvý pohľad vlastne paradoxne, neautentické. Pritom viem oceniť kritickosť, ale nie na úkor zrozumiteľnosti, prípadne zmyslu pre humor. Takže otázka: ako si na tom s humorom vo svojich prácach?

TD: Je to kritika všadeprítomného šlendriánstva, že sa pani Čepanová urazila a pravdepodobne nebude chcieť „poskytnúť meno svojho manžela Oskára Čepana“ cene v roku 2013? Ale už aj na to máme riešenie! To, že práca bude neprenosná, nezrozumiteľná alebo skrátka nezaujímavá pre zahraničných členov poroty ma netrápilo. Nekalkulujem, aby som cenu získal. Urobil som to, čo som považoval za dôležité. Pomenovať veci pre seba jasne. Myslím, že trochu ignoruješ kontext. Kritika pri pive nie je tá istá, ako keď na to využijem svoju účasť v rámci finále „najprestížnejšej“ ceny na Slovensku. Humor je podstatný hádam vo všetkých mojich veciach. Odôvodňujem si to z časti tým, že som študoval a žijem v Čechách. Je to, inak povedané, odstup. No občas premýšľam, či to nie je vzhľadom na politické a sociálne problémy všade naokolo aktuálna verzia českej grotesky. Úškrn a nadhľad ako spôsob úniku od ťaživej súčasnosti.

FB: Poďme k tvojmu Pamätníku ľudovej architektúry. 12. septembra 2013 v Košiciach otvárate. K nadhľadu nad čím by mal Košičanom pomáhať?

TD: PĽA je individuálny pamätník. Nebolo mu vyhradené žiadne špeciálne miesto, kam „treba“ chodiť. Okupuje bežnú realitu sídliska, nikoho neobmedzuje. Aj keď fyzicky nikto nemusí byť prítomný pri paneláku, spoza svojich záclon ho môže sledovať množstvo ľudí naraz. Jeho sila je v banálnom postavení jednej veci (stodola) na druhú (panelák). Nadhľad, na ktorý sa pýtaš, by mal byť nasmerovaný ku každému z nás. Minulosť je problematická a nedá sa jednoznačne vyhodnotiť. Tu je ešte sploštená a neplynie nijak. Palo Fabuš (šéfredaktor časopisu Umělec) to dobre pomenoval, keď sa opýtal: o čo hodnotnejšia je drevenica od paneláku? Nemôžem predpokladať reakciu, ale páčilo sa mi, ako ťažko sa to ľudom pri prezentáciách kritizovalo. K dreveniciam sa vzťahujeme ako k našej lepšej, „pravej“ minulosti, panelák je pre nás „socík“, ale zabúdame, že je to predsa aj súčasnosť. Polovica z nás býva na sídlisku. Celé som to ešte skomplikoval tým názvom.

FB: Povedz rovno, o čo ti pri tom ide? Na akú otázku hľadáš odpoveď?

TD: Nerozumiem prostrediu, do ktorého som sa narodil a ktoré ma formuje. Potrebujem si veci pomenovať a používam na to umenie. Veci si vizualizujem a tak ich môžem pochopiť. Vnímal som okolo seba negatívny prístup k socializmu, na druhej strane hlásanie návratu pod vlajkou nostalgie. Ale socializmus je aj doba môjho detstva. Ako sa správne zachovať v takejto situácii? PĽA je o prijatí týchto nezmieriteľných rozdielov. Chcel som nájsť spôsob, ako diskusiu o tom, čo tu bolo a stále je, uzavrieť. Možno to je príliš ambiciózne, ale ja verím na ikonické gestá. Možno to má význam iba pre mňa. Uvidíme, ako to bude fungovať.

FB: Čiže existenciálny motív? Pamätník ako výraz individuálneho zmierenia skúseností z dvoch režimov? Čo odkážeš kritikom, ktorí povedia, že ak netrpíš pri spomienkach na detstvo, tak ti týmto gestom ide len o slávu?

TD: Pamätník ako výraz bipolárnej skúsenosti mojej generácie, pretože tá uvažuje v tomto porovnávaní. Sláva? Cením si prístup Pawla Althamera, ktorý sa necíti byť majetnícky k ideám, berie na seba rolu sprostredkovateľa. Sláva nie je medzi motiváciami, prečo robím umenie. Slávny v tomto projekte môže byť jedine panelák na Lidickom námestí 1 v Košiciach.

FB: Charlesa Escheho som kdesi začul hovoriť, že rokom 1989 „skončil sen, ktorý sa oplatí snívať“. Ako o tej bipolárnej skúsenosti s dvoma režimami uvažuješ ty?

TD: Ja sa cítim pomazaný týmto prechodom. Z pohľadu dneška je to silná skúsenosť, neoceniteľná. Minimálne môžem spochybňovať súčasný režim ako jediný možný a dobrý. Viem, že existoval aj iný svet. Mám s čím porovnávať. Nie je to práve moja generácia, ktorá začína opäť snívať ten sen? Podľa mňa hrá v tom rolu aj detstvo prežité za socializmu. Nestihlo nás to udusiť. Pochybujeme smerom k súčasnosti, ale zároveň odmietame nostalgiu. PĽA svojím spôsobom vizualizuje aj tú symbolickú čiaru toho sna, ktorý sa rokom 1989 prestal snívať, ale dnes sa ho viacerí pokúšajú snívať znova. Podstatná  je pre mňa otázka, čo bolo na komunizme dobré?

FB: Ak sa tu bavíme o režime, tak tvrdím, že absolútne nič.

TD: Už len ohraničenie slobody mi príde ako v určitom zmysle dobrá vec.

FB: Napríklad?

TD: Nemám konkrétny príklad. Ale zákaz mi príde lepší stimul ako príkaz či povinnosť smerom k systému.

FB: Niečo v zmysle postrehu od Ilju Zeljenku o dvoch útlakoch – vonkajšom a vnútornom, keď sa občas hovorí, že ten vonkajší útlak aspoň lepšie stimuloval umelecké duše?

TD: Žeby sme v podstate mohli označiť socializmus za výrazného spoluautora kultúry 60., 70., 80. rokov? Vtedy bola jasná protistrana, voči ktorej sa bolo treba vymedziť. Možno to bolo v niečom ľahšie. Je to komentár ex post, ja som ten útlak nezažil. Dnes sa systém rozplynul, nie je sa voči čomu vymedzovať.

Tomáš Džadoň sa narodil v roku 1981 v Poprade, žije a pôsobí v Prahe.

TOMÁŠ DŽADOŇ, Deadline, 2012, kovová mreža/grantový formulár, textinštalácia, galéria Wozownia, Toruń, foto: archív autora.

TOMÁŠ DŽADOŇ, Cena, 2012, rozhovor s Oskárom Čepanom, objekt, 400 × 280 cm, drevo, kov, galéria SVU, Bratislava. Foto: Boris Németh.

TOMÁŠ DŽADOŇ, Pamätník ľudovej architektúry, 2006 – 2013, vizualizácia, Lidické námestie 1, Košice;

Závod, 2011, spolu s Valentinom Diegom, kópia sochy Otakara Šveca, motocykel NSU 251 z roku 1942, inštalácia, variabilné rozmery Hafen 2, Offenbach. Foto: archív autora.

Fedor Blaščák je filozof.

More stories by

Fedor Blaščák