30. novembra 2012 otvorili v Považskej galérii umenia v Žiline dlhodobú expozíciu v kurátorskej koncepcii Miry Sikorovej-Putišovej s názvom Prvé múzeum intermédií. Výber diel a koncepcia expozície v troch miestnostiach reaguje na profiláciu zbierok PGU – už od začiatku 90. rokov sa akvizičná činnosť zameriava najmä na intermédiá a mediálne umenie. Diela vybrané do expozície spadajú najmä do 90. rokov, s presahom do konca 80. a začiatku nultých rokov. Toto obdobie je zvolené hneď z niekoľkých dôvodov. Expozícia má odhaľovať zmeny, ktoré pod vplyvom politických udalostí poznamenali aj oblasť umenia, no zároveň toto obdobie kontextualizuje prostredníctvom spomínaných časových presahov. Druhým dôvodom je, že práve v 90. rokoch sa profilovalo zameranie galérie, a to najmä v období, kedy bola riaditeľkou galérie Katarína Rusnáková a hlavným kurátorom Radislav Matuštík. V tomto období sa do zbierky PGU dostalo väčšie množstvo vtedy veľmi aktuálnych diel od mladých autorov. PGU sa tak stala veľmi progresívnou galériou a cieľom súčasnej dlhodobej výstavy bolo zrejme na toto obdobie po- ukázať a aktívne nadviazať.
Už v úvodnom texte kurátorka expozície priznáva určitý konflikt v jej názve. Múzeum, ako inštitúcia určená na uchovávanie, je v nevyhnutnom rozpore s nestabilnou povahou intermédi a mediálneho umenia. Problematická môže byť reinštalácia týchto diel aj ich uchovávanie v galerijných depozitároch. V názve deklarované prvenstvo je odkazom na fakt, že v slovenskom kontexte doposiaľ chýba dlhodobá expozícia venovaná umeniu po roku 1989. Súčasná podoba výstavy je len prvou časťou, cieľom je obmena diel po určitom období.
Samotná expozícia je rozdelená na dve časti – pri značnej dávke banalizácie by sa dalo napísať, že na „ženskú“ a „mužskú“. V jednej časti sa expozícia venuje najmä otázkam intimity detabuizácie sexuality, ženskej telesnosti v podaní inštalácie Denisy Lehotskej, videí Pavlíny Fichty-Čiernej a Jany Želibskej, spolu s jedným mužským zástupcom – kresbou Jozefa Šramku. Druhá časť, jedna väčšia miestnosť, naznačuje skôr expresívne tendencie, pretrvávanie postmoderného diskurzu aj v 90. rokoch a to prostredníctvom neokonceptuálnej inštalácie Karola Pichlera, manipulovaných ready-made Borisa Ondreičku, objektu Simony Bubánovej a série obrovských farebných vajec Laca Terena.
Prvé múzeum intermédií v súčasnosti zaberá celé prízemie Považskej galérie umenia. Napriek tomu je jeho problémom nedostatok miesta – prvá expozícia umenia 90. rokov na Slovensku by si zaslúžila viac priestoru, aby nebola len nejasným výberom diel s jediným vysvetlením v podobe náročného textu. Keďže nie je známy termín a témy jej ďalšieho pokračovania, expozícia je nedopovedaným príbehom a azda aj príliš veľkou ambíciou regionálnej galérie.
Prvé múzeum intermédií – pohľad do inštalácie, foto: archív Považskej galérie.
Katarína Gatialová
