Andra Ursuta FORENZNÝ DÔKAZ NEÚSPECHU by

by 11. 10. 2013

Andra Ursuta vytvára silné diela i v prípade, keď tvrdí, že nemá žiadne dobré nápady.

Maurizio Cattelan: Tvoja prvá výstava v New Yorku v priestore Ramiken Crucible v roku 2010 mala názov „Management of Barbarism“. Aký druh barbarstva si sa pokúšala ovládnuť?

Andra Ursuta: Môj vlastný. „The Management of Barbarism“ je v podstate voľným prekladom názvu knižky návodov Al-Qaedy popisujúcej taktiky budovania nacionalizmu, náboženského hnevu a násilia ako základov džihádu. Chcela som tento koncept obrátiť a vyventilovať prostredníctvom neho môj vlastný nacionalizmus a náboženský hnev, ktorý cítim voči mojej krajine.

MC: To je veľmi zvláštne – ja som o Rumunsku počul len dobré veci.

AU: Na svoju mizériu sme hrdí.

MC: Gratulujem. Je smutné byť umelcom?

AU: Vôbec nie. Ale je to trochu nepríjemné.

MC: Vytváraš diela, ktoré na väčšinu ľudí pôsobia tak, že by sa najradšej pred nimi niekde ukryli. Tvoje autoportréty sú tak surové, že som počul, ako ľudia predpokladajú, že si muž využívajúci modelku. Ako reaguješ na takéto názory?

AU: Keby boli tieto diela vytvorené mužom, boli by vskutku veľmi urážlivé. Ja ich však v podstate vnímam ako rýdzo ženské cvičenie v oblasti extrémne pasívnej agresie.

MC: Crush (2011) je silne realistickým odliatkom tvojho tela, tvojej nahoty v podobe akejsi sploštenej rašelinovej múmie sťaby z doby kamennej, pokrytej neuveriteľným množstvom semena. Prečo sa prezentuješ v takejto pozícii? A ako si takú vec vlastne urobila?

AU: Ide o veľmi nepríjemný a jemne melodramatický opis emocionálneho stavu, pocitov odmietnutia a bezcennosti. Podobne ako pri väčšine mojich diel i za týmto stálo veľmi chybné a doslovné chápanie slova „crush“ (zamilovanosť). Crush je sumárom všetkých zamilovaní, ktoré vedú k zlomenému srdcu počas života alebo počas storočí, pokiaľ samozrejme ide o ženskú protagonistku ako archetyp zneužitej a odhodenej ženy.

MC: To je neuveriteľne negatívne vyjadrenie – ženy ako „odpadové koše pre spermie“, definované na základe ich vzťahov k mužom a doslovne zničené sklamaním ich očakávaní.

AU: Áno, presne tak. Crush je autoportrétom spĺňajúcim všetky tieto predpoklady. Je vytvorený zo ženskej perspektívy, ktorá sa snaží imitovať machovskú nevšímavosť, avšak zlyháva tým, že prináša násilnú a degradujúcu sebadeštrukciu. Očakávania ženského subjektu sú len jednou časťou. Sú tu prítomné aj kultúrne očakávania, ktoré narážajú na očakávania subjektu. Neuznávam mizogýnsku kultúru, z ktorej pochádzam, no súčasne sa ani nestotožňujem s liberálnymi sexuálnymi postojmi ultracivilizovanej spoločnosti, kde žijem. Priznávam to, i keď viem, že nie je v poriadku takú vec pripúšťať. Obidve polohy sú však navzájom zameniteľné, čím sa stávajú bezcennými. Takže Crush je naozaj o osobnom a trochu neurotickom zlyhaní a neschopnosti opti- málne fungovať v dnešnom svete.

MC: Čím sa odlišuje pôsobenie zobrazenia tvojho splošteného tela v diele Crush od rovnako sploštenej verzie tela, ktorá je súčasťou práce Vandal Lust (2011)?

AU: Telo v práci Vandal Lust je skôr rekvizitou, ale inak sú prístupy veľmi podobné. Obidve diela narážajú na udalosti vedúce k deštrukcii hlavného protagonistu. Sú satirickými poznámkami, ktoré vás nútia predstaviť si optimistický začiatok, pričom ste zároveň konfrontovaní s následkami katastrofy. Tieto diela sú sochami iba pre nedostatok iných možností, slúžia hlavne ako forenzné dôkazy neúspechu.

MC: Čo je neúspechom v diele Vandal Lust?

AU: Vandal Lust je revíziou ikonickej inštalácie spoza Železnej opony: diela Ilyu Kabakova The Man Who Flew Into Space From His Apartment (1988). Práca zachytáva typický sovietsky byt tesne po tom, ako je muž prostredníctvom po domácky vyrobeného zariadenia pozostávajúceho z pružín vymrštený cez strop z miestnosti. Téma úteku bola v tom čase reflektovaná hlavne vo východoeurópskom priestore a vďaka rôznym politickým a ekonomickým zmenám v minulých desaťročiach pretrváva až do dnešného dňa. Príbehy spektakulárne nezmyselných plánov, ako sa dostať na Západ, stále z času na čas vyplávajú na povrch v rámci medzinárodných médií. Vandal Lust aplikuje rovnakú logiku na svet umenia, kde je umelec prostredníctvom chatrnej stredovekej obliehajúcej zbrane vyvrhovaný do priestoru cez okno galérie. Avšak pre obmedzenia rozmerov priestoru zostáva telo natiahnuté pred zadnou stenou.

MC: To telo si ty, tvoj autoportrét, natiahnuté tak ako Wile E. Coyote pred buldozérom, pred čím sa snažíš utiecť? Pred galériou?

AU: Uteč pred galériou a vstúp do sveta. Tento aspekt nie je až taký dôležitý, krok k úteku vnímam skôr ako kŕčovité gesto, ktorému už dlhodobo chýba zmysluplný kontext. Ako pamäť svalov.

MC: Svoje telo si rovnako použila na tvorbu nábytku, v malom priestore na Delancey Street si vytvorila inštaláciu pozostávajúcu zo 43 farebných odliatkov tvojho zadku komponovaných ako stoličky. Ako vnímaš tento autoportrét?

AU: Keď som začala robiť sochy, latku som nasadila veľmi nízko. Premýšľala som, že pokiaľ konkrétny kus neuspeje ako socha, stále môže byť užitočnou stoličkou – nebude umením, ale aspoň na tom môžete sedieť. Autoportréty začali z rovnakého dôvodu. Autoportrét je jedným najprimitívnejších, najmenej vynachádzavých námetov v umení. Je akýmsi priznaním, že nedisponujete dobrými nápadmi. Skombinujte tieto dve témy a dostanete zadkové stoličky: nábytok s jeho vlastným poriadkom, prázdny, no zároveň obsadený, nekooperujúca socha, ktorá otŕča divákovi svoj zadok a zhmotnené časti ženského tela, navrhnuté pre zjavné potešenie.

MC: Prečo je ich toľko v jednom celku?

AU: Napodobovala som klasické klišé z porno filmov, množstvo zadkov objavujúcich sa v jednom zábere. Avšak ako odrezané objekty, umiestnené tesne vedľa seba v malom špinavom obchodíku otvorenom do ulice Delancey pôsobili skôr ako ilegálni imigranti poskytujúci sexuálne služby.

MC: Podľa zákona sú ilegálni imigranti považovaní za bezmocných, no napriek tomu sa ich ľudia obávajú. Tvoja tretia samostatná výstava v Ramiken Crucible Magical Terrorism (2012) bola istým druhom materializácie tejto bezmocnosti. Môžeš predstaviť koncept „magického terorizmu“?

AU: Kedysi som v novinách čítala správu o protestoch voči daňovému zákonu v Rumunsku. Vláda práve schválila zákon uznávajúci čarodejníctvo ako legitímnu, tým pádom zdaniteľnú profesiu. Predpovedanie budúcnosti a okultizmus sú tu prosperujúcimi odvetviami, a čarodejnice neboli samozrejme s týmto rozhodnutím spokojné, preto sa rozhodli pre pomstu a vládu prekliali. Udialo sa to v období protestov hnutia Occupy Wall Street a rôznych ďalších nepokojov v EU, ktoré nepriniesli žiadne hmatateľné výsledky. Vláda v Rumunsku však po kliatbe nečelila žiadnym problémom. Vytvorila som skupinu diel vychádzajúcich z predpokladu, že kliatba, ktorá je istou formou magického terorizmu, fungovala a zapríčinila vznik propagandistických skulptúr oslavujúcich čarodejnice. Tie sú zároveň poväčšine etnickými Rómkami, teda typickými európskymi vydedencami, ktorí nie sú zvyčajne zvečnení v mramore.

MC: Všetky diela prezentované na výstave boli umiestnené na statívoch a paletách. Predné sklo galerijného výkladu bolo rozbité a črepiny sa povaľovali kade-tade po zemi – prečo?

AU: Pokúšam sa o inštitucionálnu kritiku, keďže čas obyčajnej kritiky je pasé. Avšak, aby som bola úplne úprimná, rozbité sklo by nevzniklo bez povzbudenia Mika Egana, môjho galeristu a (dúfam že aj) budúceho manžela. Takže ideologicky je celá vec dosť komplikovaná – nie je jasné, kto sa koho snaží pretromfnúť. Diela na výstave majú mobilný charakter, pretože táto vlastnosť odráža nestály životný štýl Rómov. Chcela som, aby výstava pôsobila ako squat pozostávajúci z veľkých a ťažkých sôch v štýle socialistického realizmu umiestnených na kolesách.

MC: Takže všetko by sa dalo vysťahovať v priebehu noci, tak ako rómske tábory v Európe?

AU: Áno.

MC: Zdá sa mi, ako by si sa snažila naznačiť, že v zmysle akejsi sily schopnej priniesť svetové zmeny, víťazí terorizmus nad aktivizmom. Rovnako si zhotovila kresby mŕtveho čečenského vojaka. Je medzi týmito myšlienkami nejaká súvislosť?

AU: Osobne sa nestotožňujem, možno z dôvodu nedostatočnej kultúrnosti, s aktivizmom, viac ma zaujímajú outsideri a scenáre, kde zmena je podmienená apokalyptickými dôvodmi. „Magical Terrorism“ je odľahčeným spracovaním konceptu terorizmu s takmer komickým zafarbením. Množstvo západoeurópskych krajín ako Francúzsko vníma Rómov ako teroristov nižšej kategórie, pretože narušujú životnú úroveň. Kresby zhotovené podľa fotografie exhumovaného čečenského rebela mali menej politický náboj a zaoberali sa skôr problematikou napodobenia a absurdného pokusu ručne „kopírovať“ obsah internetu.

MC: Čečenec je taktiež nelegitímnou osobou – nie je ilegálnym imigrantom, ale predovšetkým ruskou vládou neuznaným indivíduom. Kresby sú nazvané Man from The Internet. Vedela by si vysvetliť, ako si dospela k týmto kresbám?

AU: V tom čase som sa venovala iba kresbe vychádzajúcej z internetových obrázkov nízkeho rozlíšenia. Tematicky neboli príbuzné, napriek tomu všetky disponujú určitou melanchóliou tušových kresieb pozostávajúcich z mnohých odtieňov šedej. Bolo to dôkladné kreslenie stoviek malých a tenkých čiar za použitia atramentového pera, ktoré malo byť akýmsi remeselným ekvivalentom k digitálnemu prevedeniu jemných línií. Obsah nebol dôležitý. Keď som našla obrázok čečenského bojovníka, iba som ho začala znova a znova prekreslovať. V tomto napodobovaní bolo zároveň niečo morbídne, rovnako ako v myšlienke, že samotný obrázok cirkuluje vo virtuálnom svete ako duch čakajúci na kontakt.

MC: Takže Čečenec je akousi dotyčnicou radikalizovaného kyberpriestoru, kúsok surovej virtuálnej reality, ktorá je nepotvrdená a možno i zakázaná, a ty ju prostredníctvom prekreslovania premieňaš na skutočnosť. Zdá sa mi, že väčšina tvojej tvorby vychádza z heknutej verzie reality, kde akoby si sa snažila narúšať útržky protichodných momentov histórie, spájala ich a premieňala na formy, ktoré následne premieňaš na sochy a kresby žijúce si vlastným životom. Domnievam sa, že tvoje diela menia priestor okolo, obdobne ako sochy Donalda Judda menia dôvod priestoru, ktorý okolo nich existuje. Zároveň sa mi zdá, že tvoja tvorba mení základné vzťahy medzi časom a históriou, ktoré sprevádzajú objekt, ako i priestor, a všetko toto ide ruka v ruke s agresívnou sebadeštrukciou teba samej. Nešplháš sa po rebríku umeleckého úspechu – ničíš koncept vôle a identity, ktoré ťa celý tvoj život zrádzali, a nahrádzaš ich fyzickými objektmi. Mojím privilégiom je vnímať tvoju tvorbu práve týmto spôsobom, a to hlavne preto, lebo prvou tvojou sochou, ktorú som videl, bolo dielo Ass to Mouth (2010), ktoré je pravdepodobne najlepším príkladom toho, ako tvoríš a premýšľaš. Čo stálo pri zrode tohto diela?

AU: Ass to Mouth je založený a vychádza z dvoch hlavných opôr „rumunskosti“, Brâncuşiho a Vlada Napichovača. Brâncuşi je v Rumunsku vnímaný ako génius s dôrazom na to, že jeho sochy vychádzajú z rumunského ľudového umenia, čím potvrdzujú výnimočnosť samotného rumunského ľudu v priebehu storočí. Kým súčasná rumunská maľba je medzinárodne uznávanou, socha je stále v úzadí. Domnievam sa, že dôvodom môže byť i národná posadnutosť Brâncuşim. Jedným z jeho najznámejších diel je Endless Column, ktorý je východiskovým bodom pre Ass to Mouth. Brancusiho vertikála sa v mojom diel premieňa na prepichávajúci, čiernou gumou potiahnutý kôl, ktorý predstavuje alternatívu jeho použitia ako nekonečného modernistického uzáveru.

MC: Ako keby socha stelesňovala skúsenosť sexuálneho potešenia pri použití výstupkami pokrytého vibrátora. Existuje tu nejaká súvislosť s tvojimi nedávnymi stĺpovými sochami žien, v rámci ktorých sú otvory na mince umiestnené v modeloch ženských genitálií? Brâncuşi je tam nejako uväznený, paralyzovaný strachom.

AU: Pre mňa nemá dielo žiadnu spojitosť s potešením, skôr ide o nejaké násilné natláčanie vecí dolu (alebo hore) krkom. Existuje formálne spojenie so stĺpovými dielami v tom zmysle, že voľne stojaca vertikálna línia je akosi okamžite vnímaná skulpturálne. Zároveň je tu i súvislosť s predmodernistickými konceptmi umenia, kde boli objekty vnímané ako predmety oplývajúce neznámou silou.

MC: Akoby bola značná časť tvojej tvorby akýmsi trestom.

AU: Áno. Pri tvorbe umenia sa často cítim vinná.

MC: Prečo sa cítiš vinná, keď tvoríš umenie?

AU: Pretože sa domnievam, že je to úplne nelegitímne.

Maurizio Cattelan je umelec žijúci v New Yorku.

Vybrané samostatné výstavy:

2013: Venus Over Manhattan, New York.

2012: François Ghebaly, Los Angeles.

2011: Ramiken Crucible, New York.

2010: Ramiken Crucible, New York.

Vybrané skupinové výstavy:

2013: Benátske bienále; Always Yours, Des Objets Manqués, Des Monuments, Balice Hertling, Paríž. 2012: À rebours, Venus Over Manhattan, New York; Straight Up, Family Business, New York; Cavein, Arcillas (PR); Nunc, Et In Hora Mortis Nostrae, Rodolphe Janssen, Brusel. 2011: Ostalgia, New Museum, New York; Pure Freude, Staatliche Museen, Berlín; Glee, Blum & Poe, Los Angeles.

Lucky Outbreak, …(detail), 2012, guma a pigment, foto: Mike Egan.

Crush (detail), 2011. polyuretánový odliatok, vosk, tenisky, parochňa, silikón, 152 x 102 x 23 cm. S láskavým povolením umelkyne a Ramiken Crucible, New York

Magical Terrorism, 2012, pohľad do inštalácie výstavy v Ramiken Crucible, New York. S láskavým povolením umelkyne a Ramiken Crucible, New York. Foto: Uli Holz.

Dumb Belles 1, 2013, brúsená oceľ, sklenené kachličky, cementová doska, drevo, 254 × 66 × 43 cm. S láskavým povolením umelkyne a Venus Over Manhattan, New York.

Andra Ursuta sa narodila v 1979 v Salonte v Rumunsku. Žije a tvorí v New Yorku.

More stories by

Andra Ursuta